Určite to dôverne poznáte - vaše dieťa kričí, zúri, búcha päsťami, rozhadzuje hračky, odmieta poslúchať a vy v nemom úžase uvažujete, či sa niekde stala chyba, alebo je toto naozaj súčasťou dozrievania detskej osobnosti a vy máte nádej, že z malého zúrivca vyrastie vyrovnaná osobnosť. Dobrá správa! Aj vaše dieťa sa môže naučiť, ako zaobchádzať so zlosťou, frustráciou, smútkom, strachom. Chce to však z vašej strany trpezlivosť. Veľa trpezlivosti. A to najhlavnejšie - ísť deťom príkladom.
Najdôležitejšie je ísť deťom príkladom
Pamätám si na vetu známej českej herečky Niny Divíškovej, ktorá mi na margo výchovy svojich troch dcér povedala: „Nemali sme žiadnu špeciálnu výchovnú metódu. Iba sme im šli príkladom. Deti sú totiž ako huba - všetko čo vidia a počujú, nasávajú. Darmo im budete niečo rozprávať, najdôležitejšie je, ako sa správate vy." Myslím, že pod túto odpoveď by sa podpísala väčšina psychológov. Ak vy na vypätú situáciu reagujete podráždenosťou a krikom, ťažko môžete od dieťaťa chcieť, aby svoj hnev ventilovalo počítaním do desať.
„Málokto si uvedomuje, že deti sa učia pravidlám správania na základe pozorovania správania iných, hlavne blízkych osôb. Konanie detí je často zrkadlom správania rodičov," píše v knihe Ako chceme vychovávať naše deti predškolská špeciálna pedagogička Mária Drabiščáková. Je jasné, že my dospelí nehádžeme od zlosti o zem všetko, čo nám príde pod ruky. Avšak ruku na srdce, koľkí z nás pri vypätej situácii prídeme a povieme: „Som nahnevaná, potrebujem chvíľu na upokojenie, potom sa o tom pozhovárame." Ak ste sa teda rozhodli, že chcete vaše dieťa naučiť zvládať negatívne emócie, najdôležitejšie je začať od seba. Je absolútne neprípustné, aby ste po dieťati vrieskali: „Upokoj sa konečne! Kedy sa naučíš neručať za každú maličkosť!?" To, čo mu totiž hovoríte, je v absolútnom rozpore s tým, ako sami konáte. A to dieťa prinajmenšom mätie.
V prvom rade by ste si teda vy sami mali nájsť spôsob, akým vyventilujete svoje napätie. „U nás doma funguje počítanie do desať. Od prírody som prchkejšia povaha, nechcela som to však prenášať na dcéru, tak som sa naučila vždy, keď ma vytočí, pomaly dýchať a počítať. Teraz máme obdobie, že keď ma Kristínka (4) vidí počítať, dostane záchvat smiechu, čo nás rozosmeje obidve, situácia sa upokojí a zväčša sa bez problémov dohodneme. Dvakrát som už pristihla aj Kiku, ako stojí uprostred detskej a ´predýchava´," smeje sa mamička Petra.
Zadajte hranice
V Júliinej domácnosti zas funguje „oddychová miestnosť". Každý z rodiny má svoje miesto, kam sa môže zavrieť, keď naňho príde záchvat zlosti, a vyjde odtiaľ, až keď je upokojený a schopný v pokoji premýšľať. „V kúpeľni mám jednu policu vyhradenú na svoje obľúbené časopisy. Keď ma chlapci dostanú do vývrtky, poviem im, že odchádzam na svoje oddychové miesto a som tam dovtedy, kým ma zlosť neprejde. Potom sa o tom, čo ma naštvalo, porozprávame a hlavne si dohodneme pravidlá, ako budeme postupovať, ak sa bude situácia nabudúce opakovať."
To, čo pani Júlia nazýva - dohodneme si pravidlá, ako budeme postupovať - je inak pomenované zadávanie hraníc. A to je podľa psychológov jednou z najlepších techník, ako u detí predchádzať návalom zlosti. „Dopredu sa s nimi dohodnúť, čo sa od nich očakáva a potom jasným a srdečným spôsobom na tom trvať. To je zmysluplná a účinná technika, ako sa nedostať do sporu z vlastným dieťaťom," vraví psychologička PhDr. Eva Reichelová, CsC.
To, čo sa prejavuje ako agresia, môže byť úzkosť
O negatívnych emóciách u detí by ste mali tiež vedieť, že mnohé z nich majú tzv. signalizačný význam. To, čo sa prejavuje ako agresia, môže byť úzkosť alebo obrana. Preto by ste na neželané správanie nikdy nemali reagovať krikom a už vôbec nie bitkou. Účelom výchovy je snažiť sa naučiť dieťa reagovať na nepríjemné situácie zrelším spôsobom.
„Emily (2,5) všetku nepohodu ventiluje tým, že toho, koho považuje za jej zdroj, bije," sťažuje sa pani Danka. „Emily je vo veku, keď sú agresívne prejavy súčasťou tzv. separačného procesu a vytvárania vlastnej svojvôle. Je potrebné, aby dieťa mohlo svoje prebúdzajúce sa ego prejavovať. Je však samozrejmé, že nemôže biť iných ľudí. Rodičia by jej teda mali ponúknuť náhradu, napr. vankúš, do ktorého môže udierať, keď je zlostná," radí Reichelová.
Tak ako dospelí, aj deti častejšie podľahnú svojim emóciám, keď sú unavené, hladné alebo preťažené.
Snažte sa to prežiť v zdraví
Ak sa vám už detskému amoku predísť nepodarilo, heslo znie – snažte sa to prežiť v zdraví. „Neexistuje žiadna čarovná formulka na to, aby bolo dieťa milé a poslušné. Je to, ako keď hodíte kameň do jazera a musíte počkať, kým sa voda upokojí. Ak sa za správanie dieťaťa hanbíte, vezmite ho na ruky a odíďte z miesta činu. Vyhrážanie, tresty, alebo požadovanie od dieťaťa, aby sa okamžite upokojilo, či ospravedlnilo, považujem za zlyhanie rodiča," dodáva Reichelová.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
