Píše pre deti i dospelých. V rámci tvorby sa nevyhýba vulgarizmom či hantírke a aj vďaka písaniu „na plné ústa“ majú jej knihy čoraz viac priaznivcov. Popri písaní však stíha byť mamou, pracovať či záhradníčiť. Veronika Šikulová navštívila v týchto dňoch Košice v rámci Mesiaca autorského čítania.

Momentálne daždivé počasie vám zrejme z tvorivého hľadiska vyhovuje, keďže nemáte rada leto...

- Mám naozaj rada, keď je zamračené a čím väčšia smršť, tým sa mi to viac páči. Či je to však lepšie na tvorbu... Aj keď je totiž vonku slnko, tak si ho zastriem a robím potme, až mi doma mama nadáva, že deti vyrastajú ako potkany. Keďže je však teraz všeobecne slnka veľa, nemôžem si vyberať a píšem aj tak. Potrebujem len trochu pokoja.

Ten je však asi náročné nájsť, keďže máte dve deti.

- Píšem, keď spia. Väčšinou ráno. Málokedy poobede. Vtedy idem variť večeru, vbehnem do záhrady a snažím sa tam niečo pokopať...

Kedy teda ráno vstávate, aby ste to pred prácou v knižnici a vychystaním detí stihli?

- To sa ma ani nepýajte, lebo občas mám pocit, že ani vlastne nevstávam, lebo vôbec nespím. Vstávam okolo štvrtej, musím však zase povedať, že chodím spať s deťmi.

Váš manžel je fyzik. Ako sa vám darí zladiť dokopy jeho pragmatickosť s vaším svetom fantázie?

- On je taký zvláštny fyzik, pretože pochádza z rodiny básnika Jozefa Mihalkoviča, jeho teta bola poetka Lýdia Vadkerti-Gavorníková a strýko cez prvú ženu Marianu Miroslav Válek. Takže vlastne mám pomaly pocit, že som rodina s každým spisovateľom. Dokonca niekedy aj sám skúšal písať a po svadbe prekladal. Teraz fotografuje a pritom si robí dosť presný denník. Tie texty sú veľmi dobré a keby som nevedela, že ich raz chce uverejniť, tak by som ich začala vykrádať... Často sa mi totiž zdajú byť lepšie ako moje.

Zvyknete byť nespokojná so svojimi textami a opakovane ich prerábate?

- Píšem veľmi rýchlo. Tak rýchlo, že sa to až hanbím povedať, aby čitatelia nemali pocit, že mi nemôžu dôverovať. Potom však to sedenie nad textom býva veľmi dlhé. Hrabem sa v tom a vyškrtávam...

Kto má tú česť byť prvý, kto číta vaše knihy?

- Väčšinou manžel Marek. Len teraz poslednú Miesta v sieti som nakoniec nechala prečítať literárnej kritičke. Hrozne som od nej chcela, nech mi poradí nejaké maďarské neslušné slová, ale hanbila sa, takže som si musela vystačiť len s tými, čo som si pamätala z detstva.

Dokážete akceptovať zásahy, ktoré vám v rámci redigovania textu navrhnú?

- Veľmi sa s tým neseriem a nezakladám si na tom, že všetko, čo napíšem, je super. Takže ak sa mi to zdá opodstatnené, tak na to dám. Pokiaľ mi však napríklad chcú vyhodiť niečo z môjho nárečia či rodinnej hantírky a nahradiť to slovom, ktoré nemám vo svojej prirodzenej výbave, nesúhlasím.

Každá knižka by si mala sama nájsť svojho čitateľa. Vnímate vy tých svojich anonymne, alebo máte predstavu, aký asi čitateľ vašich knižiek je?

- Niektorých osobne poznám, no vždy ma poteší, keď sa ozve ktosi anonymný. Teraz, keď existuje Facebook, je to ešte jednoduchšie. Keď mi napíšu ľudia, že si to prečítali a páčilo sa, prípadne prežili niečo podobné, dokonca že som im nebodaj nejako pomohla, je to skvelý pocit.

Sú knižky, ktoré na oplátku pomáhajú vám?

- Mne pomáhajú všetky knižky. Rada čítam a som vtedy šťastná. Na Facebooku som dokonca dala ako status, že čítanie je lepšie ako sex. Nikdy som nič také dobré nezažila ako s knižkou.

Čo momentálne čítate?

- Teraz Hemingwaya. Zvyknem sa vracať ku knižkám, ktoré som čítala kedysi a potom prečítam od daného autora všetko. Teraz teda mám hemingwayovské obdobie, chodím na rybačky, pašujem rum a podobne... Čítam však aj to, čo práve vychádza.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že váš otec (spisovateľ Vincent Šikula - pozn. red.) bol oveľa väčší pedant ako vy. V čom?

- Ani nie tak pedant, ako skôr vážnejší človek. Cítim, že preňho bolo písanie nielen prácou, ale aj poslaním. Hovorilo sa o ňom, že bol vynikajúci rozprávač a nevedel možno počúvať ľudí. Ja si však myslím, že počúval veľmi dobre, aj si veľmi dobre všímal. Ja zase sama seba možno až tak vážne neberiem, ani písanie... Tým je to u mňa celé také trochu ľahtikárskejšie. Ani s textom nenarábam asi až toľko ako on.

Profil

• Narodila sa v roku 1967 v Modre, kde dnes žije.
• Po absolvovaní gymnázia vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
• Pôsobila v Literárnom týždenníku, v Novom čase, publikovala v literárnej prílohe denníka Smena, v literárnych časopisoch Romboid, Slovenské pohľady a v zborníku mladých autorov Druhý dych. Momentálne pracuje v knižnici v Pezinku.
• Pre dospelých napísala tituly Odtiene (1997), Z obloka (1999), Mesačná dúha (2003), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), pre deti To mlieko má horúčku (2006).
• Fejtóny publikuje aj v časopise Miau pod pseudonymom Veve.

nit

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.