Ako vraví, dotyk so smrťou mu pomohol prehodnotiť niektoré záležitosti a dnes je zodpovednejší k svojmu zdraviu a prepínaniu síl sa vyhýba.
V lete sa snaží čo najviac relaxovať a okrem golfu ho najnovšie uchvátila i regata. Sympatický otec Dominiky (18) a Romana (12) necháva riešenie krízových chvíľ a intímne rozhovory o sexe na manželku Janku a doma má vraj na starosti pozitívnu atmosféru. Tú okolo seba dokáže vytvoriť znamenitým spôsobom a v rámci rozhovoru vás odzbrojí úprimnosťou, nenásilným humorom a nepredstieranou milotou.
Na lete vraj máte najradšej, že nemusíte skoro vstávať. Užívate si teda aktuálne vyspávanie?
- No samozrejme... Leto, to je moje. A užívam si ho aj s manželkou. Je síce čosi ako Colombova žena, lebo sa nechce medializovať, ale inak existuje. Pracuje v reklamnej agentúre a vie, čo dokážu médiá. Spolu sme však už boli na regate a bolo to fantastické. Už som predtým samozrejme bol na lodi, ale nikdy som doposiaľ nesúťažil. Môžem teraz zodpovedne prehlásiť, že toto bol najkrajší adrenalín, aký som zatiaľ v živote zažil. Teda okrem golfového. Bolo to senzačné a dokonca sme skončili tretí.
Vždy ste tvrdili, že ste športový antitalent. Začína sa to vari rokmi meniť?
- Naozaj som predtým nikdy nešportoval. Medzi nami, aj na regate som mal na starosti len jedno lano. Dali mi do ruky také červené, že ťahaj Ady. Ešte aj to som si pomýlil so zeleným... Nie som veru veľmi zručný.
Máte už toto leto za sebou aj nejaké cestovanie?
- Kamarát, ktorý si na Ibize prenajal dom, nás k sebe pozval. Boli sme tam aj so ženou, nechýbal tam Filip Tůma... Hrali sme golf, plávali... Skrátka čosi úžasné. Aj sme sa išli pozrieť na takú pláž, že kde chodia len mladí a je tam muzika, že tuc, tuc, tuc. Tam teda už od druhej popoludní dievčatá, ehm... Skrátka veľmi to bolo zaujímavé, lebo vrch plaviek nemali, len spodky, takže bolo čo pozerať. Leto skrátka milujem...
Do Košíc ste prišli aj kvôli návšteve nemocničného oddelenia s onkologicky chorými detičkami. S akými pocitmi navštevujete takéto priestory?
- Ako dieťa som bol dlho v nemocnici. Aj po nehode, aj som mal osýpky a zápal pľúc naraz. Viem preto veľmi dobre, že každá návšteva deti veľmi poteší. Podporujem aj Ligu proti rakovine. So synom pani doktorky Sirackej, ktorá tomu zasvätila život, som vyrastal a bol som akoby jej druhé dieťa. Rakovina je hrozná a obzvlášť, keď ochorejú deti, tak to je... Každého to zasiahne. Myslím si, že do takýchto priestorov by mali povinnne chodiť politici a ľudia, ktorí si myslia, že keď zarábajú milióny, tak sú viac ako my ostatní. Alebo, že keď boli päťkrát v televízii, tak sú niekde nad. Proste takéto kvázi celebrity by som každý mesiac nechal prísť do kontaktu s chorými detičkami.
Ste vy v takýchto situáciách silný a dokážete sa obrniť, aby sa vás to príliš nedotklo?
- Nie som. Dotkne sa ma to a plačem, keď vyjdem von. Dokonca sa mi o tom aj sníva.
Napriek tomu to však robíte.
- Tak čo. Keď len trošku viem deti potešiť, tak to má význam. Ale nezvládam to. Vôbec to nezvládam.
A celkovo ako osobnosť sa považujete za silného človeka, alebo za príliš citlivého?
- Veď práve to, že som hrozne zraniteľný. Hrozne. Navonok to vyzerá, že sa usmievam, ale často je to obrana a len sa tvárim, že sa ma nič nedotýka, lebo v skutočnosti všetko veľmi prežívam.
Nemáte niekedy pocit, že sa s vami život občas zahráva bez toho, aby ste to vedeli ovplyvniť? Havária v detstve, celkový kolaps z prepracovania v dospelosti...
- Keď človek veľa robí a má kvôli tomu až prvé dotyky so smrťou, tak zrazu zistí, že musí prehodnotiť život. Lebo keď ho neprehodnotí, tak... Ako vraví môj kamarát, žijeme veľmi krátko, ale dlho budeme mŕtvi. Tohto hesla sa držím a preto som vlastne zmenil život. Lebo napríklad, keď sa ma doktor spýtal, že kedy som bol naposledy vonku, tak som zistil, že vlastne celý život žijem v tme. Tmu mám v divadle, v dabingu, v televízii aj pri nakrúcaní filmu v ateliéroch... A svetlo je len umelé. Zistil som, že ja som vlastne dvadsať rokov nebol vonku. No a aj preto ma môj kamarát Janíčko Kroner zobral na golf. Tvrdil som mu síce, že je to hovadina a on, že to hovorí každý, kto nezačal hrať. Lebo kto raz začne, je závislý a ja sa dobrovoľne priznávam, že už som. Našťastie je táto závislosť veľmi zdravá.
