Vyčíňala pri dôležitej ceste na Moravu neďaleko Vlárskeho priesmyku. Kradla a požierala ovečky a statok, ale aj ľudí. Hrôza bola taká, že prémiu za likvidáciu krvavej príšery musel vypísať sám pán kráľ Karol I. z Anjou. Šelmu zlikvidoval a odmenu získal podľa legendy, zaznamenanej v roku 1829 v knihe povestí Alojzom Mednyanským, smelý muž menom Benko. Výsledkom bol vznik pozoruhodného hradu Levia skala, čo je iba iný názov známej považskej pevnosti Vršatec na vysokánskej skale v Bielych Karpatoch vo viac ako osemstometrovej nadmorskej výške
Aj dnešné horory sú v porovnaní s týmto príbehom iba vyfantazírovaným odvarom, pretože prináša vždy príťažlivé atribúty: desivé nebezpečenstvo, odvahu, smrť, jej prehru, víťazstvo lásky a prestížne ocenenie.
Zaľúbenci vstali z mŕtvych
V mladom šľachtickom rode Levskalskovcov po niekoľko generácií opatrovali kožu zo statnej exotickej šelmy - leva. Zakladateľ rodu menom Benko si ju neobstaral v Afrike, ale priam pri Váhu. Levom totiž bola oná beštia, čo bezočivo kradla ľuďom z pasienkov ich hoviadka i ovečky, ale keďže bola nenásytná, necúvla ani pred človekom.
Mladý Benko, ktorý sa domov vrátil po ťažkých bojových výpravách, sa konečne mohol potešiť z krásnej mladej priateľky, podľa povesti menom Belica. Ibaže aj ich romantickú schôdzu krvavo zakončil pahltný lev a devu unášal do svojej tajnej jedálne. Benko, podporovaný sympatiami okolia, okamžite vyrazil za kráľom zvierat a vrazil mu do slabín meč. Lev pustil Belicu, vrhol sa na útočníka a ťažko ho doráňal, Benko ho však z posledných síl mečom dorazil. Potom sa dovliekol k umierajúcej Belici a vraj ju hneď nasledoval do večnosti.
Ľuďom neostalo iné, len odniesť nebožtíkov k rodičom. Zúfalstvo bolo neopísateľné - ibaže stal sa zázrak. Keď dvojicu chystali na pohreb, zaznamenali u mladej dámy slabučké záchvevy života a dali sa do oživovania aj jej milého. U oboch úspešne a nasledoval rozprávkový koniec. Mladí sa vzali, založili rod, vybudovali na divokej skale hrad Levia skala a koža statného leva bola rodinnou trofejou, obdivovanou dlhé roky.
Tichomírove sirôtky
Na hrade Levia skala sa rokmi striedali viacerí vlastníci - medzi nimi Matúš Čák Trenčiansky, pán Stibor zo Stiboríc, kráľovná Barbora, princezná Alžbeta a iní. Medzi nimi aj istý pán, podľa niektorých prameňov menom Tichomír. Ten sa túlal po svete a nosil odtiaľ manželke a dvom detičkám všakovaké trofeje - aj leva. Šelma žila v klietke a patrila medzi považské čudá. Až kým Tichomír neovdovel a o malých sa starala ich teta Bora. Ibaže nádej zmocniť sa majetku bola u tejto ženskej väčšia ako zodpovednosť za výchovu netere a synovca, a tak Elenke a Belovi hotovala strašný koniec. Prefíkane prilákala deti ku klietke a otvorila ju. Lev vybehol a zlomyseľnú tetku si dal na raňajky. Potom si k deťom ľahol do trávy a robil im mačkovitú hračku. Tak pribudla k exotickému pomenovaniu ďalšia dramatická verzia.
Existuje ešte jedna - v porovnaní s akčnosťou predošlých veľmi skromná. Hrad Levia skala bol vraj pomenovaný podľa kamenných levov, ich plastiky zdobili vchod do hradnej lokality.
Budiačova noha
Kastelán vršateckého hradu Ondrej Budiač vstúpil do legiend o tejto lokalite ďalším nevšedným príbehom. Vedno s pánom Imrom Vršatským padli do zajatia agresorov z Ázie. Tí ich odvliekli až do Istanbulu a oboch zakovali za nohy do želiez. Ondrejovi sa podarilo ukradnúť sekeru a keďže chcel pánovi dopriať slobodu - obetavo si odsekol dolnú končatinu a pohnal Imricha k úteku domov na Vršatec. Levia Budiačova odvaha dojala väzniteľa, istého Kadána, natoľko, že dal slobodu aj srdnatému Ondrejovi Budiačovi, a ten sa napokon tiež vrátil na Vršatec. A odseknutá noha i lev sa dostali do jeho erbu.
Hrad v roku 1707 zničila explózia, panstvo sa odsťahovalo do kaštieľa v Pruskom, ale levie príbehy opriadajú Vršatec dodnes.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
