Nazvali vás vitálnym šesťdesiatnikom...
- Kto ma tak nazval?
Médiá...
- Áno? To som nikde nečítal... No, necítim sa zle. Na počudovanie sa cítim dobre, neuvedomujem si, že mám 62 rokov. Keď som bol mladší a pozeral som na šesťdesiatnikov, tak som si hovoril, panebože. Ale dá sa to prežiť, zatiaľ našťastie nemám žiadne problémy.
Aký charakter má váš terajší život?
- Posledných 15 rokov sa snažím žiť pokojnejšie.
Myslím, že v tom čase ste sa stali umelcom na voľnej nohe...
- Presne tak, som slobodný, môžem teraz prijať rolu, ktorú uznám za vhodnú. Nie som zamestnaný, a to mi vyhovuje. Kedysi bola pre herca nutnosť mať niekde angažmán, pretože keď je herec mladý, tak do tých 45-50 rokov by mal pracovať čo najviac. Potom som pocítil, že voľná noha má svoje výhody aj riziká, ale viac je tých výhod, ktoré využívam. Urobím si čas, keď sa mi zachce. Slobodná voľba je veľmi dôležitá.
Potom má človek aj viac voľného času...
- Nuž, najviac ma zabávajú deti...
Ale to sú už dospelé deti...
- Veď práve, zabávam sa tým, že sa chodím na ne pozerať, ako sa im darí. Mám veľkú radosť, ako to mojim deťom ide, a to je tiež v podstate vyplnenie voľného času. Potom sa snažím čítať a športovať, napr. hrám tenis. To, čo vidím u mladých ľudí, v akom pracovnom tempe robia, idú ráno do práce a vracajú sa o siedmej večer, potom nechápem, aký súkromný život vôbec majú. Bez súkromia je ich život dosť nekvalitný, možno sa to tak má robiť, neviem, ale nepozdáva sa mi terajšia výchova detí a rytmus dnešného života.
Sme príliš naklonení západnému modelu života?
- Firmy zrejme pracujú takýmto spôsobom. Som veľmi rád, že nemám dnes 30 rokov.
Nikdy ste deti neodhovárali od ich súčasných povolaní?
- Nie, s manželkou sme im vždy vytvorili priestor na to, čo chceli robiť, nebránili sme im, každý z nich sa chytil a robí v tom, čo ho baví.
Vás rodičia neodhovárali?
- To vôbec nie, som z 'kumštýrskej', teda muzikantskej rodiny, takže ich to skôr príjemne potešilo. V istom veku, do 15 rokov, som nevedel, čo so mnou bude. Skúšal som husle, spev, a potom som sa chytil jednej myšlienky a som hercom. Odvtedy mám pocit, že nechodím do práce, lebo ma to baví.
Vy ste inak pôvodom záhradník...
- Áno, zmaturoval som ako záhradník. To bolo obdobie, keď som ani ja, ani moji starí rodičia, ktorí ma vychovávali, nevedeli čo bude so mnou. Vedel som kresliť, pracovať v prírode, tak možno si mysleli, že budem študovať záhradnú architektúru v Ledniciach.
Na strednej škole prišlo k zlomu, však?
- Už som spomínal viacerým novinárom, že ma Ľuboš Jurík označil za herca a speváka. Vtedy mi začalo vŕtať v hlave slovo herec, takže vidíte, že v živote často pomáha náhoda. Prihlásil som sa na herecké skúšky a našťastie som ich aj urobil.
Vedeli by ste sa venovať inému povolaniu?
-Áno, zrejme by sa to týkalo toho kumštu, na prírodné vedy nie som určite, ešte mám skôr talent v oblasti športu. Tam by som si to vedel predstaviť. Dobre sa stalo, čo sa stalo.
Čo vás ešte okrem toho všetkého napĺňa?
- No predstavte si, že máte tri deti. Ak sa im chcete venovať poriadne a poctivo, tak vám veľa toho času nezostane. Nejaké záľuby potom idú bokom, resp. im dáte priestor len vtedy, ak bude čas. Snažím sa vtedy fotografovať, pochopiť techniku akvarelovej maľby, čítate, aby ste už úplne neboli blbí, ale to sa popri poctivom živote otca vyžaduje.
Čo je v dlhoročnom manželstve najdôležitejšie?
- Zodpovednosť. Ide o to, čo si môžete a čo nesmiete dovoliť. Chodí okolo plno pekných dievčat, ale čím ste starší, tým viac zodpovednosti vo vás je. Aj pre mladé páry je zodpovednosť najdôležitejšia. Vy ste sa pri tom slove síce zachmúrili, čo to rozprávam, no ja si manželstvo predstavujem ako zapriahnutý pár koníkov, ktorý spoločne ťahá. Nedá sa utiecť do lúky za niekým, kto sa vám zapáči, proste ťaháte ten voz v dobrom aj zlom.
Zachmúril som sa preto, že som skôr čakal na slovo láska...
- Ale láska je predsa len tá základná báza, keď ste mladí a zaľúbení, ale potom čím ďalej idú tie dni, tak nechcem povedať, že tá láska vyprchá, stále zostáva, ale keď ste sa ma pýtali na recept, ako by tá rodina mala fungovať, tak je to zodpovednosť a ako otec musíte žiť a konať zodpovedne, je to veľmi ťažké, nesmiete vybočiť z istej línie, ktorá by tú rodinu narušila. A keď nie ste dosť zodpovední, tak sa vám to stane dosť často.