Čiže golf je pre vás niečo ako terapia?
- Áno. Pri ňom totiž človek nesmie myslieť na nič, len na bielu loptičku. Stav mysle musí byť absolútne nulový. Dokážem to prirovnať až k joge.
Keď ste prehodnocovali svoj život, ako sa vám po čase podarilo neskĺznuť späť do rýchleho tempa súčasného fungovania sveta?
- Podarilo. Vidíte, že vlastne pracujem len na jednom seriáli. Nerobím nič iné, len Ordináciu. Okrem toho mám raz do mesiaca jednu reláciu v Slovenskom rozhlase - Podvodníkov s Jankom Kronerom. A mám loď, ale o ňu sa nestarám. Na to sú šikovní ľudia, ktorí to robia za mňa. No a potom mám samozrejme domovskú scénu v divadle Astorka, kde však už nemusím hrať hlavné úlohy. Našťastie tam potrebujú aj ľudí, ktorí hlavné úlohy nehrajú a aj tie vedľajšie sa dajú spraviť pekne. Nehovorím, že to takto bude navždy. Teraz však mám obdobie, že neviem, či by som hlavné roly zvládol. Bola by to pre mňa príliš veľká záťaž.
Zmenil sa od vášho kolapsu aj výraznejšie váš vzťah k zdraviu? Chodievate napríklad na povinné prehliadky? Zvyčajne na nich hlavne muži "kašlú".
- No ja na nich práveže chodiť musím. Každý štvrťrok mám pravidelnú prehliadku, takže mi nič iné neostáva. Od istého času sa o seba starám viac. Stala sa nám aj tragédia, že nám zomrela kamarátka v našom veku. Za dva mesiace. Bola to rakovina pankreasu a pre všetkých obrovská rana. Spolu sme vyrastali my, spolu vyrastali naše deti. To je... Viete, najhoršie je, že sa aj staráte o svoje zdravie a zrazu... Keď je to niekde v génoch napísané, alebo niekde hore... Odídete, ani neviete prečo.
Človek väčšinou ešte horšie ako svoje zdravotné problémy vníma choroby svojich detí. Ako zvládate takéto situácie?
- Pri deťoch je to úplne strašné. U nás to organizuje manželka. Zaujímavé je, že o vlastnú ženu sa viem dobre postarať, keď je chorá, ale deti... Z toho som taký nervózny, že to musí robiť ona. Je kľudná, má päť bodov, ktoré postupne splníme... Ja som však takéto záležitosti nikdy nezvládal. Stresuje ma, keď neviem pomôcť dieťaťu a neviem, čo mu vlastne je.
Čiže všetko zariadi manželka a keď je po krízovej chvíli, vy ju utešujete, keď to na ňu celé doľahne.
- Áno, presne tak to u nás je.
Čo ešte okrem chorôb bolo pre vás v rámci toho, ako deti rástli a rastú, najťažšie? Nevyzeráte napríklad ako prísny otec. Museli ste sa preklopiť do tejto roviny?
- No nevyzerám. Ale rodina, keď sa zavrú dvere, vždy funguje nejako inak, ako sa navonok zdá. Máme samozrejme doma pravidlá, vďaka ktorým v pohode existujeme. Keď sa nejako narušia, tak niekedy kričím viac, než je potrebné. Ale už za minútu som zase späť a viem byť normálny. Niekedy som však veľmi výbušný a potom ma to aj zamrzí.
Deti sú v tomto po vás?
- Nie. Ale syn je vlastne moja replika, takže je v podstate taký istý ako ja. (Smiech.) Preto niekedy, keď máme svoje nálady, pricháda ku konfliktom. Lenže za minútu sa už na seba zase usmievame.
A aká je manželka?
- Tak tá prešla veľmi veľkým výberovým konaním, aby to všetko zvládla.
Vy ste dopredu presne vedeli, aká musí byť?
- Ona je hlavne silná žena, ktorá všetko zvládne. Lebo vy ženy ste silné, len vám treba naložiť...
Niekde ste spomínal, že vy ste sa o chúlostivých veciach a o sexe dozvedel zo Zdravovedy. Ako rodič ste boli v tejto oblasti voči deťom otvorenejší, ako tí vaši?
- Dnes majú deti všetko na internete. Je to iná generácia, všetko vedia lepšie. Aj keby som čokoľvek robil, nedá sa zabrániť tomu, aby sa to dozvedeli. Sú to skrátka internetové deti.
Inak ste v týchto veciach otvorený?
- Tak toto má u nás na starosti manželka.
A čo teda máte vlastne doma na starosti vy?
