V podaní Andera ho milujú viaceré generácie a bez neho by Košice pomaly ani neboli Košicami. Je len málo úspešných ľudí, ktori neležia nikomu "v zuboch" a kde prídu, tam žnú úsmevy a prejavy priazne. Nám pred oslavami životného jubilea (70) venoval príjemné predpoludnie, v rámci ktorého nebola, ako inak, núdza o dobrú zábavu. Prezradil napríklad aj to, ako sa dá zaručene zbaliť krásna žena, prečo je staroba hnusná a ako si vďaka svojej slonej pamäti presne pamätá oblečenie svojich priateliek spred päťdesiatich rokov.
Keď sme sa rozprávali minule, vraveli ste, že by mal muž každý rozhovor začínať na tému ženy. Inak je vraj už starý. Keď si doprajete s kamarátmi pánsku jazdu, čo hlavne preberáte?
- Viete čo, ja som väčšinou v partii najstarší... Buď teda počúvam názory mladších a občas si premietnem v hlave, či som to v ich veku vnímal rovnako, a tak v osemdesiatich percentách sa s nimi aj stotožňujem. A potom, keď si dajú poradiť, tak im radím, že všetko na prvý pohľad vyzerá inak. So ženami je to presne tak, ako kým človek neochutná jedlo. Nemôže vedieť, či je ozaj dobré, alebo zlé, aj keď oči ho upozorňujú, aby si dal pozor. Myslím si, že kým chlap žije, vždy sa pozrie za peknou ženou. To je zákon prírody a pokiaľ to nerobí, tak už asi nežije.
Muž má to šťastie, že zreje ako víno a v akomkoľvek veku sa mu páčia mladé krásky. Keď vy občas šibnete očkom po dámach na ulici, aká veková kategória vás hlavne zaujme?
- V tomto som asi od kolegov môjho veku trošku iný. Ja si totiž vždy hovorím, že by sa mal človek pozerať za rovnocennou partnerkou. Keď je muž veľmi "hladný", čo v našom veku väčšinou aj chlapi sú, nemal by si dať priveľké sústo, lebo to už nezvládne. A to by si mal v prvom rade uvedomiť. Žena začína byť najoslnivejšia v osemnástke, no krásna môže byť aj v sedemdesiatke. Poznám dámy, o ktorých by nik nepovedal, že majú šesťdesiat. Aj moja pani si dá na tom veľmi záležať. Stále viem ohodnotiť, čo je pekné, alebo čo je milé, lebo nie vždy to je prepojené. A poviem vám pravdu, že v živote som vždy dal viac na rozum, než na vonkajšok. A myslím, že sa mi to vyplatilo a vybral som si skvelú dámu, ktorá spĺňa oboje. Veď žijem s paňou 46 rokov, a to sa v šoubiznise často nevidí.
To je naozaj krásny a dlhý čas, určite však boli aj nemalé krízy...
- Zahrmelo. To viete, že zahrmí. V dobrom dome musí.
Ako ste teda tie búrky zvládali?
- Moja pani sa so mnou nikdy nehádala. Mala na to svoj systém. Keď sme sa pohádali, tak si išla do mesta niečo pekné kúpiť a veľmi skoro som zistil, že ma to vyjde veľmi draho. (Smiech.) V živote som jej však nepovedal, že si niečo nemôže dopriať. Vždy sa pochopiteľne hýbala v mantineloch, ktoré nám to momentálne finančné zázemie povoľovalo. No a jej druhá taktika bola, že sa zavrela a čítala si... Ja som však zase typ, ktorý sa dlho nevie hnevať.
Netajíte sa tým, že ste pred érou manželky rád dobýjali ženy, hoci nie vždy úspešne. Brali by ste vtedy svoje terajšie skúsenosti a vedomosti o ženskej duši?
- Je veľkou pravdou, že to všetko človek získa vekom. Aj mladým kolegom to vysvetľujem. Niekedy človek dobýja jak sprostý a mal by radšej počkať. Je to presne, ako keby bol lovec, ktorý chce za každú cenu uloviť korisť. Väčšinou vtedy nemá úspech. Ani rybár nechytí rybku, keď je nervózny. Jedno je však pravda a priznám sa, aj keď to bude čítať manželka, že som nikdy nemal škaredú frajerku. Vždy som razil heslo, že keď do pekla, tak na peknom koni... No poviem vám pravdu, že staroba je hnusná. Niekedy vás tak pomýli. Zrazu to, čo bolo krásne pred 40 či 50 rokmi, vyzerá celkom inak. Váš idol totiž možno prežil oveľa ťažšie chvíle ako vy a vek na ňom nechal väčšie stopy, ako na vás. Avšak vždy, keď svoje bývalé lásky stretnem, alebo prídu na vystúpenia, tie odvážnejšie aj do zákulisia, im venujem čas. No niekedy si len tak huncútsky poviem: Vidíš, mala si si zobrať mňa.
Určite ste však aj vy urobili nejaké dámy nešťastnými. Nehovorte mi, že len ony opúšťali vás...
- Žiadnu ženu som nikdy neopustil. Vždy ma opustili ony. Naozaj. Nemal som prečo. Keď už som si vybral, tak som bol spokojný. Ale keď nie, tak nie. Žiaľ. No je obrovská pravda, že aj moja žena má v mojej kariére prsty. Mať inú, neviem. Nie každá to zvládne. Stále som preč a podporovať ma...
Život človeka je sínusoida a nikdy nie je vždy len dobre. Pri sledovaní vášho života a kariéry má však človek pocit, že sa vám darí stále. Ako to teda je?
