Sumeri mydlom liečili, Galovia vyrobili mydlo z kozieho tuku a popola, prali ním, ale starí Rimania, ktorí ho od nich prevzali, ho používali spočiatku ako fixačný prostriedok na účesy.

Pred objavom mydla a tam, kde nepoznali čistiace účinky rastlín, dávali do vody na pranie piesok, býčiu žlč, rozdrvené špikové kosti, žĺtky, mlieko, med. V stredoveku ich aj tak používali na pranie košieľ a bielizne veľmi zriedkavo, niekedy raz – dva razy do roka, lebo naši európski predkovia si na čistotu bielizne nepotrpeli. Až od 17. storočia začala byť symbolom čistoty.

Prevratný vynález

Vynález mydla spôsobil v čistení bielizne a odevov doslova revolúciu. Pranie bolo namáhavé, trvalo niekoľko dní a podieľalo sa na ňom viac ľudí, celé rodiny alebo početné služobníctvo. V mnohých krajinách používali na pranie korene, kôru aj plody mydlice lekárskej (Saponaria). Obsahujú tekutinu, ktorá sa vo vode pení vďaka desiatim percentám saponínov. Najrôznejšie druhy mydlice rástli po celej Európe pozdĺž potokov a riek. Bielizeň tĺkli drevenými kolmi, u nás drevenými piestami na drevených lavičkách ktorými prali na potokoch a riekach (akad. maliar Mousson maľoval ženy, ktoré takto prali na Laborci). Celé stáročia sa pralo vo vode so sódou a dreveným popolom, v čom sa dôkladne premačkávalo. Zo starého Egypta sa zachoval znak pre pranie, hieroglyf, znázorňujúci dve nohy vo vode. To znamená, že bielizeň šliapali vo vode nohami.

Papyrus s receptom

Oveľa neskoršie sa objavilo mydlo, zatiaľ nie je známe kedy, ani kto ho vynašiel, ale podľa historikov to bolo údajne ešte pred vynálezom strelného prachu alebo papiera. Archeológovia, dlhé roky pracujúci na vykopávkach v Egypte dospeli k záveru, že mydlo poznali Egypťania pred 6 tisícmi rokov. Objavili papyrusy s receptami na výrobu mydla. Podľa nich sa zohrievali rastlinné a živočíšne tuky spolu s alkalickými soľami, ktoré sa ťažili na brehu jedného jazera.
V treťom tisícročí pred naším letopočtom používali Sumeri mydlo na liečenie, čo potvrdzuje lekárnická tabuľka starovekej lekárskej literatúry z roku 2200 pred naším letopočtom s návodom, ako treba toto liečebné mydlo používať. Bola to zmes smrekového dreva, kože vodnej zmije, koreňa myrty, jačmeňa, zásaditého popola, na prach rozomletej smrekovej kôry a niekoľkých ďalších prísad. Zmes sa uvarila vo vode, precedila a prípravkom, ktorý nazvali mydlom, natierali chorého. V tabuľke je aj recept na výrobu prvého známeho mydla voňavých silíc na hygienické účely.

Naozajstné mydlo je vraj od Galov

V slávnej encyklopédii Naturalis Historia (Prírodoveda), ktorú vydával rímsky spisovateľ Gaius Plinius starší (1. stor. pr. n. l.) píše, že vynálezcami mydla boli Galovia a uvádza aj recept. Do roztopeného kozieho tuku pridávali popol z vybraných druhov dreva, ktoré mali vysoký obsah uhličitanu draselného. Od Galov prevzali výrobu mydla Rimania, ale iba na úpravu a fixáciu zložitých účesov, na umývanie ho začali používať až v roku 164 n. l. Píše o tom grécky lekár Galén z Pergamu, ktorý v tej dobe žil v Ríme a popísal mydlo aj jeho výrobu. Podľa jeho zápisov mydlo pripravovali z tuku a zo zmesi popola s vápnom. Takéto zloženie malo blahodarný účinok na kožu, ktorá jeho používaním zjemnela a zvláčnela a veľmi dobre očistilo telo aj odev.

