Bola naozaj prelomová. Prvýkrát slovne deklarovali, že v eurozóne budeme spať všetci v jednej posteli. Hospodárska vláda Európy je top pointa. Ale tiež povinné ústavné články o vyrovnaných rozpočtoch, európska daň z finančných transakcií a bilaterálna harmonizácia daní, na čom všetkom sa údajne dohodli, majú len jeden nedostatok: Tu a teraz, v reálnom čase, neriešia ani príznaky, ani podstatu krízy, ktorá demoluje trhy. A práve pripravuje občanov Európy – vrátane klientov slovenských penzijných a podielových fondov - o úspory. (Horšie ako Fruni.)
Takže „Merkozy“, ako pár familiárne titulujú západné noviny, vyjadril spoločnú vôľu premeniť na jeden štát celú eurozónu. Ekonomická vláda totiž nie je nič menšieho, než zdieľanie najcitlivejších právomocí, ktoré robia demokraciu demokraciou, resp. ich odovzdanie do Bruselu. To je obal, predstava, teória. Tú však vôbec nenaplnili obsahom. Jediné ozajstné nóvum je politická deklarácia zámeru. „Merkozy“ totiž nemá na taký ústavný puč podporu nieže v iných členských štátoch, ale ani domácu.
Skeptici, ktorí už volajú o ratu, že „superštát“, federácia a že padla klec, preto predbiehajú dobu. Nedá sa však povedať, že sú celkom mimo. Naša kríza totiž funguje ako obrovský urýchľovač času. Kolosálne zmeny, čo si predtým vyžadovali desaťročia, sa dejú v rytme maovských skokov v priebehu mesiacov a týždňov. Napr. v januári 2010 bola nemysliteľná (zvlášť pre Merkelovú) pôžička Grécku. Neskôr bol čisté tabu „záchranný mechanizmus“ (euroval), a potom výkupy dlhopisov centrálnou bankou. To všetko padlo. Z tejto perspektívy môže byť ekonomická vláda otázkou aj najbližšej paniky na trhoch. Porušovanie zmlúv a platného práva nehrá rolu. Politici len povedia, že ex post nakreslíme dodatok k Lisabonu a parlamenty to ratifikujú. Že nevedia zaručiť politickú priechodnosť? Koho to zaujíma, keď sa rúca svetový finančný systém?
Na „pytlíkovanie“ eurozóny na ozajstnú menovú úniu (teda s centrálnou rozpočtovou politikou) už trhy nepočúvajú. Sme za čiarou. Investori sa definitívne zobudili, že niektoré štáty už nikdy nesplatia svoje dlhy. Takže im nepostačujú integračné vízie budúcnosti, ale chcú vidieť európsky dlhopis. Jedine kolektivizácia dlhov hneď a zaraz naprieč Európou je to, čo im vráti dôveru. A kým sa tak nestane, výpredaje a paniky už summity nezastavia. Budú pokračovať a zvyšovať úroky už nielen pre „svinky“, ale celú eurozónu. A to je bludný kruh. Previesť totiž napr. grécky dlh na európsky tak, že o daniach, dôchodkoch, štátnych platoch (a pod.) naďalej rozhoduje „suverén“ v Aténach, nechce a nemôže ani „Merkozy“.
Stále nevedno, ako to dopadne. Analytik Kohout, exčlen českého NERV-u (poradný orgán vlády) píše, že „situácia je extrémne vážna, vážnejšia než kedykoľvek v povojnovej dobe, toto nie je obyčajná kríza, ale koniec jednej éry“. Fajn, také podozrenie máme už dlho. Ale aký scenár, teda mimo toho, že ďalší summit je do dvoch týždňov?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
