Košičanka Zuzka Kanócz sa však na svet pozerá triezvo a rozhodne netrpí pocitom namyslenosti. V ostatnom období začína koketovať s myšlienkou bábätka, ku ktorej ju sčasti inšpirovalo sestrine nedávne tehotenstvo. Svadbu s priateľom Jurajom ešte síce v týchto dňoch nerieši, no už teraz presne vie, že netúži po prehnanej hostine a ako vraví, najradšej by to celé odbavila za dve "hoďky". Jediné, čo jej v jej deň D nesmie chýbať, sú najbližší.
Doma prežívate už pár mesiacov radostnú udalosť. Ako vnímaš, že má tvoja mladšia sestra bábätko?
- Bola som nesmierne šťastná. Od začiatku. Ja som asi aj bola prvý človek, ktorému to povedala, tak som skákala až po plafón od šťastia. Veľmi som bola rada a teraz, keď je už Stella na svete, je to zázrak. Je nesmierne zlatá, nádherná, podobá sa aj na Petru, aj na ocka. Skrátka taký dobrý a krásny mix. Veď má krásnych rodičov, tak ani nemôže byť iná. Vnímam to pozitívne a aj ma to tak trošku možno nakoplo k tomu, že by som aj ja mohla niečo poriešiť...
To celkom sedí, lebo aj pred rokom si hovorila, že najprv Amerika a po návrate rodinné zázemie. Takže nastal pravý čas?
- Možno áno. Nehovorím, že sa do toho teraz hneď pustíme, ale už tomu nechávam voľný priebeh. Keď sa to stane, tak nech sa stane. Lebo človek večne na niečo čaká, že čosi výnimočné príde, no stále nič neprichádza.
Takže asi čakám zbytočne. V súkromí som so všetkým spokojná tak, ako to je. Nacestovala som sa toho už dosť a keď len trošku môžem, tak idem a vidím. Človek však zase nemôže za život vidieť celý svet, takže je blbosť, aby som si povedala, že na prvom mieste je čo najviac vidieť a potom začnem riešiť rodinu. Ja však stále v niečo dúfam, čo sa týka práce a čakám, že snáď bude lepšie. Lebo čo sa týka umenia a našej práce na Slovensku, tak si myslím, že to nie je dostačujúce a nie je to na potrebnej úrovni. Stále verím, že možno sa ešte niečo udeje a nejaká zaujímavá ponuka príde odniekiaľ zvonku. Najviac mi chýba film. Možno preto, že ho je najmenej. Snáď keby som točila každý polrok, ani by som to už nechcela. Nedávno však robil jeden brazílsky režisér konkurz aj medzi slovenskými herečkami, tak som dúfala, že to možno vyjde, ale nevyšlo. Tak už asi je čas na to bábo... To lepšie na mňa možno čaká, až keď budem mať rodinu.
Plánuješ sa jej potom aj naplno venovať, alebo skĺbiš čo najskôr pracovné povinnosti s mamičkovskými?
- Niektoré moje kolegyne to riešia tak, že sa čo najskôr vrátia späť do práce. Ja si to však neviem predstaviť v tom zhone, ktorý naša robota obnáša. Myšlienka, že popri vychovávaní malého bábätka by som mala ešte riešiť prácu, je pre mňa dosť nepredstaviteľná. Skôr by som chcela mať od všetkého pokoj a venovať sa naozaj iba bábätku, aj keď to asi nebude možné.
Mala si doteraz nejakú skúsenosť s bábätkami? Alebo je Stellinka tá, na ktorej sa všetko naučíš, aby ťa potom nič nezaskočilo?
- No ja som najstaršia vnučka, takže detí bolo okolo mňa vždy dosť, aj keď som ich neprebaľovala. No raz, keď som mala pätnásť rokov a bola v Kanade u strýka, som sa starala o jeho 2-týždňového Etiena. Okrem kojenia, samozrejme, som robila všetko ostatné. A myslím si, že v tomto budem šikovná a nebude žiadny problém...