Rozkvet mydlárstva

Výrobu mydla poznali aj Arabi a od nich prevzali skúsenosti Španieli, ktorí ako prví dokázali vyrobiť tvrdé nemazľavé mydlo z olivového oleja a popola morských rastlín.
Všade v Stredozemí, kde pestovali olejniny, nielen olivovníky, začalo v stredoveku rozkvitať mydlárstvo. Stalo sa veľmi výnosným remeslom a jeho centrom sa stala v Španielsku Sevilla, v Taliansku Benátky a Janov a od 16. storočia aj Marseilles vo Francúzsku. V tej dobe sa už mydlo začalo bežne používať na umývanie aj na pranie. Odvtedy sa stalo pranie bielizne módou, čo znie dosť komicky, lenže dovtedy sa ani aristokracia veľmi nestarala o telesnú hygienu a bielizeň, košele nosila nevyprané niekoľko týždňov. Je známe, že francúzski králi sa kúpali iba niekoľkokrát ročne a používali množstvá parfumov, aby nepríjemný zápach prekryli.
Dámy používali škrabadlá na pokožku hlavy, kde sa vo vysokých účesoch udomácnili vši. Takže spodnú bielizeň si odrazu obstarávali vo veľkom množstve z jemnej bielej bavlny, ktorá sa stala symbolom čistoty. Tú hlásal básnik Charles Perrault a stal sa známy v roku 1688 výrokom: „Čistota a množstvo našej bielizne znamenajú viac ako všetky kúpele sveta.“

Prvá práčka

Vynálezom mydla sa stali čistejšími ľudia aj oblečenie, lenže pranie zostalo naďalej ťažkou ručnou prácou, bez ohľadu na to, či sa pralo v rieke alebo primitívnej práčovni. Žena musela bielizeň namočiť, namydliť kockou mydla, postupne premačkávať rukami, tĺcť s ním o kamennú dosku alebo kamene pri rieke, aby mydlová pena vnikla do tkaniny a uvoľnila nečistotu. Potom bielizeň niekoľkokrát vypláchala, vyžmýkala a zavesila. To si žiadalo zariadenie, ktoré by dokázalo vyprať kvantá bielizne v nemocniciach, hoteloch, kasárňach a všade tam, kde sa používala vo veľkom množstve.
Nebola to ľahká úloha vymyslieť stroj, ktorý by bolo schopný vykonať všetky úkony ako to robili ľudské ruky. Prvá ručná práčka, ktorá mala oslobodiť ženy od tejto práce, sa objavila v USA v roku 1856. Bola to nehrdzavejúca skrinka na kolesách, v ktorej bol drevený rám s drevenými palcami. Do skrinky sa dala bielizeň, na ňu drevené kocky a všetko sa zalialo mydlovým roztokom. Páka na „ručný pohon“ zdvíhala rám hore a dole, kocky kolovali a s roztokom bielizeň vyprali. To bola práčka pre domácnosti.
Ešte predtým v roku 1851 bola na svetovej výstave v Londýne vystavená veľká parná práčka aj s jej menšími verziami, ktoré sa ovládali ručne. V rokoch 1851 – 1870 bolo iba vo Veľkej Británii a v USA prihlásených dvetisíc patentov na práčku. Väčšina z nich bielizeň pretriasala alebo ju obracala, aby sa trela o steny nádrže alebo o lopatky. Všetky sa museli napĺňať horúcou vodou a ručne ovládať.
Prvá práčka, ktorá mala zabudovaný Teslov elektrický motor, bola vyprojektovaná v roku 1907 A. J. Fisherom. Objavili sa aj ďalšie druhy práčok s elektrickým motorom a s nádržami z rôzneho materiálu, napr. zo smaltovaného dreva, kým ho nenahradil oceľový bubon. Po druhej svetovej vojne si získala obľubu práčka s dierovaným bubnom z hliníka alebo z ľahkých kovov. Prvý syntetický prací prášok bol vyrobený v roku 1916 v Nemecku, keď bol nedostatok tukov pre výrobu mydla v rokoch prvej svetovej vojny.

Najjednoduchšia valchová práčka vyrobená firmou Rak a Holze v roku 1905. Foto: net

Mydlica lekárska Táto rastlina bola prvým stáročia používaným pracím prostriedkom. Foto: net

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.