Neblíži sa koniec sveta, ale zrejme politicko-ekonomického usporiadania, ktoré sa etablovalo za posledných 40-50 rokov. Povstanie mládežníckych gangov v Anglicku je ďalší zo šokových „eventov“ roka 2011, ktorého najväčšou chybou je, že do Silvestra je ešte ďaleko.
Nie je jasné, či horšou známkou rozkladu je päť dní rabovačiek a podpaľačstva, alebo slabosť polície udusiť besnenie v zárodku. Ak sa nebude dať inak, vodné delá či nasadenie armády poriadok zjednajú najneskôr do výkopu Premier League (sobota), žiara horiacich obchodov a áut však nasvecuje komplexitu spoločenských deviácií, čo vytryskli na povrch v kráľovstve, ktoré kormidluje premiér s programom – aká irónia - „big society“. Ideologické úderky – tak ako v prípade Breivika – sa už pustili do hľadania príčin v aktuálnej politike, tie sú však rozprestrené do obrovskej šírky. A, čo zrejme neprekvapí, sú body, kde sa prelínajú s koreňmi dlhovej krízy.
Napríklad to, že chlapci a dievčatá sa upriamili na značkové odievanie a elektronické vymoženosti, nie je prejavom chudoby, ale nárokovej mentality, ktorú 30 rokov budujú ruka v ruke politici s priemyslom reklamy a marketingu. Tlačenie do lebiek, že existuje „právo“ na „dôstojný život“, a že chudobný je ten, kto má menej ako sused, stojí – podobne ako v Tottenhame a okolí - aj v základoch zadlžovania sa nad možnosti, či domácností, či celých štátov. Obeťami kultúry, kde miera spotreby (často „zbytných“ vecí) určuje pozíciu na sociálnom rebríčku, sú deti o to väčšmi, že napr. práve v Británii vyrazili rodičom z rúk štandardné výchovné nástroje, overené storočiami. Ak totiž plesnete vlastné decko po zadku, podľa platného zákona ste sa dopustili trestného činu domáceho násilia. V spoločnosti, do ktorej napichali jedy nezmyselnej legislatívy, niet veľmi divu, že strach majú nie žiaci z učiteľov, ale učitelia zo žiakov, ktorých takto k cynizmu, otupeniu, sebectvu a neschopnosti empatie vychovávajú vymoženosti technologicko-informačného pokroku. Preto, podobne ako čas strávený na internete či playstatione, aj rabovačky a podpaľačstvo prežívali ako hru, v ktorej im úplne unikalo, že existujú iní ľudia, ktorých môže bolieť zničený majetok či ublíženie na zdraví. Tam, kde štát „znárodní“ práva rodičov, sú zvlčené deti takpovediac kauzalita príbehu.
Toto nie je kritika doby, od ktorej lepšiu ľudstvo nezažilo. A už vôbec nie kapitalizmu, keďže posvätnosť vlastníctva, sloboda podnikania, obchodu, kapitálových tokov (a pod.) – čo je jeho podstata – sú „iba“ ihrisko, ktoré je zasadené v určitom kultúrnom prostredí (napr. spotreba ako znak úspešnosti), regulujú ho (nezmyselné, hlúpe) zákony tvorené politikmi a zaľudňujú subjekty rozmanitých preferencií a morálky.
Problém, ktorého je drancovanie v Anglicku symptómom, a dlhová kríza takpovediac testom zrelosti, je práve v tom, že kríženie kapitalistických slobôd so socialistickými hodnotami (rovnosť, „právo“ na všetko, „nediskriminácia“, atď) je mičurinská koza, ktorá rohami práve narazila na strop. To je napr. vtedy, keď deti, ktoré rabovali, boli PRESVEDČENÉ o tom, že na mobily, džíny a plazmy, ktoré vynášali z vyplienených a vypálených obchodov, majú PRIROZDENÝ NÁROK.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
