Pobadal totiž na sebe, že veľké „žúrky“ si v jeho prípade vyžadujú čoraz dlhší čas regenerácie.
Hoci ho mnohí strašili, že sa mu život po tridsiatke zásadne zmení, zatiaľ si na sebe nič podobné nevšimol.
„Stresu aj práce je rovnako, no je pravda, že v niektorých situáciách to už menej zvládam. Myslím, čo sa týka fyzičky. Avšak 33-ky sa nejako zvlášť neobávam a nič v súvislosti s tým neriešim. Ani to veľmi nechcem nejakým spôsobom oslavovať. Na veľkú žúrku si počkám ďalších sedem rokov,“ objasnil nám rodák z Trebišova, ktorý na sebe skôr spozoroval výraznejšie zmeny medzi dvadsiatkou a tridsiatkou.
„Práve v tomto období sa človek mení najviac. Postupne prichádzali pracovné príležitosti, začínal som v rádiu, potom prišla televízia... Istým spôsobom som sa teda formoval, no najviac ma vždy pobaví, keď sa pozriem na svoj výzor z čias, keď som mal o 13 rokov menej. Je to riadne vtipné.“
Na intráku miešali zvyškové alkoholy
Keďže teraz žúrovať vo veľkom nemieni, zaujímalo nás, či si aspoň v rámci vysokoškolských štúdií dosýta užíval takzvané chodbovice či extrémnejšie chaty.
„Neviem, či extrémnejšie. Samozrejme, ešte na strednej škole ich pár bolo. A na vysokej sa diali rôzne chodbovice, lenže ja som už od začiatku druhého ročníka pracoval v rádiu a začínal som po nociach, keďže cez deň pre mňa nemali voľné miesto pri počítači. Nebolo veľa času na oslavy. No v čase, keď sme napríklad odchádzali z internátu domov na sviatky, sme si to vždy riadne užili. Každý doniesol svoje zvyškové alkoholy, ktoré mal na izbe a spolu sa to tak pekne domiešalo. Cesta na východ bola potom veľmi zaujímavá...“
Bruno vraví, že na strednej škole v oblasti alkoholických záťahov rozhodne zaostával za rovesníkmi.
„Vtedy som ešte odmietal veľké oslavy spojené s alkoholom. Nechutilo mi to a večierky sa pre mňa nikdy nekončili nejakým opiášom. Stále som bol slušný. Až potom na vysokej som sa trošku zmenil... Takže keď to zrekapitulujem, asi tak medzi dvadsiatkou a tridsiatkou som to potom dobiehal. Dnes sa však už človek z veľkej žúrky spamätáva dlhšie a nie je to až taká zábava. Niekedy stačilo pol dňa na to, aby som sa zotavil. Teraz sa však človek potrebuje dvakrát vyspať, aby sa dal dokopy, a to už radšej nechcem riskovať.“
Preferuje vtipné darčeky
Kúpiť mu darček veru nie je žiadna sranda. „Fičí“ síce na rámoch na okuliare, no trafiť sa do jeho štýlu rozhodne nie je jednoduché.
„Priatelia stále prichádzajú s tým, že nevedia, čo mi majú kúpiť. Stále im však hovorím, nech to neriešia. Budem šťastný, keď si na mňa nájdu čas a pôjdu so mnou na večeru. Inak však mám rád originálne darčeky. Raz som napríklad dostal kufrík, v ktorom boli rôzne veci na záchranu po párty. Od energetických drinkov, tabletiek, a servítok cez cédečko s príjemnou relaxačnou hudbou, sviečka... Keď je darček vtipný, stále poteší.“
Ak má darček kúpiť Bruno niekomu blízkemu, pokúša sa byť inovatívny. Situáciu mu však uľahčuje aj stratégia, ktorou sa v rámci partie riadia.
„Všetci viac-menej vieme, kto čo potrebuje a zvykneme to riešiť nejakou zbierkou na niečo hodnotnejšie. Keď už to má byť darček, tak nech je to čosi, čo si človek len tak ľahko nedovolí. Buď nejaká najmodernejšia vecička z elektroniky, alebo niečo drahšie, čo sa týka doplnkov.“
Čím ho však kamaráti potešia v rámci aktuálnych osláv, to vraj vonkoncom netuší.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
