Široká verejnosť ju poznala ako sestru prvej slovenskej SuperStar. Veronika Koščová - Husovská však rozhodne nie je tou, čo stojí v tieni. Vyštudovala bábkoherectvo a už počas vysokej školy hrala v troch bratislavských divadlách, kde uplatňovala nielen svoj herecký, ale aj spevácky talent.
Mala pred sebou sľubnú kariéru. Ju však srdce lákalo späť na východ. Túžila po rodine a živote, ktorému nebudú prím udávať pracovné ponuky. Po vysokej škole sa vydala, porodila syna Matejka a v januári sa stala členkou prešovského Divadla Jonáša Záborského. Aj keď sa jej mnohí čudovali, ona je šťastná. Má zdravú rodinu a krásne herecké príležitosti. Čo viac by si vraj mohla priať...
Leto je v plnom prúde, s čím sa tebe spájajú spomienky na prázdniny?
- S každoročným skautským táborom a pobytmi v lese. Naši rodičia sú jaskyniari, a tak sme s Kaťou vyrastali ako lesné deti. K moru sme chodili len veľmi zriedka, omnoho viac nás to lákalo s partiou pod stany, zlaňovať, skákať z mosta... Dodnes nemám problém byť v prírode bez elektriny, bez vody. Ako niekoľko rokov aktívna skautka viem urobiť oheň, postaviť si prístrešok, vykopať rigol, zorientovať sa na mape, v lese, viazať uzly... A k letu patrili, samozrejme, aj platonické lásky.
Zlaňovať, skákať z mosta... To znie dosť adrenalínovo a zaváňa to úrazmi.
- Tie sa mi našťastie a napočudovanie vyhýbali. Jediný raz som mala zlomený palec na nohe, a aj k tomu som neprišla vonku, ale doma, keď som po jednej vášnivej výmene názorov chcela kopnúť sestru a zakopla som o prah...
Mali ste taký vášnivý súrodenecký vzťah?
- Áno, dodnes sa vieme veľmi vášnivo pohádať na rôznych maličkostiach. Našťastie rovnako rýchlo ako vzplanieme, vieme aj vyhasnúť.
Pamätáš si, kedy vstúpilo umenie do tvojho života?
- Veľmi presne. Chodila som na základnú školu a rodinný známy žijúci v Prahe nás vzal na muzikál Jesus Christ Superstar. Boli sme s Kaťou unesené a ona sa vtedy rozhodla, že bude muzikálovou speváčkou. No a klasicky - čo staršia sestra, to aj ja... Obe sme sa teda prihlásili na dramatický krúžok a spev. Ona s tým po čase prestala a ja som už od toho neodišla. Muzikálový spev som chcela študovať aj na vysokej škole, ale keďže ho v ten rok neotvárali, nahovorila ma učiteľka z "dramáku" na bábkoherectvo. Na tom ma lákalo spojenie s výtvarnou výchovou, ktorej som sa venovala viac ako 15 rokov. A tak, hoci som sa dlhé roky videla viac v polohe speváčky, som sa stala herečkou.
Obe s Katkou si vás pamätám ešte z castingu na SuperStar. Kaťa postúpila, ty si ostala za bránami. Nebolo ti to ľúto?
- Brala som to ako znamenie. Bola som už vysokoškoláčka, a bohvie, či by som školu, ak by ma zomlela SuperStar, dokončila. Zrejme by sa moje cesty uberali úplne iným smerom, a ja sa teším, že šli práve tými chodníčkami, ktorými nakoniec šli. Až na výške som totiž definitívne prepadla divadlu, ktoré je teraz mojou veľkou láskou. Dovtedy ma ťahala viac muzika. No počas školy som začala hrať v divadlách, chodila som po festivaloch a tie zážitky a skúsenosti ma zlákali k dramatickému umeniu. Aj keď, mám rada tú možnosť občas to prestriedať muzikantským projektom.
Ako si ako sestra SuperStar vnímala celý humbuk spojený so súťažou?
- Pripadalo mi to veľmi smiešne. U nás doma to nikto neprežíval, Kaťa ani na minútu neprestala stáť nohami na zemi, ale odrazu boli všade ľudia, ktorí chceli podpisy, zastavovali ju, boli z nej hotoví...
Nikdy si jej ten záujem nezávidela?
- Práve naopak. Ten cirkus bol taký otravný, že sa v tom čase u mňa začala rozvíjať sociálna fóbia... Ľudia totiž neraz prepadnú predstave, že herci sú exhibicionisti, ktorí sa vyžívajú v tom, keď sú obletovaní druhými. Opak však býva pravdou. Ja vyhľadávam viac samotu a pokoj. V tom čase som sa ešte viac uzavrela do seba, lebo aj ja som bola neraz terčom zberačov podpisov - ak už nemajú ten od SuperStar, tak aspoň od jej sestry. A to ma otravovalo ešte viac. Lebo ak mám podpísať niekomu album, ktorý som nahrala a páči sa mu, alebo fotku z predstavenia, ktoré ho oslovilo, to je v pohode. Ale prezentovať sa ako sestra SuperStar alebo manželka speváka Komajoty, to sa mi zdá veľmi zvláštne.
Keď spomínaš manžela, ako ste sa dali s Martinom dokopy?
- My sme sa dávali dokopy na niekoľkokrát... Prvýkrát som sa doňho zamilovala ako 16-ročná. Mali sme pár prestávok a napokon sme sa hneď po vysokej škole vzali.
Vravíš pár prestávok - to zaváňa východniarskym spojením plným veľkých vášní.
