Jej priaznivci ju okrem iného poznajú aj ako tvár nadácie Hodina deťom, podieľa sa na organizácii Plesu v opere, pripravuje na herecké povolanie mladú generáciu. Keby ste nebodaj začali rozprávať o plastických skrášľujúcich operáciách, určite vás vysmeje. Na svojom konte má viac ako 400 inscenácií. Obsadzovali ju a obsadzujú režiséri, ktorých dejiny určite ohodnotia prívlastkom najlepší. To všetko sa v jej živote deje, napriek tomu, že už má 69 rokov.
V časoch, keď ste boli mladá, ťažili režiséri aj z vašej krásy, prirodzeného šarmu. My, ženy, sme márnotratné, niektoré si dokonca rátajú aj vrásky. Nie je vám ľúto za týmito rokmi, hlavne keď si pozriete staré snímky?
- Nie, nechcela by som vrátiť ani jeden deň z môjho života. Neuvažujem takto. Kdeže ja som mala čas myslieť na krásu, veď som vychovávala tri deti. Teraz mám zase vnúčatá. Chvála pánu Bohu, že mi ich toľko nadelil. Starám sa o domácnosť, záhradu, mám veľa záujmov. Nemám čas zapodievať sa sama sebou.
V mladosti ste sa pokojne mohli postaviť aj na javisko ako modelka či miss, aj keď to vtedy nebolo až tak in ako dnes. Viete si predstaviť, že by ste využili aj takto svoj vzhľad?
- Nie, kdeže, to ma nebavilo. To je pre iné povahy. Nie som ten typ, ktorý sa vytŕča. Modelky, missky sú to všetko krásne ženy, ale ja na to nemám, byť takou.
Pol storočia ste teda herečkou, je to úctyhodná doba. Rekapitulujete niekedy? Spomínate na ideály, ktoré ste mali v súvislosti s touto prácou?
- Nešla som do tej profesie s ideálmi. Bola som do nej doložená. Ideály nemám ani dnes. Ani to povolanie nejako nezbožňujem. Išla som to študovať, pretože zistili, že mám talent. Kvôli všelijakým kádrovým posudkom som totiž nemohla ísť študovať na vysokú školu. Mala som šancu, že pôjdem v Banskej Štiavnici do Plety alebo pôjdem na nejaký pedagogický inštitút. A to som nechcela, ani moji rodičia. Nechcela som si zvoliť pedagogickú dráhu, pretože v tom čase učitelia boli poplatní vtedajšej ideológii. Urobila som talentové skúšky a vďaka rektorovi Bagarovi som mohla študovať. Zmaturovala som a zmizla som z Banskej Štiavnice. Moji rodičia potom prišli za mnou. Všetko zohrali také náhody. Už v škole som uvažovala, že som síce tam, ale iba preto, aby som mohla prestúpiť. Nikdy som pre svoju kariéru neurobila krok, za ktorý by som sa musela hanbiť. To je taká moja jediná devíza. Bolo mi jedno, či budem hrať alebo nie, možno aj preto som dostala toľko krásnych príležitostí. Hovorila som si, už som 35 rokov v brandži, potom, už som tu 40 rokov, tak už tých príležitostí nebude toľko. Teraz som už 50 rokov herečkou a tie krásne roly stále prichádzajú. Stále som aj zamestnaná v Slovenskom národnom divadle."
Po kom ste teda zdedili talent? Vaši rodičia boli učitelia.
- Boli sme taká muzikantská rodina. U nás sa veľmi veľa muzicírovalo. Otec hral krásne na klavíri. Mama veľmi pekne spievala. Myslím si, že keby vyrastala v inej dobe, bola by aj operná speváčka.
Je to síce hypotetická otázka, ale ak by nebolo herectva, čo by bolo?
