SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Amálka nepochádza z umeleckej rodiny. „Otec síce maľoval, ale bol to len jeho koníček. Ja som ako dieťa rada kreslila, ale ďalej som to nerozvíjala. Skôr som reprezentovala mesto na súťažiach v šachu, takže zo mňa mala vyrásť šachistka," smeje sa.
Exhibicionizmus jej nechýba
Zlom nastal, keď sa dostala na odbor kamenosochárstvo na baníckej škole. „Matikár ma naviedol, vravel, že to mám skúsiť, keď stále kreslím do zošitov. Tak som ho poslúchla," hovorí.
Po škole ju však kameň prestal baviť a urobila si nadstavbu na odevnej škole v Trenčíne. „Kvôli prachu som mala zdravotné problémy s dýchaním, ale na vysokej som sa k soche vrátila. Je to náročné na zručnosť, aj na silu. Ja som mala to šťastie, že som bola taký 'chlapčisko', lebo na vysokej sme museli napríklad aj zvárať konštrukcie," vysvetľuje.
Počas štúdia v Ateliéri slobodnej kreativity u profesora Bartuzsa v Košiciach Amálka predviedla, že v sebe skrýva aj poriadnu dávku exhibicionizmu.
„Vymodelovala som si umelé prsia, ktoré sa z diaľky nedali rozoznať od pravých a takto som sa prechádzala po košickej pešej zóne," hovorí.
Na počudovanie ju vraj viac sledovali ženy ako muži. „Prišla ku mne jedna zhrozená pani a začala ma zakrývať svojím kabátom, taká bola pohoršená," opisuje zážitok umelkyňa, ktorá takouto formou chcela poukázať na umelú krásu, ktorú preferuje dnešná spoločnosť.
Stvárnila aj potrat
Ďalšou kontroverznou témou, ktorou sa Amálka zaoberala, boli potraty. „Bola to čakáreň, v ktorej som na steny vyškriabala výkriky žien, ktoré absolvovali zákrok. Boli tam veľké dvere s kľúčovou dierkou na úrovni očí. Takže dospelý človek sa ocitol v roli dieťaťa, ktoré sa cez kľúčovú dierku pozerá na to, čo sa deje v ordinácii. Tam prebiehal záznam úkonu na ultrazvuku."
O potraty sa začala zaujímať, lebo niečo podobné zažila v blízkej rodine. „Zaoberala som sa hlavne psychikou, nakoľko to zmení ženu. Postpotratový syndróm je diagnóza, o ktorej sa u nás nehovorí a človeka môže postihnúť hneď po tom úkone alebo až o pár rokov."
Ďalšou zaujímavou akciou bolo video, na ktorom sa sochárka nahá kúpala vo vani s bublajúcou červenou tekutinou a pri nej sa bili dva vlčiaky, ktoré sa napokon uzmierili.
„Získala som s ním druhé miesto v rámci celoslovenskej súťaže krátkych filmov. Vyzdvihovali na ňom hlavne to, že tam bolo nahé telo, ktoré však nepôsobilo eroticky, čo je vo filme ťažko dosiahnuť," vysvetľuje.
Napriek tomu sa za kontroverznú umelkyňu nepovažuje. „Čo je dnes kontroverzné? V porovnaní so svetom veľmi neodskakujem. Na Slovensku sa však súčasným umením zaoberá veľmi málo ľudí," hovorí.
Umením sa podľa nej u nás dá len veľmi ťažko uživiť. „Najmä pokiaľ ide o sochárstvo, chýba nám kúpna sila. Pre maliarov sa organizujú aukcie. Ale čo sa týka ostatných médií, je to už horšie. V zahraničí sa už predáva napríklad aj video ako umenie."
Založila Štúdio kreativity
V poslednom čase Ľ. Valenčíková našla záľubu v tvorbe kostýmov pre bábkové divadlo a vlani v septembri otvorila v Spišskej Novej Vsi Štúdio kreativity.
„Dostala som možnosť deliť sa o priestor s divadelníkmi. Najprv som chcela mať dve skupiny. Stredoškolákov, ktorí sa pripravujú na prijímačky na vysokú školu a mladšie deti zo základnej školy, ktoré tu pracujú s hlinou, sadrou, maľujú, kreslia, robia aj priestorové veci. Na budúci školský rok by som rada spustila vekovú hranicu na 4-5 rokov. Počas projektu Zachráňme Letanovský mlyn som učila v škôlke s rómskymi deťmi, takže s touto prácou skúsenosti mám. Aj malé deti vedia byť prekvapivo kreatívne," dodáva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
