Tú zaviedol nemecký fyzik, ktorý je považovaný za zakladateľa kvantovej mechaniky a ktorý získal Nobelovu cenu za fyziku za rok 1918. Tomuto fyzikovi venujeme dnešnú časť nášho seriálu. Je ním Max Planck.
Narodil sa 23. apríla 1858 v nemeckom Kieli a bol pokrstený ako Karl Ernst Ludwig Marx Planck, pričom meno Marx bolo označené ako primárne. Od svojich desiatich rokov sa však Marx začal podpisovať ako Max a toto meno potom používal do konca života. Max pochádzal z intelektuálnej rodiny: jeho otec bol profesorom práva, jeho starý i prastarý otec boli profesormi teológie v Göttingene.
Mal absolútny sluch, odrádzali ho od fyziky
V roku 1867 sa rodina presťahovala do Mníchova, kde Max začal študovať na Maximiliánovom gymnáziu. Len málo však chýbalo k tomu, aby sa v dejinách fyziky meno Planck vôbec nespomínalo. Keďže Max mal absolútny sluch, hral na klavír a organ a skladal drobné skladby, obrátil sa po maturite na svojich učiteľov v Hudobnej akadémii, kde chcel študovať. Tí ho však odbili s tým, aby išiel radšej študovať nejaký iný odbor.
Max, ktorý vynikal aj v matematike, zašiel potom za Philipom von Jollym, známym profesorom fyziky na mníchovskej univerzite. Aj tam temer nepochodil, pretože Jolly vyslovil domnienku, že celá fyzika je už prakticky uzavretá a ostáva len niekoľko nejasností. Bola by vraj preto škoda, aby nadaný Planck študoval práve fyziku. Napriek tomu sa Max rozhodol pre štúdium fyziky a v roku 1879 obhájil svoju dizertáciu.
Živili ho rodičia
V júni 1880 obhájil Max svoju habilitačnú prácu a stal sa neplateným súkromným docentom, ktorého živili rodičia až do roku 1885, keď získal miesto mimoriadneho profesora na univerzite v Kieli. Keď v roku 1889 zomrel G. Kirchhoff (toho sme už v našom seriáli predstavili), stal sa 31-ročný Planck mimoriadnym profesorom fyziky na univerzite v Berlíne, kde vytvoril svoje hlavné vedecké dielo.
V roku 1892 získal riadnu profesúru a v roku 1894 bol zvolený za riadneho člena Pruskej akadémie vied. V tom období sa Planck začal venovať problému žiarenia absolútne čierneho telesa (ideálne teleso, ktoré pohltí všetko naň dopadajúce žiarenie). Planck sa ako teoretik sústredil na výpočet tvaru krivky spektrálnej žiarivosti v závislosti na jedinom parametri (teplota dokonale čierneho telesa). Pri tejto práci odvodil Planck v roku 1899 svoj slávny vzťah E = h.v, kde E je energia, h je konštanta (neskôr nazvaná podľa Plancka) a v je frekvencia elektromagnetického žiarenia.
Energia je kvantovaná
Planck dospel k nečakanému a pre neho osobne v prvej chvíli temer neprijateľnému záveru, že energia elektromagnetického žiarenia je kvantovaná (vysiela sa v kvantách, ktoré boli neskôr nazvané fotónmi). Dôvod, prečo na to fyzici neprišli skôr, spočíva najmä v tom, že Planckova konštanta má doslova mizivú hodnotu (približne 6,6 x 10-34 joulu za sekundu), takže kvantový charakter hmoty sa v makroskopickej fyzike neprejavuje. Planck spočiatku považoval „kvantizáciu" za čisto formálny predpoklad, dnes je však tento predpoklad považovaný za zrod kvantovej fyziky a najväčší Planckov intelektuálny výkon.
Vydržať a pracovať
Po prvej svetovej vojne bolo Nemecko rozvrátené, pričom Planck presadzoval vo vede svoje životné krédo „vydržať a pracovať". V roku 1919 bola Planckovi udelená Nobelova cena za fyziku za rok 1918, ktorú si však prevzal až v roku 1920. Keď sa v Nemecku dostal v roku 1933 k moci Hitler, Planck mal už 74 rokov. Ťažko znášal prenasledovanie židovských vedcov a pokúsil sa za nich intervenovať u samotného Hitlera (samozrejme bezúspešne).
Popravili mu syna
Plancka úplne zlomilo to, že za údajnú účasť na atentáte na Hitlera bol popravený jeho syn Erwin. Planck ale ešte raz prospel nemeckej vede, keď v roku 1946 orodoval v Británii za záchranu Spoločnosti cisára Wilhelma, ktorú chceli spojenci rozpustiť - napokon Briti prišli s návrhom, aby sa spoločnosť premenovala na Spoločnosť Maxa Plancka na podporu vedy. Planck zomrel 4. októbra 1947 v Göttingene.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
