Známa herečka, spisovateľka i režisérka oslávi v pondelok 60 rokov.

O herectve snívala od detstva

Malá Milka vyrastala vo východoslovenskej dedinke Okružná.

„Dedko bol roľník, apa robotník. Nikdy sme nežili v biede. Apa zarobil peniažky, dedko zas dopestoval zeleninu a odchoval kravu. Moja babka pestovala také krásne veľké papriky, že aj prešovskí  'Bulgari ' jej mohli závidieť. Naša dedina je pritom na severnom svahu v ešte väčšej nadmorskej výške ako Kapušiansky hrad,“ spomína Zimková, ktorá o herectve snívala už od detstva.

Jej prvým divákom bol milovaný dedko. „Mali sme sa nesmierne radi. Vymetala som s ním všetky kúty v chotári. Sprevádzala som ho pri oraní, sejbe, žatve... Stále musel dávať pozor, aby na mňa niečo nespadlo. Určite som mu išla na nervy, ale ani raz mi to nedal najavo. A kým on strúhal poriská, ja som sa mu predvádzala. Vyobliekala som sa, obula si topánky staršej sestry na vysokých podpätkoch. Navliekla som si aj jej silonky a prichytila ich veľkou gumou, čo sa dáva na zaváraniny. Mala som osem rokov, z tenkých nôh mi pančuchy aj napriek gume padali dolu, neprestajne som si ich poťahovala, ale pripadala som si pekná.“

Keď sa Milka po gymnáziu rozhodla študovať herectvo, rodičia nadšení neboli. „Apa mi povedal:  'Milko, však divadlo si hrala tu v dedine aj bez vysokej školy. ' A mama dodala:  'Keď už chceš byť študovaná, choď za doktorku alebo za učiteľku. '“

Jediný z rodiny, kto jej veril, bol práve dedko. Ten sa však už jej úspechu nedožil. „V čase, keď od nás odišiel, mi vyšla prvá knižka a písala som scenár k prvému filmu.“

„Dokážem, že som dobrou herečkou“

Hoci Milku na herectvo prijali a ako jediná v ročníku ho skončila s červeným diplomom, závratný úspech ju nečakal.

„Vysokú školu som končila naivná a čistá. Myslela som si, že automaticky idem hrať do divadla. Rok som ich obchádzala, a buď nemali miesto, alebo nepotrebovali taký typ herečky, ako som ja. Definitívne vytriezvenie prišlo v Trnave, kde som si za celú sezónu zahrala iba v hre Nevedko.“

Keď jej súdruh riaditeľ povedal, že úlohu pre ňu nenájdu, zaťala sa, že aj tak všetkým dokáže, že je dobrou herečkou. Začala preto účinkovať s monológmi z divadelných hier, neskôr písať monodrámy.

Odvtedy sa venuje divadlu jedného herca. A úspešne! Z diváckeho úspechu sa tešila v pražskej Viole, v Poľsku, Rusku, bývalej Juhoslávii, na Kube i v Amerike. A na stále angažmán viac nepomyslela.

„Asi po deviatich rokoch môjho samostatného hrania v divadle jedného herca ma oslovil Mikuláš Huba. Robili sme vtedy spolu v televízii, on bol šéfom SND, tak sa ma opýtal, či by som nechcela účinkovať v nejakej hre. Ani na chvíľu som nestála pred dilemou. Hneď mi bolo jasné, že nie. Nevedela som si už predstaviť, že by som mala byť v súbore, kde ma niekto posúva o dva centimetre dopredu alebo dozadu a kričí na mňa, že nie tak, ale tak.“

Pásla kone - vo svete ceny, doma zavrhnutie

V tom čase mala pani Milka navyše množstvo roboty, nielen divadelnej - písala aj poviedky, nakrúcala filmy. Za sebou už mala úspešnú prvú zbierku ovenčenú Cenou Ivana Kraska. Na námety poviedok napísala aj scenár k dnes už kultovému filmu Pásla kone na betóne, po ktorom nasledoval nemenej oceňovaný ...Kone na betóne.

„Dva scenáre o životných osudoch Johany a jej blízkych a najmä obyčajných ľuďoch ma síce urobili známou na celom Slovensku i v zahraničí, no doma sa zo mňa stal najväčší nepriateľ. Bála som sa otvoriť obálky s pečiatkou Prešova či iného mesta z východu. Toľko nadávok... Preniesla som sa cez to, aj keď to bolelo. Všetci si mysleli, že si robím žarty z vlastných ľudí. Akoby som ale mohla? Veď som jedna z nich! Som dievča z východu, nemôžem písať o žene z bratislavského paneláku, v ktorom nebývam a ani som nebývala,“ vraví pani Milka, ktorej mama pri jednej z návštev vtedy povedala: „Ani ši nemala chodzic domu. Še haňbim isc aj do obchodu, každi ľem o tim hutori, jake čudo ši porobela.“

Kým na uznanie z východu čakala márne, v zahraničí ceny padali jedna za druhou.

„Raz ráno ma stretol Peter Glocko a gratuloval mi. Práve prebiehal festival európskych filmov v Saint Etienne a ja som vraj získala hlavnú cenu. Peter to počul v ranných správach z rádia. Nechcela som veriť, ale večer sa to v televíznych správach potvrdilo. Slovenská firma, s ktorou som ten film robila, nemala ani toľko slušnosti, aby mi ako scenáristke a hlavnej predstaviteľke účasť na festivale oznámila. A už vôbec nie, že som v Saint Etienne získala hlavnú cenu za najlepší ženský herecký výkon. Doteraz neviem, kto ju prevzal. To ma až tak netrápi, ale nebolo by márne mať doma nejaký papierik alebo sošku, nech mám dôkaz, že som v jednom roku bola jednou z najlepších herečiek v Európe.“

O súčasnom živote ešte má čo povedať

Hoci aj teraz má už niekoľko rokov napísaný scenár k filmu, v ktorom by si rada aj zahrala, nedarí sa jej zohnať peniaze.

