Rozhovor s ním je preto síce veľmi príjemný, no vďaka výbuchom smiechu a neplánovaným "odbočkám" má človek pocit, že nemá hlavu ani pätu. Ponúkame vám preto aspoň to najzaujímavejšie z konverzácie s večným mladíkom Paľom Hammelom. Dozviete sa, ako v mladosti vykladal susedom uhlie, prečo jeho detstvo občas mohlo pôsobiť ako z knihy Čenkovej deti, čo si myslí o zlatokopkách a prečo je na žene dôležitejší obal ako vnútro.
Pri vás má človek pocit, akoby sa zastavil čas a ťažko by vám hádal reálny vek. Máte v sebe však aj nielen vizuálne niečo z malého chlapca?
- Tak detstvo už bolo v mojom prípade naozaj veľmi dávno. Možno som vtedy mal v sebe kus starca a teraz sa zase trošku mením na malého chlapca. Určite to však nerobím vedome. Teším sa skrátka z rozmanitých hovadín, a to ma udržiava pri dobrej nálade. Či som však práve ako malý chlapec, to neviem. Skôr si myslím, že je to o tom nerobiť si zo všetkého príliš ťažkú hlavu. A snažím sa k samému sebe skôr pristupovať pozitívne. Keď ráno vstanem, s úsmevom sa na seba dívam v zrkadle a potom to už ide. Či to však je chlapčenské, to neviem.
Tak to máte šťastie, že ste muž, tomu sa ráno dobre usmieva. Žena to má ráno pri pohľade na seba rozhodne ťažšie.
- Tak to je fakt. Myslíte, že som vo výhode? Niekedy však aj ja ráno zaplačem. Inak neviem, či vidím nejaké zvláštne výhody svojho mužstva. A hlavne, neviem s tým nič spraviť. Je to ako s počasím. Keď už som raz muž, teda aspoň dúfam, keďže dnes je moderné byť všeličo iné, myslím, že som tomu v globále rád...
Keď sa prenesiete späť do detstva, čo sa vám vybaví? Odreté kolená, buchty starej mamy...
- Ja som hlavne so starou mamou žil pod jednou strechou. V živote som však napríklad nebol na dedine. Celý čas som žil v Bratislave a keď niekto išiel k babke na prázdniny na dedinu, tak som mu mohol akurát tak závidieť. Ja som sa totiž presúval jedine tak v rámci mesta, a tak spomienky, ako behám po nejakom dvore pomedzi sliepky, veru nemám. Kura som prvýkrát videl v zoologickej záhrade. V tomto som skrátka iný. Aj napriek tomu však mám veľmi krásne spomienky na detstvo.
Ako ste teda zvyčajne prázdninovali? Medzi betónom a panelákmi?
- Nie. Ja som sa totižto narodil v prvej polovici minulého storočia, keď ešte paneláky ani neboli... Len veľké domy, ktoré mali dvory so smeťovými ´kýblami´ a s prašiakom na koberce. Na jednom zo susedných dvorov zase bola lipa, po ktorej sme lozili a hneď vedľa školský dvor... Skôr si z toho obdobia bohužiaľ pamätám iné veci. Bývali sme veľmi blízko Apolky (továreň - pozn. red.). A pri oslobodzovaní Bratislavy, keď Nemci utekali, bola bombardovaná. Takže s mojím starším bratom rodičia utekali do pivnice, až kým ich neevakuovali. A v tejto štvrti ešte aj o pár rokov, keď som bol asi šesťročný fagan, bolo na Továrenskej ulici stále zbúranisko. Celé to bolo také riadne divoké. Nechcem však samozrejme zase povedať, že som nejaké vojnové dieťa. Narodil som sa však tesne potom a do školy som napríklad chodil ešte aj doobeda, aj poobede. A bolo nás v jednej triede štyridsať, čo je dnes nemysliteľné. Aj v sobotu som chodil do školy a dnes majú tí mladí stále len voľno. Samé prázdniny. Raz také, inokedy iné, no kedy sa učia? Asi nikdy, však to tak aj vyzerá.
Bol ste riadne vybité chlapča?
- Neviem, či som bol beťár. No živý som bol. Veď mŕtvy som nebol... Avšak tým, že som bol veľmi vyťažený, som nemal až tak veľa času na huncútstva. Chodil som do hudobnej školy trikrát týždenne. A vďaka tomu, že bol otec huslistom v národnom divadle, ma učil už aj predtým. Takže už na základnej škole som mal kapelku a normálne sme hrávali. Moje záujmy teda boli iné, ako u ostatných chalanov v mojom veku. Aj keď som samozrejme hral aj futbal a korčuľoval sa na prírodnom klzisku, ktoré sme si sami spravili. Avšak také, že odreté kolená, na to si nespomínam, Však načo. No napodiv som sa dobre učil.
Dokedy to vydržalo?
- No vyznamenaný som bol ešte aj na maturite. Nie však preto, že by som sa nejako veľmi bifľoval. Našťastie sa to na mňa nejako samo lepilo.
Keď rodič od dieťaťa vyžaduje účasť na konkrétnych koníčkoch, ako váš otec ku hre na husliach, väčšinou sa to minie účinku a naopak, daná vec sa dieťaťu zhnusí. Bol ste výnimkou?