- Je to pravda. Krutá voči kolegom a priateľom, ale mne sa fakt darí. Stále tvrdím, že okolo každého raz prejde šťastie, ale keď ho nevidíš, tak si ťa nevšimne. A okolo každého prejde pekná žena, len... Musím zaklopať, že odkedy som sa dostal na profesionálnu scénu, nemal som neúrodný rok. Stále som bol žiadaný, stále som plnil sály, ľudia sa stále chceli smiať. Je to však tvrdý chlebíček. Niekto si predstavuje, že Ander príde na javisko a rozpráva. Nie je to tak a vyžaduje si to obrovskú prípravu. Ľudia si často myslia, že som to vynikajúco zimprovizoval. Kdežeby. Improvizoval som vo vzťahu k divákovi, ale v zákulisí repertoáru bolo stále z čoho. Dobrý vtip je vtedy dobrý, keď je interpret s vynikajúcou pamäťou a divák zábudlivý. (Smiech.) A ja si diváka nesmierne vážim.
Ako si cibríte pamäť, aby to na javisku šliapalo, ako má?
- Práve tým, že som stále na javisku a že veľa čítam a lúštim krížovky. Mám sloniu pamäť. Napríklad, keď sme sa bavili o ženách, ja aj po 40 rokoch poviem niektorým dámam, čo mali na mojom vystúpení oblečené. Pamäť mám skvelú, no napríklad matematiku som nemal nikdy rád. Nikdy som ani nepatril medzi vynikajúcich žiakov. No beťár ako ja, ten sa prebil životom. Aj som pomohol dcéram, sú zabezpečené a ja tiež. Žijeme rodinne a stretávame sa. Povedal by som to tak, ak chcem už veľmi nazlostiť, že som spokojný muž.
Budúcu nedeľu oslávite jubileum. Na koľko rokov sa cítite?
- Je to ťažká otázka. Pretože väčšinou, keď človek príde do môjho veku, tak nad sebou začne zalamovať rukami, alebo sa až priveľmi chváli... Ja by som povedal, že sa cítim veľmi dobre. Viete, doktor by zhodnotil, že je zdravotný stav primeraný veku. Keďže však v pohode behám po javiskách, tak sa asi cítim fajn. Možno by som bral o takých 10 až 15 rokov menej, inak nič. Dakto však povedal, keby som mal o 20 rokov menej. A druhý že šaleňaku, však prídeš o dôchodok.
Ako budete oslavovať? Čaká vás veľká "žúrka"?
- Siedmeho septembra budem mať v Košiciach v Historickej radnici jubilejný koncert. Povedzme teda, pracovná oslava, v rámci ktorej vystúpia Kandráčovci, Ščamba, spevák Janko Koščak s partnerkou... Siahol som medzi ľudí, s ktorými pracujem. A o dva dni neskôr sa stretnem s kolegami a priateľmi.
V ktorom životnom období ste sa cítili najlepšie?
- To je akoby ste sa ma opýtali, ktoré z mojich cédéčiek mám najradšej. Nedá sa rozhodnúť. V mladosti som športoval a bolo to krásne. V strednom veku som zase staval dom. Medzitým prichádzali študentské lásky a poviem vám pravdu, že by som asi nevymenil žiadny mesiac, ktorý som prežil. Aj keď možno boli niekedy aj ťažšie chvíle, lebo za 70 rokov sa nájdu. Keby som však mal všetko vrátiť, tak by som asi išiel tými istými koľajami. Mne sa podarilo to, čo sa málo ľuďom podarí. Koníček sa mi stal životným povolaním, a to je úžasné. A zoskočiť z rozbehnutého kolotoča v mojom veku, ako mi viacerí radia? To by znamenalo koniec. No kde ja môžem oddychovať? Prídeme do sály, kde nás brali s rezervou a kultúrna referentka pozerá jak "patkaň" z múky, aká napraskaná je sála. Nedá sa prestať. Ak mi ľudia prestanú chodiť, tak zavesím klobúk. Oni mi presne povedia, že stačí. Alebo ten hore. Práve som však postavil nový repertoár a sám som sa na ňom bavil. Už vopred cítim na niektorých veciach, čo to s tou sálou spraví, tak prečo by som končil. Keď už pero bude na stole a budem sa naňho len tak smutne dívať, tak potom... Jedno však viem iste, a to že nebudem kašlať na javisku, ani dychčať, ani o paličke chodiť. Aj keď to bude kruté, v tom momente končím. Sadnem si na lavičku a pospomínam.
Zrejme vám množstvo ľudí úspech závidí...
- Keby človek, čo mi zavidí, chápal, čo ja som za tisíce hodín prestál na staniciach, čakajúc na vlak a autobus... Moja žena nechcela, aby som chodil autom. Mala strach. A koľko to je večného odbiehania od rodiny.
Celkovo je sláva hnus. Je tak hnusná, že urazíte priateľov... Aj ja som chytal túto chorobu, ale veľmi rýchlo som sa vyliečil. Hlavne vďaka tomu, že som popri tom chodil do roboty a tam slávu neriešil nikto. Lebo šoubiznis je šalený. Mňa našťastie nevychovali dosky a nik mi v škole nenatrepal do hlavy, že mi budú tlieskať a budem slávny. Ja som si s Anderom privyrábal, a postupne ma to začalo baviť. Rečový talent som zdedil po otcovi. Bol úžasne výrečný a mal zdravý sedliacky rozum. Nikdy sa za ničím nehrnul a ľudia ho mali veľmi radi. To mi nechal do kolísky a nič viac mi nemohol dať, ako Andera. Anderovi vďačím za svet, za ekonomické zázemie, skrátka za všetko.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
