(Napr. Helmut Schmidt: „Musíme Nemecko pripútať k ostatným, inak bude za dvadsať rokov také silné, že opäť začne vojnu“.) No. Práve smerujeme k paradoxnému rozuzleniu. Pričom znamením moru je, že podobne ako v tridsiatych rokoch, v základoch máme opäť hospodársku krízu.
To, že Nemecko včera odmietlo výzvu na zväčšenie eurovalu, ktorú rozposlal premiérom šéf komisie Barroso, vecne nedelí ani nenásobí. Taliansko a Španielsko, ktorých bankroty by mohli (skôr áno ako nie) viesť až k zrúteniu svetového finančného systému, nemôže zachrániť žiadny EFSF (euroval I) ani ESM (II). V tom treba mať jasno. Zvýšenie múra na úroveň cca 2 a pol bilióna (2 500 000 000 000) eur, koľko by si to MINIMÁLNE pýtalo, je bluf, aký by neprešiel ani na European Poker Open, ba ani v online kasíne. Každý začiatočník-hráč by si totiž spočítal, že ten, kto mesiace a krvopotne vymýšľal, ako zvýšiť stávku z 250 miliárd (teda o nulu menej!!) na 440 miliárd, nemá ekonomicky ani politicky na to, aby dal na stôl desaťnásobok.
Malomocným od defaultu a svetu od dôsledkov môžu pomôcť – zrejme dočasne, nie natrvalo – len kroky, s ktorými včera (opäť) začala centrálna banka (ECB). Teda skupovanie dlžných úpisov, čo je de facto kolektivizácia, prenesenie národných dlhov na európsku úroveň tým, že ich cenu predávajúcim neplatí emitent, teda napr. Taliansko, ale všetci Európania „rozriedením“ meny, ktorou platia. Podstatné je, že proti tomuto „manévru“, ktorý je inak v rozpore s európskymi zmluvami a nad kompetencie ECB, hlasoval v rade guvernérov iba šéf bundesbanky, jeho nemecký kolega z výkonného výboru, a ešte dvaja z Beneluxu. Iste, môže to byť stále „odpútavaná“ pre voličov (aj keď bankári nemajú dôvod až takto dvoriť Merkelovej). Skôr sa však zdá, že po „vyparení“ sa 2,5 bilióna USD z trhov, znížení ratingu USA a definitívnom víťazstve nákazy v eurozóne sa vnútorný konflikt v Nemecku o tom, že ako ďalej, dostáva do terminálneho štádia.
Obidve cesty sú konfliktné. Európska federácia, ktorá sa premenou na transferovú úniu spontánne zakladá, povedie k obrovským napätiam najmä v štátoch severu, ktorých politické reprezentácie nie sú pripravené ani rozdávať voličom, ktorí ich nevolili, ani odovzdávať právomoci a suverenitu. Napr. rozpočtovú, daňovú či v otázke sociálnych vecí. Zrejme ešte konfliktnejšie sú ale scenáre rozpadu eurozóny, sprevádzané navyše bubnovaním krízy, keďže južné krídlo sa dostane do takých prepadov a vibrácií, že vlny pocítia ešte aj v Austrálii. Obnovovanie hraníc, colníc, záchvaty protekcionizmu, úniky kapitálu (a pod.), to všetko sú ešte tie miernejšie z vreca možností, ktoré je už napnuté k prasknutiu.
Slovensko je v prekérnom probléme, keďže si nemôže vyberať. Projekcia menovej únie ako osudového zväzku na život a smrť, z ktorého sa nedá vystúpiť, len kráčať stále jedným smerom, narazila na svoj strop. Nasleduje spontánne (divoké) rozuzlenie. Buď, alebo. Pozitívne akurát je, že politicky, hodnotovo i ekonomicky je svet nekonečne ďalej, než bol pred 80 rokmi. K mieru a šťastnejšej Európe sa ale dali vymyslieť cesty aj menej násilné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