- Chcela som sa orientovať na jazyky. Lákalo ma aj cestovanie. Možno tak naivne som si myslela, že sa mi podarí dostať na jedinú školu v republike, ktorá bola v Prahe. Školili sa v nej diplomati. Lákali ma aj dejiny umenia. A všeličo možné. Skončila som ako herečka. Niektorí mi dokonca hovorili, že to budem čosi ako kolotočiarka.
Po vašom boku sa vystriedalo veľa hereckých partnerov. Napríklad, so Štefanom Kvietikom vám to veľmi pristalo. Hral vášho milenca, manžela a dokonca vo filme Majster kat bol aj vaším otcom.
- No to áno. Všetky mená tých úžasných hereckých partnerov by sa tu ani nevmestili. Boli to vynikajúci herci a na dôvažok krásni muži. Kolega Kvietik je už viac ako pätnásť rokov preč z divadla. Veľmi rada hrávam s Milanom Kňažkom, možno je to tým, že dostávame také kontroverzné roly. Napríklad, rada spomínam na Staroružovú drámu, v ktorej hral môjho zhýralého manžela.
Keď sme už pri tej Staroružovej dráme, svojej filmovej vnučke ste tam povedali vetu, ktorá možno pohladí po duši niektoré feministky, a to, že muži nevedia robiť nič, len vojnu, dlhy a deti. V reálnom živote hádam nie ste k mužom až tak kritická?
- Kdeže. Ja mám mužov veľmi rada a vážim si to, že ich máme. Nemám žiadne tie feministické chute. Našťastie, mne z mužov nikto až tak veľmi neublížil. Mala som možnosť poznať ich z tej najlepšej stránky. Nikdy sa mi nestalo, aby ma nejaký muž podviedol. Stretávala som samých džentlmenov a dobrých priateľov. Považujem to v mojom živote za veľmi veľké šťastie. Hlavne keď počujem, aké hrôzy zažívajú v niektorých rodinách. Teraz mám manžela, o ktorého sa môžem oprieť. Keď som bola mladá, mala som zase otca, o ktorom som vedela, že vždy stojí pri nás. Taký istý model bol aj môj starý otec, mamičkin otec. Bol absolútna autorita v rodine a všetci sme vedeli, že keď treba, tak pomôže.
Dnes vás režiséri obsadzujú aj do úloh matiek. Za film Václav ste boli dokonca aj ocenená v Šanghaji. Priznám sa, mne ste sa viac ako matka páčili vo filme Kráska v nesnázích.
- Václav je reálny príbeh, prezident Havel naozaj Václavovi udelil amnestiu a v reáli tá matka zomrela, kým sa jej syn vrátil z väzenia. Bolo to aj v scenári, tvorcovia filmu však hovorili, že už by to bolo priveľa emócií, keby sa jej smrť vkomponovala do deja. Mala som reálnu ženskú postavu, nebolo až tak veľa možností experimentovať. V Kráske v nesnázích som mala väčší priestor. Mohla som zahrať fanatičku, ktorá slúži strážnym vežiam. Dobre sa mi hralo aj s Romanom Luknárom, je veľmi talentovaný, rada s ním hrám.
Máte tri dospelé deti a šesť vnúčat. Ste aj v bežnom živote takýto typ východoeurópskej babičky, ktorá vypráža morčacie rezne ako v tom filme?
- Moje vnúčatá vedia, že keď chcú, tak u mňa dostanú vyprážané rezne. Nás je však veľmi veľa, tak to niekedy riešim tak, že ideme do reštaurácie, kde je stôl pre dvanásť-trinásť ľudí, pretože to nezvládam, tie nákupy a varenie. Stále mám veľa povinnosti. Takže ideme do reštaurácie, ak chceme byť všetci pohromade.
Stíhali ste byť popri práci herečky aj dobrou matkou?