A čo sa týka tehotenstva, máš nejaké obavy? Sestra ho mala vzorové, ale predsa len...
- Jasné, že človek obavy má. Snažím sa však myslieť pozitívne. Mám totiž pocit, že keď sa človek istých vecí obáva, tak si ich aj privolá. Takže sa určite budem snažiť myslieť v pozitívnych dimeziách a veriť, že bude všetko OK, dieťaťko bude zdravé, ja budem mať ľahký pôrod, nebudem mať depresie... Ani veľa nepriberiem, budem vedieť kojiť a nebude to bolieť... äHádam to takto bude. A keď nie, tak prežijeme.
Neuvažovala si nad niečím takým ako je dvojitá svadba? Nemuseli by ste so sestrou pozývať hostí na dvakrát...
- Áno, mamka to zo srandy raz nadhodila... Mne by to napríklad nevadilo. Ale možno sestra to vníma inak a možno by chcela mať tento deň len pre seba. Ja by som s tým nemala problém, ale hlavne, čo by na to povedali chlapci? Zatiaľ to však neriešime.
Mohla by si však napríklad mať svadbu v zahraničí bez rodiny?
- To nie. Určite by som nespravila to, že by bola bez rodičov. Nepotrebujem mať veľkú dvojdňovú oslavu, netúžim po hostine, najradšej by som bola, keby sme to odbavili za dve hoďky a koniec, ale určite by som nevynechala rodičov, starých rodičov a ostatnú rodinu. Považovala by som to totiž za sebecké.
Čím si Juraj zaslúžil to, že sa pre teba stal tým pravým a že ste už vyše štyroch rokov spolu? Aké vlastnosti u teba zavážili?
- No my sa vlastne stále spoznávame. Nie je to tak, že sme sa spoznali prvý rok a už je nuda. Stále sa niečím novým prekvapujeme, takže neviem, kedy spoznávanie partnerov končí. To by som sa musela spýtať starších. A Juraj je pre mňa jednoducho renesančný človek. Nie je to taký ten drsný chlap. Je veľmi citlivý, niekedy až príliš, ale nevadí mi to. Radšej mať citlivého chlapa, ako necitlivého. Nie je to typ chlapa, ktorý sa búcha do hrude, že ja som ten a dokážem toto a nikto ma nepremôže, lebo som najlepší. Práveže je skromnejší a možno by niekedy mohol byť menej skromný a viac si veriť. To však zrejme príde časom. Človek dospeje do bodu, keď si to uvedomí a cielene sa začne viesť k tomu, aby si viac veril, hoci to v povahe nemá. Každopádne je toho veľa, čo máme spoločné.
Je to aj v tvojom prípade tak, že si veľmi citlivá a programovo sa musíš nútiť k tomu, aby si bola priebojnejšia?
- V istých situáciách áno. Určite. A hlavne v našom povolaní je to také, že tí dravší sú úspešnejší. Dokážu viac a vedia sa predať. Lebo naozaj, v dnešnom svete je to štyridsať percent o talente, desať percent o náhode a o šťastí a zostatok sú najmä kontakty a schopnosť vedieť sa predať. A to, žiaľ, my dvaja v krvi nemáme.
Dá sa to v sebe preklopiť?
- Musí sa dať. Ja s tým tiež momentálne bojujem. Hlavne potom, ako som bola v New Yorku a videla som, že tam to naozaj funguje iba tak. Lebo hercov i producentov je tam veľmi veľa a keby každý len čakal doma so založenými rukami, tak by asi čakal do konca života. Takže tam je to naozaj o tom, že sa programovo stretávajú spôsobom, že s týmto som sa už dávno nevidela, musím sa pripomenúť a pozvať ho na obed. A obe strany vedia, že to robím preto, aby si potom, keď možno o dva mesiace bude robiť nejaký projekt, na mňa spomenul. A práve toto ja zatiaľ robiť neviem.
