ov k tomu).
Darmo má totiž minister financií proti predsedovi partnerskej strany, ktorý len vŕši starobylé objavy o gréckej neschopnosti splatiť dlhy, navrch. Teda pravdu (takmer) vo všetkom. Čiže aj v závere, že aj keby sa ukázali pravdivé „proroctvá o márnosti snahy o záchranu Grécka“, vyskakovanie z eurovalu SR lepšiu budúcnosť nezaistí.
Také drobnosti, že „na konci nekontrolovaného vývoja by s veľkou pravdepodobnosťou bola (...) kríza možno horšia ako tá spred troch rokov a zrejme rozpad eurozóny“ (Mikloš), ležia na stole veru od začiatku dlhovej krízy. Mimo SR, samozrejme... Takže dôvody, o ktoré Mikloš opiera obranu svojich dnešných skutkov, boli plne použiteľné už v prvej „gréckej runde“. Hrôzy, ktoré dnes identifikuje, napr. že „bankrot Grécka by sa preniesol do platobnej neschopnosti Talianska a potom by už rozpadu eurozóny zrejme nebolo vyhnutia“, totiž na hlavu porážajú aj argumenty pre grécke „nie“ z leta 2010. Teda, že podmienky „pôžičky“ boli pre SR nevýhodné a že chýbala účasť súkromného sektora.. Mimochodom, jednoznačné formulácie Mikloša, ktoré medzi „nepomoc“ Grécku a katastrofu kladú (takmer) rovnítko, by autor tohto textu nepoužil. Len ako možnosť, hrozbu, ktorá sa vôbec nedá vylúčiť, pričom ale zároveň platí, že určité kruhy zneužívajú katastrofické scenáre na strašenie, aby uľahčili prechod k transferovej a fiškálnej únii...
To nie je kritika „nepôžičky“ Grécku, čo bolo rozhodnutie síce nie rozumné, ale vypálilo dobre (neplatíme!), a nesproblematizuje pozíciu SR viac, než už problematická je. Na aktuálnom pozadí, ktorým nie je Grécko, ale už Taliansko a Španielsko, však jasne vyniká, ako beznádejne zmeškané je nielen toto divadlo pre tupé fankluby SDKÚ a SaS-u, ale celý slovenský diškurz o európskych dlhoch. Všimnite si dobre. Dvaja vrcholoví politici, z ktorých jeden je – pri všetkých výhradách – medzi jednookými a slepými z celej triedy najkompetentnejší, a druhý mu kedysi radil s daňami (nie zle), nevedú spor napr. o tom, že čo pre SR znamená prevzatie väčšiny gréckeho dlhu verejným sektorom Európy (dlhová únia!). A nepremietajú ani o tom, ako sa postaviť k záplave návrhov typu „zladenie daní a rozpočtov bude prvoradou úlohou“ (Giuliano Amato), a podobne, a podobne.
Nie. Títo dvaja sa v auguste 2011 (!!!) hádajú o tom, že „úsporný program, ktorý Gréci schválili, je výsmech a nie úsporný program“, resp. že „Grécko má v pomere k HDP najvyššie výdavky na obranu v celej EÚ“ (Sulík, Sulík). Absurdum. Nedochádza ani jednému, ani druhému, že až prídu s eurovalom do NR SR, v ohnisku deja nebude žiadne Grécko, ale Taliansko (a ešte bohviekto), a, a, a ... eurozóna ako celok. Život alebo smrť.
To, že predseda SaS chce z gréckej aféry vyžmýkať maximum ešte i dnes presne tak, ako chcel v tandeme s Miklošom pred rokom, je zrozumiteľné, ale dnes už nehájiteľné. Ako sme už napísali po nástupe Radičovej vlády, od januára 1993 nebolo na Slovensku garnitúry, ktorú by čakali náročnejšie rozhodnutia. Majú najvyšší čas, aby začali rozmýšľať k veci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
