Čo sa týka Wiki Slovakia 2011, tak komentátor musí priznať osobný problém so zverejňovaním obsahov, ku ktorým je vzťah tradičných médií asi podobný, ako majiteľa autobazáru k vozidlu, čo kúpil od priekupníka, hoci dobre vie (na sto percent), že bolo ukradnuté. Keby autor bol šéfredaktorom - akože nikdy nebude - tak by pustil von iba "cable" s informáciami, pri ktorých je základný predpoklad, že verejný záujem na publicite prebíja spôsob nadobudnutia pôvodným zdrojom a, samozrejme, tým pádom aj ochranu súkromia dotknutých osôb.
K celej Wiki histórii je zásadná poznámka, že pre Spojené štáty je to diplomatická havária. Ľudia, ktorí doteraz konverzovali s veľvyslancami, "chargé-ami" a ich kolegami vo vedomí, že ide o súkromné hovory a dôvernosti neurčené širšiemu publiku, si budú dávať podstatne väčší pozor. Majúc pred očami napr. osud manažéra nemeckej firmy, ktorý prišiel o miesto preto, lebo v depeši do Washingtonu sa objavil jeho výrok, že projekt Galileo "je čistý nezmysel, vyhadzovanie peňazí európskych poplatníkov, ktoré slúži iba francúzskym záujmom". A podobne, a podobne. Zníženie dôvery v bezpečnosť neformálneho styku s diplomatmi USA (či tu doma, či kdekoľvek inde) nie je v záujme slovenskej verejnosti. Jednoducho preto, lebo v záujme SR nie je znižovanie vplyvu a váhy jedinej demokratickej mocnosti vo svetovej politike.
Svedectvom toho, že je len zle, ak získavať informácie o hostiteľskej krajine bude odteraz pre USA zložitejšie, sú napokon aj bratislavské depeše. Potvrdzujú totiž nie predpoklad anarchistu Assangea, na ktorom založil svoj "podnik", teda že medzi obrazom, ktoré USA o sebe šíria, a reálnymi cieľmi je rozpor. Práve naopak, dôrazom na korupciu, klientelizmus, slušné vládnutie tieto úniky dokazujú, že americkí diplomati aj v diskrétnom styku s nadriadenými (centrálou) považujú za dôležité to, čo verejne, a že sa v hodnotení udalostí, vzťahov a ľudí riadia tými istými zásadami, ideálmi a prioritami, ktoré hlásajú.
Aj keď je toto tvrdenie, iste, relativizovateľné (politickí nominanti Busha i Obamu sú tiež ľudia), predstavuje základné poučenie zo slovenského "leaku". Až na druhom mieste stojí prekvapenie, že slovenskí účastníci striptízu v podstate ukázali iba to, čo o nich vieme, resp. neprotirečí predstavám, ktoré o nich máme. Pridanú informačnú hodnotu, o ktorej sme netušili, depeše neobsahovali. (Na rozdiel od českej edície, kde sú podnety rovno pre prokurátora.)
Azda jednou výnimkou, ktorá vnáša nečakané odtiene do portrétu Dzurindu, je jeho stanovisko (úlet?), že ak Fico vyhodí HZDS z koalície a nezoženie prebehlíkov, tak SDKÚ podporí menšinovú vládu Smer-SNS... Na to by sme teda celkom nepomysleli. Senzáciou nie je naopak to, že rok pred voľbami 2010 sám Fico horel túžbou po koalícii s SDKÚ. Čo iného mu zostávalo, keď tri roky už odpracoval na likvidácii Mečiara aj Slotu?... Ak vynecháme možnosť, že najzásadnejšie informácie typu "confidential" a (top) "secret" putovali do Washingtonu predsa len inými kanálmi, tak skutočnosť, že Wiki ničím nešokovala, je pre SR dobrá, upokojujúca správa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
