Kam chodíte čerpať tú mladistvú energiu?
– V prvom rade v posilňovni, zdravie mi tiež ešte slúži, a vždy ma veľmi zoberie publikum, takže veľa čerpám aj od publika. Tá iskra vždy preskočí.
A čo ak nie?
– Stále preskočí... Ak nie, potom o to viac sa musíme snažiť. Napríklad v zahraničí. Ale tam zase prídu väčšinou Česi a Slováci, miestnych je pomenej. Pamätám si, že sme raz hrali v New Yorku, a prišli takí dvaja černosi a černoška, veľmi sa im to páčilo, tancovali, pokladali nás za svojich. A to poteší...
Pre vašu kapelu je typické, že z pódia pozdravujete oblasť, v ktorej práve vystupujete...
– To pramení z toho, že si vždy zistím, kde práve koncertujeme. No minule sa mi stala taká vec, že sme hrali v Prešove a ja som si v tej eufórii myslel, že hráme v Košiciach. To ste mali vidieť, ako všetci stuhli... ale nakoniec to dobre dopadlo.
A vyťažuje vás cestovanie po Slovensku a Čechách?
– Vyťažuje alebo nie, my sme v podstate amatérska kapela. Chalani pracujú, veď gitarista pracuje ako šéf PR oddelenia v Hospodárskych novinách alebo bubeník robí údržbára v nemocnici. No o to viac nás teší, keď sa stretneme na skúškach alebo pri ceste na koncert a je to pre nás taký sviatok, každé spoločné hranie. Tých sviatkov je celý rok požehnane...
Cítite sa byť po rokoch strávených v meste stále vidiečanom?
– Samozrejme. Človek je to, na čo sa cíti a čo je v jeho hlave. Pokojne môžem byť vidiečan a žiť povedzme v New Yorku. A celkom rád by som tam aj žil... Ale teraz vážne. Stále nacvičujeme v mojej rodnej dedine, tam sme hrdinovia, máme tam kultúrny dom vyhradený len pre seba, teraz sme tam dokonca nahrávali nové CD-čko, ktoré je už viac-menej na spadnutie, len ja ho musím ešte naspievať.
Kde je prekážka?
– No ja by som chcel, aby to bolo úplne dokonalé a niektoré texty sa mi, bohužiaľ, nepáčia. Treba ich prepísať, znovu prespievať, atď. Tam je háčik... Inak, na albume máme kopec hostí, jednu pesničku som naspieval s Katkou Knechtovou, taký trojštvrťový rytmus s ranobarokovým nádychom, ale nie na ten mestský, ale typický vidiecky spôsob. Teraz idem nahrať jednu pesničku s Kukom, veľmi sa mi tam hodí jeho hlas.
Ten mi nedávno prezradil, že pre vás napísal nejaký text...
– Áno, jeho dvorný skladateľ Sanchez ho zhudobnil a ja som to celé naspieval. Ten klip už aj beží na Youtube, volá sa Opilý Višňovský. Ale keďže nie sme z kategórie hudobníkov, ktorých tlačia bulvárne noviny, tak málo ľudí o tom vie. To je to, že sme takí starodávni, poctiví, a dávame do médií len to, čo je zaujímavé.
Som rád, že ani po toľkých rokoch nemáte žiadne maniere...
– My si robíme svoje, nikomu nezávidíme, každému doprajeme, lebo čím viac kolegov máte, tým lepšie. Aj tak je nás málo a všetci sa s muzikou „trápime“. Nie je to tak ako v USA, že niekto tam má hit a do konca života nemusí pracovať. Tu musíte makať po celý život a možno je to o to lepšie, že tu sa snažíme oveľa viac.
Som trochu prekvapený, že ste s takýmto vývojom u nás zmierený...
– No, inak by som sa na to všetko už dávno vykašľal. Keď niekto hrá zo srdca, pre svoju zábavu a zábavu ostatných, má to zmysel. Aj keď z toho nie je veľmi bohatý, ale určite zarábame viac než vo fabrike pri páse. Preto si vždy hovoríme, buďme radi, že sme radi...
No vás už hudba predsa živí dlhé roky, ak sa nemýlim...
– Ja jediný v kapele nepracujem, ale robím aj ďalšie veci okrem hudby, film, reklamy, a pod. Znovu pripomínam, že od začiatku až doteraz sme amatérska kapela.
Akých hudobníkov teda budú mať „amatéri“ na novom albume?
– Hrá nám tam aj Martin Karvaš na barokovom hoboji, má to zvláštny zvuk. Niektoré basgitarové party na albume zahral Oskar Rózsa či Martin Gašpar, dokonca plánujeme do jednej skladby dať čembalo s Mariánom Vargom. Už som sa s ním o tom rozprával a súhlasil...
A vyjde naozaj tento rok?
– Určite áno, pretože je už viac-menej hotový. Pipleme, pipleme, chceme, aby to bolo naozaj dobré.
Tieto slová sa fajnšmekrom budú čítať veľmi dobre...
– Do toho, samozrejme, máme plno koncertov, popritom som prijal jednu úlohu vo filme, ktorý sa nakrúca v Prahe, takže musím odskakovať aj tam. Bude to taká vedľajšia rola, partnerku mi robí Veronika Žilková. Nie je to moja prvá úloha, v pár filmoch som si už zahral.
Čo Vidiek ešte okrem toho čaká a neminie?
– Na jeseň sa chystáme hrať do Talianska a 1. decembra vystupujeme v Sydney. Na jednej strane ma to teší, pretože tam som ešte nikdy nebol, ale neteší ma let, ktorý bude trvať asi 30 hodín. Vlastne toho sa desím už teraz...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