Chýba teda mladým zodpovednosť?
- Nechcem nikoho súdiť, že mu niečo chýba, hovorím len o svojom prístupe, teda o zodpovednosti k rodine a práci, to v živote nesmie chýbať. Delil som prácu a rodinu tak 50 na 50, no aj tak nakoniec som sa vždy snažil byť čo najviac so svojimi deťmi a zase sme pri zodpovednosti. Iste, v našej brandži sú umelci, ktorí vedú bohémsky život, majú deti, no i rozvody, možno to v robote dosiahnu ďalej, no ja som vždy chcel byť aj dobrý herec aj dobrý otec.
Pre vás nebol problém vybrať si partnerku?
- S tou, ktorú som si vybral, som doteraz. To asi hovorí za všetko.
Čo je na ženách vo všeobecnosti najpríťažlivejšie?
- Tak na prvý pohľad je to bohužiaľ alebo našťastie krása, pretože aj keď každý hovorí o duši a intelekte, u mužov stále existuje tá živočíšna záležitosť, takže na každú ženu sa muž v prvom rade pozrie zvonku. Aj teraz keď ide pekná žena po ulici, nemôžete vedieť, či je duševne vyspelá alebo nie, ale to, ako vyzerá. Na Slovensku je pekných žien veľa, tak sa na ne s obdivom pozeráme, lebo to je nádherný výtvor Boha, prírody, neviem. Lenže čo je to krásna alebo krajšia žena?
Je niečo také, čo neznášate na ženách?
- No, tak zase ja veľa tých žien nepoznám. Ale vedia byť škriepne... No ja nie som expert na ženy, to by mohol povedať ten, kto žil s päťdesiatimi ženami, v tomto smere neviem dávať rady. Na vlastnej žene mi nevadí ani to, že sa často názorovo veľmi slobodne konfrontujeme, náš vzťah je vyrovnaný v tom, že máme rovnocenný dialóg, to nie je o tom, že ja niečo poviem a ona je ticho, pretože je žena. Takže tá intelektuálna úroveň je podstatná, rozprávame sa o politike, sociálnom postavení ľudí, o svete a umení ako takom. Takže mám partnera, ktorý mi intelektuálne vyhovuje a práve že občas niektoré naše názory nie sú rovnaké, mňa to len núti viac rozmýšľať, uvažovať, aby som mohol argumentovať povedzme v tom slovnom súboji.
Hľadajú sa argumenty ťažko?
- Argumenty sa hľadajú ťažko človeku, ktorý je hlúpy. Musíte niečo vedieť, aby ste mali tie argumenty. Tiež je veľmi dobré, keď si bystríte štylizáciu, úsudok, odvolávate sa na niečo alebo niekoho, niečo ste sa naučili, čítali, proste hromadíte isté názory, druhá strana to robí tiež cez iný uhol, pohľad. A práve svet je krásny v tom, že nás musí baviť spoločná debata, nemusíme sa zhodnúť, že takto to je, lebo ja môžem mať pravdu, ona môže mať pravdu, ale ten boj argumentov je vzrušujúci, a to je jeden z krásnych momentov muža a ženy.
Manželka vás týmto spôsobom motivuje a posúva vpred?
- Samozrejme, dala mi veľmi veľa, čo sa týka jej videnia sveta, zmyslu pre poriadok, a keď sa necháte v dobrom ovplyvňovať, to neznamená, že ste pod papučou, ste len múdri, lebo vstrebávate, čo ste nevedeli a zrazu zisťujete, že to je pravda. Nevadí, že vám to žena povie. Ženy majú mnohokrát pravdu, len my sme ješitní a nechceme si to priznať.
Na druhej strane, určite nepatríte k mužom, ktorí sa vedia veľmi rýchlo podriadiť...
- Možno prvé zdanie klame, keď takto hovorím, ale ja hovorím o vyrovnanom vzťahu dvoch ľudských bytostí. Nebudem predsa „mačista" a tvrdo presadzovať svoj názor, v tomto smere som veľmi demokratický. Ak má žena lepšie argumenty než ja, nevidím problém v tom, priznať jej pravdu. A tak by to malo byť aj v živote, je jedno či ste manželia, nemanželia, s hociktorým človekom sa o to snažím, viesť vyrovnaný dialóg. V nejakom bode dialógu potom prídeme na to, že takto nejako to je alebo bolo.
Čo vám dalo účinkovanie v Ordinácii v ružovej záhrade?
- No, tam som zarábal peniaze, o nič iné nešlo.
Plánujete si v niečom podobnom zahrať?
- Netvrdím, že to neplánujem. Ale takéto seriály sú dobré pre mladých hercov, veď od roku 1993, keď došlo k rozdeleniu republiky, zanikla Koliba, verejnoprávna televízia rezignovala na pôvodnú tvorbu, takže v tejto oblasti začíname niekedy od nuly. Chvalabohu, niečo sa začalo diať za posledné tri-štyri roky, ale tá kvalita je diskutabilná. V súkromnej televízii sa dá zarobiť, aj keď viem, že to nie je umenie, ale žiaľbohu, doba je taká, že ľuďom sa nechce príliš uvažovať, každý sa chce nenáročne zabaviť. Aj táto doba však pominie, ľudí to prestane zaujímať a pôjde sa do väčšej hĺbky, aspoň dúfam.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
