Uši nepília ani tak objavy, ktorých hrôzy (hĺbky) boli doteraz utajené domácemu publiku, napr. že „zadlžené štáty môžu stiahnuť ku dnu aj slovenskú ekonomiku“. Aj keď skutočnosť, že Radičová a Mikloš vytiahli túto kartu až proti Sulíkovi, hoci leží na stole vysvietená od 15. septembra 2008 (Lehman Brothers), sumarizuje priority SDKÚ v tejto diskusii vcelku verne. Horšie je, že títo, ehm, lídri, ktorí vlastnia v kauze politickú pravdu, švindľujú a mätú verejnosť vo vecnej podstate.

Ak sme minule písali o „zmeškaní“, tak lobovanie Mikloša za zväčšenie eurovalu na 440 miliárd eur, keďže „je to určite jediný reálny nástroj, ako znížiť riziko možnej recesie“, je jagavý príklad, ktorý si zaslúži vytesať do tvarohu. Aby bolo jasné; debata o nafúkaní EFSF na 440 miliárd bola horúca zjari a odklepnutá, po veľkých konfliktoch Merkelová-Sarkozy, niekedy na summite v júni. Dnes toto „zvýšenie“ nedelí ani nenásobí, z hľadiska „recesie“ i eurozóny je absolútne fuk. Čo sa týka eurovalu po Taliansku, jediná akože podstatná debata, ktorá sa vedie medzi analytikmi, je na tému, či sa má EFSF zvýšiť na 2 bilióny, dva a pol, eventuálne tri. (Aby sme boli „objektívni, minimálny návrh je 1,5.)

I táto, akože podstatná zvada, je však takmer o ničom, keďže výzvu (nevyčíslenú) predsedu Barrosa na ďalšie zvýšenie EFSF Nemecko rázne odmietlo (aj SR ústami Radičovej). Pričom samotná predstava ručenia v ráde biliónov eur je čistá fantazmagória. Skutočnosť, že vývoj akceleroval úplne inam, nebráni ale Miklošovi, aby pre potrebu domáceho politického folklóru falazoval do steny, že 440-miliardový miniatúrny eurovalíček „je jediný nástroj ako zabrániť recesii“. Áno.

Namiesto toho, aby sa slovenskí politici takticky stiahli a počkali, ako sa vývojom dávno prekonané rozhodnutie z júna poschvaľuje v iných a významnejších parlamentoch, inscenujú pre médiá divadlo, akoby sa na Slovensku, medzi Sulíkom, Radičovou a Ficom, rozhodovalo o svetovej kríze. Sulík sa dá pochopiť, keďže hra na geroja a papagájovanie ekonomických triviálností mu ak nepomôže, tak ani neuškodí, ale pre zvyšok koalície je zakopať euroval, kým to situácia dovoľuje, vec základnej súdnosti. Nie. Nemajú na to.

Rozumiete; euroval bez kapacity pre Taliansko a Španielsko nemá ani symbolický význam, keďže Merkelová - zatiaľ – drží líniu, že Nemecko o tom vôbec nebude diskutovať. A, paradoxne, zásadne by veci neposúval už ani val zväčšený na bilióny. Trhy totiž už objavili, že jediný, kto vie tlačiť peniaze, je banka vo Frankfurte. V situácii, keď pád francúzskeho ratingu práve začína byť otázkou času, eurovaly ako riešenie končia aj pre nedostatok ratingu AAA. Nekončia iba na Slovensku, keďže do domáceho splachovača niet čo intelektuálnejšieho dodať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.