- Jasné, že nie. Nepoznám žiadne decko na svete, ktoré by rado chodilo do hudobnej. Vôbec ma to nebavilo. No tým, že som veľmi skoro pričuchol aj ku gitare, si ma hudba získala. A vďaka husliam ovládam zase akoby remeslo. Je totiž mimoriadne dôležité, keď niekto vie, o čom to celé je aj teoreticky. Myslím hudba.
Na prvú gitaru ste si vraj už zarobili sám. Ako?
- Bola to veľmi jednoduchá zárobková činnosť. V celom našom dome sa kúrilo uhlím. Keď ho nákladné auto doviezlo a bolo to treba ostatým nájomníkom pozhadzovať, bol som k dispozícii. Za to som dostal napríklad pätnásť korún a už to išlo. Alebo sme s kamarátmi zbierali lipový kvet, ktorý sme mali na dvore...
Boli ste podnikavý.
- Brali sme to vtedy tak nejako celkom prirodzene. A museli sme nejako prísť k peniažkom. Aj päť korún bolo dobrých. Takže asi tak. Pôsobí to teraz síce ako Čenkovej deti. Lenže presne tak to bolo.
Kedy ste zistili, že hudba zaberá na balenie žien a že v puberte hádam neexistuje väčší magnet, ako keď chlapec hrá na gitare?
- Na moje šťastie veľmi skoro. Na husle som totiž nikoho nenabalil. Darmo som mal trinásť rokov, keď som hral na husle, žiadne dievča sa na mňa ani nepozrelo. No keď som vzal gitaru, už to išlo. Už som bol na dvore macher.
A čo prvá láska?
- Čo to je? S ktorou som spal?
Napríklad.
- No musíte to presne konkretizovať.
Tak prvý bozk?
- To neviem, také si ja nepamätám. Určite som však mal niekoľko prvých lások. To je teda riadna blbosť, mať niekoľko prvých... Človek skrátka musí byť stále zamilovaný. To je základ všetkého. No láska pritom nemusí byť nevyhnutne len k žene. Napríklad aj k horám, vlasti, rodisku... Je to všeobjímajúci pojem.
Aká žena vás zaručene nenechá chladným?
- Asi by teraz zo mňa mala prehovoriť nejaká skúsenosť. Takže jasné, že sa mi páčia prsnaté blondíny. Pamelu Anderson mám úplne najradšej. Lebo je aspoň inteligentná. Ale nie. Ako estét, aspoň si teda myslím, že ním som, mám samozrejme rád krásne ženské telo. Ženská postava, to je niečo obdivuhodné. Samozrejme, aj vnútro, ktoré je trošku odlišné od nášho. Podstatné je, aby muž svoju polovičku chápal. Najmä, keď to prejde do nejakého spolužitia a vôbec nemusí byť manželské. Najhlavnejšia je tolerancia. Akceptovať partnera takého, aký je a potom sa spolužitie môže vydariť. Žeby som však teraz povedal, že sa mi páčia modré oči, no neviem. Mohol by som povedať, že nie je dôležitý obal, ale vnútro, no to by bola riadna blbosť. Žena musí byť pekná, lebo človek sa inak k vnútru nedostane. To ocení až neskôr.
A čo vravíte na takzvané súčasné zlatokopky?
- Čo ja viem. Som tolerantný aj v takýchto veciach. Akože neviem, čo sú zlatokopky, alebo stíhačky, lebo... Vezmime si to takto. Nejaká dievčina, o ktorej sa hovorí, že je zlatokopka a je niečím vizuálne výnimočnejšia ako druhé, si predsa logicky hľadá partnerov, ktorí sú známejší a solventnejší. Nepôjde hádam tuto na ulici niekoho si hľadať, keď skrátka dobre vyzerá. Asi to tak má byť. A hoci sa hovorí, že medzi umelcami je promiskuita, no čo myslíte, že v bežnej fabrike nie je? Len sa o tom nevie. Možno sú tam väčšie žúrky a viac sexu, ako máme my všetci dokopy.
Spomínali ste lásku k vlasti. Považujete sa za patriota?
- My Slováci máme takú tendenciu, že všetko, čo sme prežili, či už dobré, alebo zlé, skrátka všetko, čo bolo, zahodíme. Američania v sebe majú podstatne väčšiu lásku k vlasti ako my. A majú vlajky pred domom, len my sa tvárime, že sa láska k vlasti nenosí. A prečo nie? Vyrastal som v nejakej krajine, takže svojím počínaním aj svojou tvorbou sa k tomu hlásim. Nemusím práve spievať hymnu pred každým začiatkom koncertu, ale inak...
Ako si užívate aktuálne letné dni?
- Mám veľmi rád teplo a priam až neznášam zimu. V zime preto unikám do leta. Som teda čosi ako lastovička. Vždy, keď sa dá, si chcem kúsok leta urobiť aj v chladných mesiacoch. V čase dovoleniek však nechodievam na dovolenku. Takže nedovolenkujem, skôr tak spočívam. Teraz som napríklad donahrával jeden album z úplne nových vecí a druhý, pre fajnšmekrov, pripravujem zo starších skladieb. Najlepšie mi je momentálne doma. Len si tak relaxujem a mám to šťastie, že to dokážem aj pri práci, lebo sa necítim byť unavený z toho, že koncertujem. A to je senzačné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