- To by ste sa museli spýtať mojich detí. Možno na všetko v živote sme pripravení, ale na to, ako vychovávať deti, nie. Taký predmet sa neučí. Takže naše deti sú akoby naše pokusné králiky, môžu sa vydariť aj nie. Robila som, čo som mohla. Je pravda, že každý z nás, ak sa zamyslí, povie si, tak toto som mohla robiť lepšie, toto zase inak. Veľmi veľa som pracovala. Spomínam si, že boli obdobia, keď som spávala tri-štyri hodiny denne. Všetky inscenácie sme robili večer po predstaveniach v divadle. A to som mesačne mala 26 predstavení. Boli sme mladí, zdalo sa to byť také normálne. Točili sme do tretej rána, to bol taký limit. Odbory viac nedovolili. Ráno som o pol siedmej vstávala. Práca, práca, práca. Áno, aj takto vyzeral môj život.
Vaše deti sa však vybrali úplne iným profesionálnym smerom ako vy. Nie je vám to ľúto?
- Určite nie, skôr naopak. A ani som nechcela, akosi som ich od toho odťahovala. Je to veľmi ťažké povolanie a len pár ľudí má to šťastie, že sa im podarí presadiť a byť spokojní. A čo je hlavné, nemusia sa doprosovať. Toto by moje deti neboli schopné, tak ako ja som toho nebola schopná. Nevedela som, kde sú dvere šéfa. Moje deti sú pracovité, čo je dobré. Jeden syn je právnik, druhý je vyštudovaný geológ, ale nevenuje sa tejto profesii. Vychovala som aj Evičku, dcéru môjho prvého manžela. Dnes má 45 rokov. Venuje sa okrem iného jazykovým prekladom. Spomínam si, ako som maródovala spolu so synom, obaja sme náhodou utrpeli zlomeniny. Môj otec zhromažďoval všetko, čo sa týkalo mojej práce, bolo toho také dve vrecia. Môj syn to všetko počas svojej maródky študoval a zrazu vyhlásil, že herecká práca je veľmi zaujímavá a že aj on chce byť hercom. Tak som mu dala také náročné dialógy od Hviezdoslava, nech sa ich naučí, že niektorý môj kolega ho preskúša, či sa hodí na túto prácu. Hneď ho to prešlo.
Vo filme Nestyda ste sa predstavili v dosť nezvyčajnej úlohe, ako zvodkyňa mladšieho muža. Dnes je už takmer bežné, že staršie ženy majú oveľa mladšieho partnera. Hovorí sa tomu aj pejoratívne, že mladý zajačik.
- Potešila ma táto úloha. To som dostala od Honzu Hřebejka ako bonbónik. Chcel, aby som v tom filme bola taká, akú ma on pozná. Keď som sa večer prezliekla a dala dole tie kadejaké frizúry či parochne, povedal mi - ja by som chcel nafilmovať teba, aká si naozaj. Potom mi ponúkol ten film Nestyda. V reálnom živote by som si vedľa seba oveľa mladšieho partnera nevedela predstaviť. Veď je to trápne. To ho mám učiť, ako sa má umývať a ako má jesť? O čom by som sa s ním rozprávala? Nech je akákoľvek doba, toto ide pomimo mňa. To by som sa prepadla od hanby, veď je to proti prírode začať si s chlapom, ktorý je vo veku môjho syna. Nie som konzervatívna, ale držím sa hesla mojej starej mamy, ktorá bola jednoduchá žena, a tá hovorila, že stále si treba zachovať zdravý rozum. Ale nechcem nikoho moralizovať, nech si každý robí, čo chce.
Keď je reč o Hřebejkovi, je to nesporne fenomén v českom filme. Vás pomerne často obsadzuje ako slovenskú herečku do svojich filmov. Aký máte vzťah a ako sa vám filmuje v Česku? Na druhej strane to nie je pre Vás nič nové, hrala ste aj s Werichom a bola ste jedna z prvých slovenských herečiek, ktorá točila na Barandove.