- Atmosféru... Okrem toho však nakupujem a starám sa o domácnosť. Lebo manželka musí veľa pracovať. Teda nemusí, ale chce. Takže ja sa starám o chod celej domácnosti, aj čo sa týka nákupov a tak. Len cez víkend varí ona.
Nakupujete rád?
- Niekedy ma to otravuje, to je pravda. Ale niekedy je to zábava. Chodíme do rôznych obchodov, aj Rakúsko je trošku bližšie, ja som totiž vlastne cez dve cesty za hranicami, a to je skvelé. Takže vždy vymýšľam zaujímavé chody a jedlá, ktoré sa dajú pospájať. To ma baví.
Môžete si aspoň nakúpiť čo vám chutí a nespoliehať sa na to, čo je v chladničke.
- Presne. Takže nakupujem veci aj na víkend a vopred si premyslím, čo má manželka uvariť. Lebo u nás sa varí len vtedy. A teraz v lete ani to nie, lebo sme vždy na golfe. Žena musela urobiť jediné rozhodnutie, a to, že buď sa rozvedie, alebo začne hrať tiež golf. A keďže je to inteligentná žena, začala hrať golf. (Smiech.)
Nemá s vami ľahký život.
- Veru nie...
Pôsobíte stále ako veľké dieťa. Keď si zaspomínate na detstvo najmladšieho zo štyroch bratov, čo na ňom bolo najkrajšie? Boli bratia takí, že sa o vás starali, alebo ste ich ako benjamínek otravoval?
- Otravoval som ich mojím plačom, lebo som plakal stále. Potom ma bratia chytili a z piateho poschodia zavesili za nohy, nech už prestanem. Tak som fakt prestal... No a najkrajšie bolo, keď sa zhaslo. Štyria bratia sme boli v jednej izbe a v takých chvíľach to bolo najúžasnejšie. Tajomstvá mojich bratov začali vyliezať von a tie vankúšové vojny... Bolo to úžasné. Každý dnes chce mať svoju vlastnú detskú izbu, ale ja by som nikdy nemenil. Takto to bolo skvelé a čo všetko sa človek ako najmladší podozvedal. Medzi nami totiž bol vekový rozdiel desať, osem a šesť rokov. Pôvodne som mal byť Evička, len nevyšlo. Tak som taká nevydarená a chlpatá.
Tým, že ste vyrastali s bratmi, nemali ste potom v puberte problém s dievčatami?
- Naozaj som bol veľmi zakomplexovaný. Nevedel som veľmi komunikovať s dievčatami. Potom sa to však zrazu nejako celé otočilo... Začal som totiž ženy počúvať. Mám mamu, ktorá je výrazná osobnosť a musela viesť domácnosť a vlastne aj babku, ktorá to mala celé pod palcom, a preto som si hľadal aj takú ženu. Veľmi dôležité však v rámci toho bolo to, že som ženy počúval, čo žiaľ niektorí muži nerobia.
Takže to je taká vaša taktika na nežné pohlavie.
- Tak ono človek sa hlavne veľa dozvie. To je základ. A žena sa skrátka musí vyrozprávať. Musí doma rozpovedať svoje celodenné problémy. Muž sa však musí naučiť, aby z neho tieto informácie hneď vyšli von....Čiže v ňom nemusia zanechať žiadnu stopu.
Vďaka Ordinácii máte už pár rokov hneď manželky dve. Nemýlite si tú svoju občas s Miškou Čobejovou? Predsa len, keď je človek permanentne s dvomi ženami...
- Minule some boli spolu na večeri, lebo moja žena sa pozná s pánom Čobejom, no a bolo nám to čudné. Že ja sedím so ženou a Miška s niekým iným. Po nejakej fľaške vína sme si však zvykli... Ordinácia je milá v tom, že tam chodievam ako do rodiny. Miška mi porodila dieťa, mám mamu Milku, sestru Zuzku Kanócz, no veľmi milá spoločnosť. A hlavne, ja sa v ženskej spoločnosti cítim lepšie, ako v chlapskej. A aké sú to pekné herečky.
Teraz už vraj len čakáte, kým deti odrastú a presťahujete sa nadobro na chalupu do Lozorna.
- No áno. Ja som tam vlastne presťahovaný už teraz v lete. Do paneláku vychádzam, len keď musím. Žije sa mi skvelo a dokonca lacnejšie, keďže používam takzvaný modrý plyn.
Rád skúšate nové veci?
Sem-tam sa nechám nahovoriť.
A vo všeobecnosti ste šetrný?
- Tak toto nie. Na niektoré veci som síce taký, že ich nechcem vyhodiť, lebo mám k nim nejaký vzťah. Keď však potom robíme väčší poriadok, aj tak všetko vyhodíme. Čokoľvek človek nedá na seba viac než rok, neexistuje, že to potrebuje. Dôležité však nie sú takéto materiálne veci, ale to, aby človek robil ľudí šťastnými, ako sa len dá.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