- Nepopieram, že so mnou vášne občas pekne zametajú. Martin je, našťastie, pokojnejší a dokázal ma značne skrotiť.
Študovala si v Bratislave, kde si už počas školy hrala v niekoľkých divadlách. Nechcela si na západe, kde je viac scén i pracovných príležitostí, ostať?
- V istom období áno. Najmä v tom, keď som nechodila s Maťom. Vtedy ma to domov veľmi neťahalo. Navyše sa mi splnil sen o účinkovaní v Radošinskom naivnom divadle, o ktorom som snívala už ako pubertiačka. Vtedy som bola presvedčená, že je to moja cesta, dnes však viem, že to bola iba etapa. Veľmi krásna, cenná, ale teraz si už život v Bratislave neviem predstaviť. Nie je to totiž môj domov. Ten mám tu, v Prešove. A čuduj sa svete, po návrate domov sa mi splnil detský sen - stáť raz na javisku prešovského divadla.
V Bratislave ťa čakala sľubná kariéra. Hrať už počas školy v troch divadlách, to sú viac než dobré vyhliadky...
- Viem, že keby som tam bola, mala by som veľmi veľa práce. Ale ja už mám rodinu a odmietať ponuky je veľmi ťažké. Ten stres skĺbiť malé dieťa s množstvom roboty by mi za to nestálo. Tu ma síce možno nečaká hviezdna sláva, lenže o tú mne ani nejde. Omnoho viac mi ide o pekné herecké príležitosti, o možnosť pracovať na sebe, zdokonaľovať sa. Od januára som v angažmán v Prešove a som nadšená. Dostala som sa totiž do činohry v kamennom divadle, čo je pre mňa novinka. Hrať divadelnú klasiku - Čechova, Moliéra, je pre každého herca snom. A pochybujem, že by som sa teraz k takýmto príležitostiam dostala na západe.
Nikto z tvojich kolegov a spolužiakov sa nečudoval, že chceš ostať na východe?
- Skôr sa mi čudovali, že sa vydávam a som tehotná. Ale ja som po bábätku túžila už od vysokej školy, takže som bola nesmierne šťastná, že sa mi hneď po svadbe podarilo otehotnieť. Málokto nám to veril, ale Matejko bol naozaj plánovaný, a ak nám to osud dopraje, rozhodne nechceme ostať pri jednom.
Koľko detí je vaším snom s manželom?
- Pôvodne sme chceli tri. Ale náš hyperaktívny syn nám naše predstavy okresal na dve... Ak by bolo druhé dievčatko, šanca, že by sme pri dvoch aj ostali, je veľmi vysoká.
Väčšinu tehotenstva si pre nevoľnosti preležala. Predpokladám, že gro času ti vypĺňala odborná literatúra.
- Je pravda, že som bola neskutočne namakaná. Knihy, internet, predpôrodná príprava. Informácie som doslova hltala. Ale myslím, že mi to pri pôrode dosť pomohlo a že to aj vďaka tomu šlo všetko pekne prirodzene, že sme to zvládli v dosť dobrom čase a bez epidurálu, za čo som bola na seba nesmierne hrdá.
A ako pristupujete k Matejkovej výchove?
- Predovšetkým s láskou. Stále sa hľadáme, pretože Matejko je ešte malý, neustále sa mení a veci, ktoré fungovali pred pár týždňami, dnes už nefungujú. Veľmi sa mi však páči výchova v štýle príčina - dôsledok, čo na nášho syna celkom úspešne funguje. Snažím sa byť najmä dôsledná, aj keď je to niekedy neuveriteľne ťažké. Najmä ak na mňa "vytasí" krokodílie slzy. Ale azda mi ku cti slúži, že v záujme výchovy sa im snažím nepodľahnúť...
Vravíš, že Matejko je hyperaktívny. Po kom?
- Moja mama vraví, že my sme také neboli. Možno to je "syndróm" dnešnej doby. Dnes sa mi zdajú byť deti omnoho živšie ako kedysi. Ja som sa pri Matejkovi 2 roky nevyspala. Bežne vstával ráno o druhej a zaspal až o šiestej. Moja mama vravela, že to nie je možné, tak prišla na pár nocí k nám a nestihla sa čudovať, čo je to za divočinu... V noci skrátka dostal záchvat plaču a bolo po spaní.
Nepochybovala si v tom čase, či by nebolo lepšie ostať pri jednom dieťati?
- Samozrejme! Niekoľkokrát som s plačom povedala, že už žiadne ďalšie dieťa nechcem. Ale to sú prechodné stavy.
Neuspali Matejka ani vaše uspávanky, čo ste nahrali s manželom a sestrou?
- Nie... Ale upokojovali ho najmä v aute.
Aký má Matejko vzťah k hudbe?
- Zbožňuje ju. A tiež rád tancuje. Keď sme sa boli pozrieť na vystúpenie detí, len-len, že sa nerozbehol na javisko. Uvažujeme preto, že ho o rok prihlásime na tanečnú pre najmenšie detičky.
S manželom Maťom občas spolupracujete na hudobných projektoch. Na čom pracujete teraz?
- Na alternatívnom elektronickom projekte MISSandTROOPS, ktorý robíme len my dvaja. Máme síce zatiaľ iba 2 pesničky, ale už vyšli na výberovkách. Hoci keď sme predtým robili spoločné veci, neraz sme si pracovne "vliezli do vlasov", v tomto sme sa však absolútne zhodli. Zrejme je to štýl, ktorý som si priala robiť vždy. Nie je to síce rádiová hudba, ale stojím si za ňou a veľmi sa mi páči.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