- Vo všeobecnosti rada hrám s dobrými hercami aj režisérmi, ktorí sú nároční. Sú to mladí režiséri, ktorí by mohli byť mojimi synmi. A mňa to teší, že si ma vyberú. Doslova ma to osvieži, keď s nimi pracujem. Sú veľmi nároční a skvelí a vtedy vidím, že sa mi oplatí s nimi robiť. Stáva sa, že neprijmú ani desiaty môj pokus. Honza Hřebejk je vo veku môjho syna, máme akoby rodinný vzťah. Poznám jeho príbuzných, dokonca aj jeho mamičku. Je to taký milý vzťah, ktorý trvá veľmi dlho. Točiť v češtine nie je med lízať a viem, že keď idem do Čiech musím byť pripravená na dvesto percent. Aby som si nerobila hanbu. Má tam veľa priateľov, pretože tam hrávam aj v divadlách. Napríklad, Táňa Medvěcká, Iva Janžurová, Květa Fialová a mnohí iní. Za jedného z najlepších českých hercov pokladám Ivana Trojana. Úžasné je hrať s Bolkom Polívkom.
Hráte aj v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. Vo všeobecnosti, kritici seriálov takéhoto druhu vedia zvoziť pod čiernu zem. Nebolo to pod vašu hereckú úroveň prijať úlohu v tomto projekte?
- Vtedy, keď sme začínali, nebol žiadny slovenský seriál. Tak som to skúsila, hralo tam aj zopár mojich žiakov. Teraz tie príbehy už dobiehajú, ešte tam trocha hrám. Chcela som si to skúsiť. Všetci herci, aj tí najväčší americkí, urobili vždy za života jeden slušný seriál. Tak ani mne nespadne za to z hlavy žiadna koruna, že hrám v seriáli. Nabehli sme na to veľmi slušne, možno to trvá veľmi dlho, neviem...
Počas spoločenskej akcie, na ktorej sme sa stretli, som vás videla v rôznych šatách. Strihy vašich šiat aj na bežné nosenie sú premyslené, s dôrazom na detaily. Dožičíte si aj odvážnejšie farby, z ktorých by niektoré ženy mali strach. Nepôsobíte ako žena, ktorá ráno naslepo hrabne do skrine. Radí vám pri obliekaní aj váš manžel, ktorý je kostýmový výtvarník?
- Mám rada takzvané cigánske farby. Dodávajú energiu. Sama si budujem šatník, ale občas vidím pohľad môjho manžela, ktorý akoby hovoril - tak toto je priveľa - hlavne keď prídem s nejakou veľmi silnou farbou. Neznášam také tie mdlé farby, ani zmrzliny také nejem, vo všetkom mám rada energiu. Také mľandravosti, to nie je moje. Nejaká svetloružová farba je pre mňa hrôza. Aj všetku spodnú bielizeň mám v silných farbách. Manžel nemá čas radiť mi, ale sem-tam sa stane, že povie svoj názor.
Herečky, sestry Vášáryové, to je na Slovensku pojem. Lenže so sestrou Magdou ste sa pred kamerou nestretli, s výnimkou seriálu Alžbetin dvor, aj to ste tam predstaviteľky dvoch rozdielnych generácií.
- Hrali sme párkrát spolu na javisku. Dokonca sme mali spolu aj šatňu, a to bolo také veľmi pekné obdobie pre nás obidve. Chodievala občas za nami aj mamička, len tak nás pozrieť. Doniesla nám koláče či jablká. Odišla som z domu, keď sestra mala desať rokov. Je to teda pre nás obe určitý hendikep. Spojilo nás však aj to, keď sa sestre narodili deti a mne môj najmladší syn. My sme so sestrou vždy veľa pracovali aj pracujeme, takže toho času je málo. Spomínam si, raz som bola pracovne v Moskve a sestra na Kube a naša mama, chudina, to, našťastie, nevedela, aby sa netriasla od strachu. Veľakrát sme jej z tohto dôvodu ani nepovedali, kde všade cestujeme.
