Na chatu k nám na dva dni v sprievode rodičov dorazili dvaja synovci - jeden dvoj–, druhý štvorročný. A horor sa mohol začať.
Duško kopol loptu, ako inak, do rieky. Bola malá, ošúchaná. Dávame mu veľkú, novučičkú. Tú nechce. „Tá, čo pláva, bola mcqueenovská!“ vreští z plných pľúc. A už sa vrhá do dravých vôd. V poslednej chvíli ho chytá môj drahý. Po dovolenke sme kúpili také lopty dve. A väčšie. Pre istotu.
Keď doreval, šiel sa hojdať. Super, konečne čas na „klídek“ pri kávičke. Zrazu vreskot. Kukáme ku hojdačke. Decko visí dolu hlavou zaseknuté v lanách. A to sme len sekundu naňho nekukali. Keby sme chceli podobný kúsok na hojdačke vyviesť my, dospeláci, zákony fyziky by nám to nedovolili. Ale vesmír má k deťom evidentne benevolentnejší prístup.
Zobrali sme ich k vode. Všetky bezpečnostné predpisy dodržané. Obe deti v najbezpečnejších nafukovačkách na trhu. Malý Romanko si okamžite našiel zábavku. Vlastne dve. Všetok čas vo vode strávil vymýšľaním spôsobov, ako sa vyvliecť z nafukovačky a čo najviac sa napiť z vody v bazéne. Nuž, my sme si veľmi nezaplávali.
Prišla k nám susedova mačka. Také prítulné zlatíčko. „Pohladkaj ju,“ hovorím Duškovi. V priebehu jedinej sekundy dokázal mačke jednou rukou pichnúť do oka a druhou ju potiahnuť za chvost. Určite je doposiaľ z toho stresu hotová. Nuž, rady Slobody zvierat Duško asi nerozšíri. Ono, on celkovo asi nebude veľmi ekologicky naladený. V parčíku s lánmi trávy a poľných kvetov si neomylne našiel tri vysadené chryzantémy. A rozhodol sa šliapať práve po nich. Púpava či ďatelina ho vôbec nelákali.
To je strašné, aké sú tie dnešné deti! Hútam potichu tak, ako kedysi naši rodičia či starí rodičia. Ozaj, a na čo to oni vlastne vtedy frfľali? Ups. Zrazu sa mi začínajú vynárať obrázky môjho detstva. Veru, aj nám sa občas podarilo ujsť starostlivému zraku našich rodičov. Ešte aj teraz mi pri spomienkach tuhne krv v žilách...
Mala som asi osem rokov. Na dvore sme mali lanovku. Dva pne spájalo lano, chytili ste také kovové držadlo a mohli ste sa pár metrov spustiť. My, ako deti kreatívne, sme si okamžite štýl vylepšili. Spúšťali sme sa zavesení dole hlavou. Raz som sa pri pristávaní zabudla prikrčiť a na zemi ostal môj skalp. Kus krvavej kože s trsom vlasov...
Alebo také stavenisko za panelákom. To ponúkalo tisíc a jeden možností na zabitie. Nečudo, že väčšinu voľného času sme trávili tam. Stavali sme si bunkre. Najväčšia sranda bola, keď sme zhodili bunker druhej bandy práve v čase, keď v ňom sedeli a kuli plány proti nám. Už len stačilo vymyslieť si výhovorky pre rodičov, prečo sa dennodenne vraciame domov s novými modrinami.
Popravde, mám za sebou len pár samovražedných detských misií. V tomto smere (ale iba v tomto) sa ani zďaleka nechytám na môjho drahého. Aspoň jedna príhoda za všetky. Decká sa hrali na siedmom poschodí. Dostali super nápad. Vyliezť na vonkajšiu parapetu. Jeden vyliezol. Ostatní zavreli okno. Drahý stál pod oknami so svojou partiou. Keď videli, čo sa deje, najskôr strnuli hrôzou a potom utekali hore, aby chlapca vyslobodili...
Varovanie: Príbehy v žiadnom prípade nie sú návodom na ich realizáciu v praxi. Text nie je vhodný pre deti. Ony si aj tak všetko potrebné pre svoju kreativitu nájdu na webe...
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