„Chodím za tými najbohatšími pánmi, ktorí mi boli odporučení, a väčšinou som odmietnutá argumentom, že dávajú hokejistom, futbalistom... Reku, len dávajte. A toto má byť vizitka kultúry národa? Pamätám sa na časy, keď sme vo svete kinematografie patrili medzi uznávané krajiny. Na festivaloch nás už brali ako seberovných. A zrazu cicho. Teraz je vraj síce natáčací boom, ale ja nepatrím k skupine ľudí, ktorí vedia, kde tie peniaze zohnať, pretože kdekoľvek som zaklopala, všade ma odmietli,“ vraví Zimková, ktorú to vraj miestami jeduje a mala aj momenty, že to už chcela vzdať.

„Ale nedá mi to. Pre niečo som ten scenár predsa napísala! Mám totiž pocit, že ešte mám veľa čo povedať k problematike súčasného života a najmä chcem zmapovať východoslovenský kraj. Ten nie je tak filmársky zmapovaný ako Orava či Záhorie. A pritom tu máme toľko krás, o ktorých ani nevieme. Prečo by si mali Američania z vrtuľníka nasnímať naše hrady, Slanské vŕšky, a potom to predávajú vo filmoch a ani neuvedú, odkiaľ to je?! My to tu máme ako na dlani a nevieme si to vážiť. Ja už mám všetko vyhliadnuté, scenár sa stretol s pozitívnou odozvou. Všetko je,  'ľem peňeži nit '.“

„Som osamelým bežcom“

Herečka uznáva, že je to sčasti aj daň za to, že je toľké roky osamelým bežcom.

„Nepatrím do žiadnej skupiny, nikam nechodím. Už mi bolo aj vytknuté, že také veci sa riešia na párty, že plány sa kujú pri vínku. No ja si stále hovorím, chvalabohu, že nepatrím medzi celebrity. Je pravda, že sem-tam nejaké pozvanie dostanem. No keď si zvážim, čo by som tam asi robila, radšej nikam nejdem. Viem, že je trošku moja chyba, že som sa separovala. Ale každý je dajaký a ja som bola vždy taká,“ vraví herečka a jedným dychom dodáva: „Niežeby som nemala rada ľudí. To nemôžem povedať. Veľmi rada sa porozprávam s múdrymi a citlivými ľuďmi. Ale že by som túžila po spoločnosti, to nie. Ja napríklad prvá odchádzam z párty po mojich predstaveniach a v dave sa rozhodne dobre necítim. Možno to znie pre niekoho zvláštne, no minule som sa pristihla, že som dva týždne vôbec nevyšla na ulicu a absolútne mi to nechýbalo.“

Hoci do zahraničia často cestovala kvôli práci, o tom, že by sa na Slovensko nevrátila, nikdy neuvažovala.

„Raz som bola v Amerike na divadelnom festivale, a keď som sa vracala domov, nemala som prílet do Bratislavy, ale do Košíc. Takže som sa domov vracala vlakom. Toľko ráz predtým som tú cestu absolvovala, ale musela som ísť do Ameriky, aby som si naozaj uvedomila, aké je naše Slovensko krásne. Počas tej cesty som sa pozerala, akoby som šla vlakom po prvý raz. Všetko mi bolo také vzácne. Vtedy som si uvedomila, akú máme nádhernú krajinu. Len keby sme trošku viac rozumu a pokory mali, tak by sme si tu mohli žiť ako v raji.“

„Bez klobúka sa cítim neistá“

Milka Zimková bola 19 rokov vydatá za o 15 rokov staršieho výtvarníka Ondreja Zimku. Má s ním dve deti, syna, akademického sochára Ondreja a dcéru, akademickú maliarku Milinu. Zimkovci sa vraj spoznali vo vlaku, keď mala Milka 16.

„Vracala som sa vlakom z celoslovenskej súťaže mladých talentov Patálie stálio, ktorú som vyhrala. Bol Zelený štvrtok. Hľadajúc voľné miesto, prešla som aj okolo kupé, v ktorom sedeli dvaja muži. Povedala som si: Toto nie je nič pre mňa. Všetko však už bolo obsadené, napokon som sa do toho kupé vrátila. Pán Zimka sedel pri okne, vstal a povedal mi:  'Slečna, sadnite si sem, ešte ste možno málo videli. ' Nesmierne sa ma tou poznámkou dotkol. Bola som predsa pekne ,vyštafírovaná' - na hlave klobúk, ktorý som si objednala až z Prahy a dedko mi ho zaplatil - pripadala som si ako dáma. V urazenosti som sa s ním príliš nerozprávala. No predsa sme pár slov prehodili a vymenili si adresy. Tak nejako sa to medzi nami začalo,“ spomína herečka, ktorá už vtedy milovala klobúky.

Dodnes sú neodmysliteľným doplnkom jej garderóby. „Dať si klobúk na hlavu je ako pre niekoho obuť si topánky. Keď ho nemám na hlave, cítim sa neistá,“ dodáva dáma, ktorá najradšej relaxuje v záhradke medzi kvietkami a zeleninou.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.