Každému, kto má základný pochop o svete, kde žije, je evidentné, že daňové sťahovanie v Košiciach je malá domov ako z veľkej knižky. Vymyslel si ju Smer, a keďže nestihol (z akýchsi dôvodov), myšlienku prevzali a doťahovali nástupcovia z SDKÚ. Eventuálne, romantici môžu hovoriť, že podozrenie je limitne blízke jednej.
Na Slovensku ale, ak niečo chodí ako kačka, kváka ako kačka a vyzerá ako kačka, tak sa ešte rieši, či to nie je náhodou byvol. Namiesto predloženia zásadnej analýzy, že odkiaľ sa uprostred krízy a na krku s rozpočtom, ktorý tretinu výdavkov plánuje na dlh (!!), vôbec berie nevyhnutnosť akéhosi sťahovania, vypísali zadávatelia novú súťaž. A pol roka po tom, čo každý videl malú domov, sa rieši, či tá druhá súťaž, v ktorej sa uchádzal ako jediný presne ten, ktorý chodil ako kačka a kvákal ako kačka, bola dosť regulárna a má regulárneho víťaza.
Otázka, či so štátnym dlhom rovným takmer polovici hrubého produktu je vôbec prípustná myšlienka sťahovania vo verejnej správe, je pritom elementárna. A aj keby skrz dlhy nepadalo na hubu euro i Európa, je niekto, kto naozaj verí, že výber daní v Košiciach resp. komfort poplatníkov zlepší iná budova? Ergo na kraji mesta, dobreže nie v Šebastovciach.... Isteže je možné si predstaviť vhodnejšiu lokalitu pre Daňové riaditeľstvo. Avšak akú prioritu, dôležitosť, prednosť to má v kontexte tridsaťmiliardového dlhu štátu?
Toto zmätenie priorít sa pritom deje v rezorte, ktorý má strážiť zodpovedné míňanie. Zmysel a účelnosť samotného zadania nenapadli ani mimovládni strážcovia, ktorí boli ku kontrole prizvaní, čo signalizuje hlbší problém verejného života. Hĺbkové analýzy, ktoré vo vzťahu k zadávateľovi a súťaži AFP (Aliancia Fair play) a TIS (Transparency) vykonali, obnažili ešte jednu, vážnejšiu skutočnosť. Reglementácia verejného obstarávania, s dôrazom na nediskrimináciu, so subjektivitou súťažných podmienok, s možnosťami odvolávania sa (a pod.), je taká zložitá, že celkom regulárna je myšlienka, že náklady plynúce z pravidiel a ich dodržiavania sú pre štát a poplatníka napokon vyššie, než by bolo zmierenie sa s faktom, že čo verejná zákazka, to „vývar“ (provízia) pre zadávateľa a stranu. To nie je návrh autora komentára, ale realita života. Iná vec by iste bola, keby terajšia legislatíva plytvaniu a klientelizmu bránila.... Iste, teoreticky je možné si predstaviť aj drakonickú reformu obstarávania. Musela by sa začať oddelením pozície zadávateľa a realizátora výberového konania (tendra).
Záverečný akord. Predstaviteľka AFP „vysoko ocenila“, že ako mimovládka boli oslovení, aby zhodnotili priebeh súťaže a dali odporučenia. A to je vraj vítaná novinka v prístupe štátu k boju proti korupcii. Hm, hm. Na mieste pani Wienk by sme sa až tak netešili. Mimovládna organizácia je preto mimovládna, že si drží vládu od tela na tri kroky a nenechá sa „vcucnúť“ do akejsi hry, v ktorej môže skončiť aj ako figový list. Tentoraz to síce neplatí, keďže odporučili nepodpísať zmluvu s víťazom – nitrianskou filiálkou SDKÚ. Ak ale budú v hre pokračovať, skôr neskôr si namlátia nos. A to by bola škoda.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
