Čo si o nás myslí, čo si na nás váži a ktorej žene dal prívlastky kúzelná a sexi? Aj to sa dozviete z nášho rozhovoru.
Do Košíc vás pred pár dňami zlákal festival Krajina Haliganda. Vystupovať pre deti nie je vás každodenná záležitosť.
- Nie, ale človek s tým, že sú na svete aj deti, a že môžu prísť na vystúpenie, musí počítať. Navyše robievam i výchovné koncerty a musím sa priznať, že ich mám celkom rád, hoci človek sa musí všemožne snažiť upútať ich pozornosť. Neraz sa stáva, že sa zabávajú, vtedy sa pokúšam nadviazať dialóg, čo nemusí byť práve najľahšie. Akurát nedávno sa mi to stalo, a tak som sa chalanom prihovoril: „Super, že sa zabávate, aj ja som sa sem prišiel zabaviť. Tak sa pobavme chvíľu o muzike. Akú hudbu máte najradšej?" A oni, že hip-hop. A ja, že super, a akú hudbu ešte počúvate? A oni na to: „Hip-hop." Tretí pokus: „Chodievate na koncerty?" Chalani: „Jasné, na hip-hopové..." Bolo teda ťažké konverzovať, ale týmto pokusom som aspoň upútal pozornosť a vzbudil trošku rešpektu. Takže som im potom mohol vysvetliť, že všetko so všetkým súvisí, a že muzika, ktorú dnes oni počúvajú - černošský rap - ma podobné korene ako muzika, ktorá je zas mojím favoritom.
Už v detstve ste favorizovali džez?
- Neviem, či si dieťa uvedomuje, čo favorizuje. Niečo má rado a niečo nie. Ja si najviac vážim vzdelaných poslucháčov, ktorí vedia, čo chcú počúvať a idú si za tým. Mne sa vždy páčil expresívny vokálny prejav, dobrý rytmus, vokály, dobrá basová figúra, „šľapajúci" bubeník, dychy. A keď som sa to všetko snažil nájsť v jednom žánri, našiel som džez.
Boli ste dobré dieťa?
- Myslím, že áno, a tak trošku mamičkin synáčik. Ako ročnému mi zomrel otec, doma s nami ešte bývala o 7 rokov staršia sestra, takže som im ostal ako malé dieťatko. Mama sa o nás starala sama. Robila všetko pre to, aby nás uživila.
Vychovávali vás v podstate dve ženy - mama a výrazne staršia sestra. Myslíte, že vďaka tomu viac rozumiete nežnému pohlaviu?
- Mám pocit, že mu rozumiem, aj keď, bolo by zaujímavé vedieť, čo si o tom myslia ony... Všetko však závisí od životného obdobia. Boli časy, keď som ženy vnímal iba čisto fyzicky, ako objekt vzplanutia a viac sa zameriaval na vytváranie vzťahov s kamarátmi chlapcami. Potom však prišlo obdobie, keď som ich začal vnímať aj v iných rovinách - ako spolupracovníčky, partnerky... A zistil som, že majú veľmi veľa kladných stránok.
Ako ste na tom so ženami dnes?
- Mám manželku, dcéru, sestru, sekretárku. To sú moje najbližšie ženy a tým, myslím si, celkom rozumiem. Vo vzťahu k ženám mám dodnes jeden starosvetský zvyk, že sa im - a je jedno, či sú mladšie, alebo staršie ako ja - zdravím ruky bozkávam. Možno sa to niekomu zdá príliš intímne, no tak ma to naučili. Minule som si však uvedomil, že to asi nie je každému príjemné. Stretol som totiž mladšiu susedu, ktorej som sa pozdravil: „Bozkávam" a ona mi len sucho odvetila: „Dobrý deň." Tak neviem, či sa jej to nedotklo. No mne túto galantnosť vštepili, žijem ňou a som dodnes presvedčený, že muž má mnoho dôvodov, prečo si ženu vážiť.
Napríklad?
- Napríklad preto, že je nositeľkou života. Materstvo je to hlavné, prečo si ženy nesmierne ctím. Ale vážim si ich aj pre ich schopnosti. Dnes je veľká invázia žien inštrumentalistiek do hudby. Speváčky tu boli vždy, ale hrať na bicích, basgitare, trúbke, to bola dlho doména mužov.
Je však mnoho chlapov, ktorým žena za bicími alebo s basgitarou v ruke pripadá asexuálna, neatraktívna.
- To je veľmi individuálne. Keď sa za perkusie postaví Sheila E, ktorá hrá s Princom, je to úžasné! Je kúzelná, sexi a použil by som na ňu absolútne všetky pozitívne prívlastky, ktoré sa dávajú ženám.
Je niečo, čo vás ženy v živote naučili?
- Neviem, či by som to formuloval práve takto. Skôr by som povedal, čo ma naučil život. Postupom času sa na mnohé veci dívam inak. Naučil som sa najmä nereagovať prehnane rýchlo, počkať, rozmyslieť si, čo poviem, vypočuť si argumenty...
Naučiť sa trpezlivosti môže byť pre temperamentného východniara pomerne náročná vec.
- Ja síce všade prezentujem, že som východniar, ale nemám pocit, že sme niečím špecifickí, alebo že by boli všetci východniari temperamentní. Ale je to zábavné, keď môj syn, Bratislavčan, doma zahlási: „Vy Prešovčania..."