Mnohé ženy ani nemajú najlepšie kamarátky, pretože funkciu dôverníčky plní práve sestra. Ako je to u vás?
- Žijem náročný život. Mám stále priateľky, moje rovesníčky, s ktorými sa raz začas stretnem. Sestra bola mladšia odo mňa, takže išla akoby mimo môjho života. Má svoj okruh ľudí. Jej priateľky som poznala, keď boli deti. My sme naučené riešiť si problémy samy, nezaťažovať iných. Otecko skoro zomrel a jeho požiadavka bola, aby sme nezaťažovali mamičku. Aby neniesla za nás ťarchy, aby nám nevychovávala naše deti. Sľúbili sme to, aj sme to dodržali. Problémy sme si riešili doma. Samozrejme, že keď je veľmi ťažko, sestra je práve tá prvá, ktorá o tom vie. Ale niekedy sa smejeme, že Magda je tá mladšia, tak má musí doopatrovať. A keďže viem, že je veľmi svedomitá, tak sa aj na to niekedy spolieham. Ale to hovorím s humorom.
Máte 69 rokov, stále pracujete, vyzeráte výborne. Určite sa stretávate s otázkou, čím to je. Čo preto robíte?
- Nikdy som nebola v posilňovni ani som neliezla do žiadneho bazéna, nejdem tam, kde je veľa ľudí. Musím mať voľný priestor. Od mladosti som sa tak trocha venovala joge a praktizujem zopár svojich cvičení. Niekedy som chodila na balet, cvičila gymnastiku, takže svoje telo aj dnes potrápim pohybom, ale sama. Nepotrebujem k tomu nikoho a hlavne, nech ma nikto nevidí. Recept nemám, moja mama vyzerala úžasne, otecko síce zomrel mladý, ale ona sa držala veľmi dobre. A máme sklony k asketickému spôsobu života. Nemám žiadnu závislosť, môžem prestať so všetkým a všetko, čo nemôžem mať, mi nechýba. Keď nemám mladosť, už som ju mala, tak mi nechýba. Teraz príde niečo nové. A nemám dokonca ani auto. Každý sa ma pýta, ako môžeš byť bez auta. Chodím autobusmi, pešo a s taxíkmi. Ani ja, ani manžel teraz už nešoférujeme. Každý mi hovorí, to musí byť strašné. No svojím spôsobom to je, ale čo s tým narobím. Nechýba mi to auto. Ak môžem radiť - človek musí vedieť prijať sám seba a žiť v harmónii s inými ľuďmi. Podobný je aj môj muž, a práve to ma naučil on.
Neobjavujete sa v bulvári, nespájajú sa s vami žiadne škandály. Darí sa vám po celý život v hereckej kariére. Ste síce druhýkrát vydatá, ale so súčasným manželom už žijete 33 rokov. Ste krásna, úspešná, máte veľkú rodinu. Vyzerá to, že pri vašom narodení stáli len dobré sudičky.
- Je to pohľad zvonku. Žijem normálny život so všetkými trápeniami a starosťami. Len o tom nehovorím. Nikdy by som nedokázala zatiahnuť svoje deti do nejakých ťažkých škandálov. Rodinný život sa snažím organizovať v pozitívnom slova zmysle. Pomáham, koľko môžem. Ale šťastie mi každý deň na hlavu nekvapká. Tiež som niekedy nešťastná, tiež mám noci, keď nespím. Sme veľká rodina, riešime rôzne problémy. Mám niekedy sklony spanikáriť, ale je tu môj muž, ktorý mi je veľkou oporou. Učím sa celý život nepodľahnúť panike, neprenášať problémy na deti, ale naopak, byť pre ne oporou. Každý deň sa snažím využiť v dobrom slova zmysle, neviem totiž, aký bude ten zajtrajší.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
