Prvá, väčšia, povedzme, ehm, „pravá ľavá", ktorú tvoria myslitelia žijúci z politiky a priľahlých inštitúcií, bojuje za „bailouty", za euro, za globálnu vládu, za nový hospodársky rast pod dohľadom politikov, a pod. Druhú, nateraz menšiu, ale čoraz početnejšiu čeľaď reprezentujú akademickí, „občianski" a inak postihnutí katastrofisti poslednej hodiny, ktorí „vizionujú" kolaps kapitalizmu, ropné zlomy, nový svetový poriadok, eventuálne koniec sveta a odchod do jaskýň (na stromy).
O tých druhých niekedy inokedy. Vynikajúcou predstaviteľkou tej „pravej ľavej" - tu na SR - je exministerka Schmognerová, ktorá včera napadla SaS v záležitosti eurovalu. Spôsob, akým to urobila, potvrdzuje, že socialistický mainstream ani v najkrušnejších časoch nič nezabúda a nič sa nenaučil. Kasta, ktorá postavila svoju identitu i životy na určitú ideu, bojuje s odlišným názorom tým, že ho jednoducho delegitimizuje. Asi takto: „Dlhová kríza (...) ohrozuje euro, eurozónu a v konečnom dôsledku i projekt Európskej únie ako taký. Preto nekompetentné a populistické vyjadrenia predstaviteľov SaS (...) prekračujú medze", napísala.
Presne. Takto sa poznáme 20 rokov. O tabu, náboženskej relikvii sa proste nediskutuje. A ten, kto by si dovolil, „prekračuje medze". Európsky projekt je článok viery, a kto odmieta naliať doň bilióny (pretože toľko je v hre), nepatrí do slušnej spoločnosti. Tento dogmatický muster vylučovania funguje a silnie od začiatku európskeho zjednocovania. Nachádzame ho už pri samej kolíske eura, keď názory, že eurozóna má ďaleko do ideálnej monetárnej únie, ktorá vydrží aj zlé časy, boli zmetené zo stola. Práve teraz za to zaplatíme.
Doba sa pritom zmenila. V tom, čo presadzuje, nie je SaS dnes zďaleka osamotená. Či už šlo o „záchranu" Grécka, či aktuálne o rozširovanie eurovalov, „medze prekračujú" viaceré strany (resp. ich časti) viacerých koalícií na severe Európy. Aj keď rétorika takého Franka Schäfflera, ktorý vedie „protieurovalové" krídlo nemeckej koaličnej FDP, je nekonečne sofistikovanejšia ako Richarda Sulíka, hovoria o tom istom. (Nie je inak jasné, prečo Sulík nevyjde so sumou, akú by musela SR vložiť do valu, ktorý by bol „vybavený" aj na záchranu Talianska a Španielska: Minimum 20 miliárd eur!!!)
Schmognerová je ekonómka, útočí ale politicky. Zo zásady, presne tak, ako si zvykli zástancovia „európskeho konsenzu". Dôvodom môže byť aj to, že - ako ľavica všeobecne - stratila v tejto kríze základnú orientáciu. Napr. tvrdenie, že „dlhová kríza odvracia pozornosť od hrozby dvojitého poklesu", je vrcholne nezrozumiteľné. Azda nechcela povedať, že „rast hospodárstva a zamestnanosti, o ktorý by sa európski politici mali v prvom rade starať", je možný aj bez vyriešenia dlhovej slučky? Ale dobre. Je jedno, čo chcela či nechcela. Schmognerová zaslúži obzretie spredu i zozadu ako typický predstaviteľ prúdu, ktorému ani realita doby neubrala ani zo spôsobov, ani z viery v presne tie kánony, ktoré krízu založili.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