Ste otcom štyroch detí. Bola veľká rodina vaším snom?
- Nie je to výsledok tzv. plánovaného rodičovstva. Život to priniesol, deti sa rodili, my sme ich vítali na svete a staráme sa o ne. Najmladší syn má 14 rokov.
Aký ste otec?
- Myslím, že mám so svojimi deťmi dobré vzťahy. Ku každému z nich som si našiel cestu, hoci všetci sú úplne iní. Nikdy som nechápal, ako môžu byť moji dvaja kamaráti bratia takí rozdielni a dnes to mám doma - čo dieťa, to unikát.
Ktoré z nich sa vám najviac podobá?
- Keď bol najstarší Peter malý, chcel mať vždy účes ako ja... Ale najviac sa mi fyzicky, a zrejme aj povahou, podobá druhorodený Mišo.
Je dcéra tým, že je jediná medzi chlapcami, váš miláčik?
- Do istej miery áno. Mal som na ňu iné kritériá.
Je Peter jediným dieťaťom, ktoré ide vo vašich muzikantských šľapajach?
- Zatiaľ áno. Mišo študuje na VŠMU strih, Katka teraz maturovala z jedného predmetu, pretože je na bilingválnom gymnáziu, pomaly sa teda bude rozhodovať pre ďalšie štúdium, ale muzika to nebude. Hoci, obaja s Mišom na to mali veľmi dobré predpoklady - majú totiž ešte lepší sluch ako my s Petrom. Ale nechytilo ich to.
Neodradili ste ich náhodou vy?
- Snažím sa robiť muziku tak, aby som nikoho neodradil... K hudbe však musí človeka priviesť vnútorné volanie, ktoré u nich zatiaľ neprišlo. U Petra prišlo - v šestnástich sa úplne obrátil, sám sa znovu prihlásil na klavír, pýtal si od učiteľky úlohy a začal sa o hudbu zaujímať nie ako poslucháč, ale ako muzikant.
Ako ste sa k hudbe dostali vy?
- U mňa bol od poslucháča k muzikantovi iba krôčik. Odjakživa som sa veľmi zaujímal o všetko okolo sveta hudobníkov. Vždy som sa zaujímal o pozadie, cesty, o život spevákov, porovnával som ich nahrávky z rôznych období, čítal rozhovory s nimi... Potom prišla v šesťdesiatych rokoch do módy gitara a ja som bol jedným z tých, čo ju vzali do rúk a už to išlo.
Niektorí muzikanti priznávajú, že vzali gitaru do rúk kvôli babám. Mali ste podobný motív?
- Určite v tom zohrali istú úlohu aj dievčatá. Bol to jeden z najlepších spôsobov, ako upútať pozornosť. No pre mňa bola gitara aj ako sprievod k spevu. Ten som mal rád už od detstva. Ako škôlkara ma vyložili na stôl, aby ma bolo vidieť, a už som spieval.
K šoubiznisu vraj neodmysliteľne patrí bohéma. Súhlasíte?
- Keď chce človek niečo dosiahnuť, musí sa spoločensky angažovať. Ak je niekto veľmi výrazný talent, môže žiť aj v ústraní, zrazu príde a je slávny. No inak to bez spoločnosti skrátka nejde. U muzikantov je to ešte špecifickejšie - musíte poznať iných muzikantov. Hudba je kolektívna záležitosť, človek sám je stratený. Darmo napíšem úžasnú hudbu a texty, keď to nebudem mať s kým zahrať, a keď nebudem mať poslucháčov. Muzikant musí byť otvorený a musí byť trochu aj bohém.
Vy však vyzeráte, že ste sa do kolektívneho života nútiť nemuseli. Že ste už od „gruntu" spoločenský typ.
- To je pravda. V kruhu priateľov i v spoločnosti všeobecne som prežil veľa času.
New Orleans sa považuje za kolísku džezu. Boli ste tam už?
- Dvakrát a netvrdím, že naposledy, pretože je to nádherné mesto, ktoré by nemal obísť nikto, kto má rád hudbu. Je to mesto muzikantov. A nielen džezmanov. Korene tam má mnoho žánrov dnešných čias. Pre milovníkov muziky je to skutočný raj na zemi. Lebo čo viac si taký človek môže priať, ako ulicu, kde je vedľa seba 30 podnikov a v každom z nich hrá iná hudba? Nehovoriac o tom, že muzika znie aj na ulici. No fantázia.
Spali ste tam vôbec? Lebo poznám ľudí, ktorí idú do New Yorku a spia len nevyhnutné minimum, pretože sa im zdá škoda premrhať tam čas spánkom.
- Kto vydrží, môže ísť aj na spánkový dlh, ale ja si rád pospím. A čím som starší, tým viac. Baterky treba dobíjať, nedá sa nič robiť.
Ako ich budete dobíjať toto leto?
- Budem hrať. Som totiž vorkoholik a hrám, koľko sa dá. V auguste by som mal mať pár dní dovolenky, ale neplánujem žiadne zahraničie, ani more. Tam už nechodím. Kedysi som chodil najmä kvôli deťom. Teraz ma viac lákajú hory, chata, bazén, prechádzka, pingpong, plávanie a pokoj.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