Dá sa to však aplikovať na naše pomery? Nebudú producenti či režiséri v šoku, keď im zrazu zavoláš a pozveš ich niekam?
- Veď práve... Neviem, či to robia, alebo nerobia iní. Mám totiž kamarátov, ktorí takí tiež nie sú. Ono to nie je ani tak o skromnosti či menšej priebojnosti. Lebo ja by som napríklad veľmi chcela. Je mi však trápne sa niekomu vnucovať. Možno je to o tom, že človek akoby musí zahodiť zábrany a vykašľať sa na to, čo si o ňom ľudia pomyslia. Že keď si o mne budú myslieť, že som namyslená a že sa vtieram, tak nech si myslia, no a čo. Hlavne, že ja dosiahnem, čo chcem a budem pracovať na svojej budúcnosti. A tým, že v Amerike je to úplne normálne a prirodzené, si o tom nikto nič zlé nemyslí, lebo tak každý funguje. A mne to bolo sympatické. Možno to síce je veľmi vypočítavé, no oni to robia tak milo, že to človeku ani nedôjde...
Si vo všeobecnosti typ, ktorý veľmi vníma názory ostatných na svoju osobu?
- Áno.
Tak to budeš mať ťažké...
- Trápi ma to, hlavne keď ide o blízkych ľudí. Už som sa totiž nejako naučila nevnímať to, čo napíšu v novinách a bulvár neriešim. Našťastie ani o mne až tak zle nepíšu. No keď ide o ľudí, o ktorých si myslím len to dobré, tak chcem, aby to platilo aj opačne.
Takže ide len o ľudí, na ktorých ti nejakým spôsobom záleží. To však má takto asi každý.
- No áno. Tiež by mi však lepšie pasovalo, keby si o mne úplne všetci mysleli len to dobré...
Na čo si najcitlivejšia?
- Na klamstvo. Najviac ma dokáže zamrzieť, keď si niekto niečo vymyslí a úplný opak je pravdou. Alebo keď si ľudia vytvárajú obraz o niekom bez toho niekoho.
To však čitatelia robia neprestajne.
- Áno, ale týmto som nemala na mysli vplyv časopisov na ľudí.
Počas svojho amerického výletu ťa vraj najviac potešilo vidieť naživo Al Pacina. Čo ďalšie najpozitívnejšie si tam zažila?
- Stretla som neskutočne milých a kamarátskych ľudí. Väčšinou to boli Slováci, ktorí tam žijú. Keď si na nich spomeniem, tak mi je smutno a naozaj by som najradšej sadla na lietadlo a letela za nimi. Odchádzala som odtiaľ s tým, že sa tam budem vracať. New York vyvoláva v ľudoch emócie, preto je taký magický. Ľudia trávia veľa času v parkoch, v kaviarňach. Keď si tam niekto ide sám sadnúť do reštaurácie, nie je divný ako u nás. To som milovala. Mesto tiež stále dýcha jazzom. Často sme chodili do Harlemu do klubov veľkých štyrikrát štyri metre a s údivom počúvali pravý čierny jazz. Tiež ma fascinovala atmosféra metra, Central park, krásne kamenné storočné mrakodrapy. New York je mulikultúrne mesto, a preto sú ľudia otvorenejší, neodsudzujú inakosť.
Niekde si spomínala, že sa ti však New York po čase zdal psychicky vyčerpávajúci...
- On veru je. Najmä tým, že je veľmi veľký a je tam veľa ľudí. Nikdy tam nie je ticho, aj v noci, keď človek otvorí okno na Manhattane, nepočuje vlastného slova. Všetko je tam neuveriteľne rýchle a keďže som tam bola dočasne, chcela som toho veľa vidieť a možno aj sama som si v sebe vyvolala pocit, že stále niečo musím. Celkovo máš však z toho mesta pocit, že tam môžeš hocičo.
A nevedie to k istej strate zábran?
- No je pravda, že New York je jediné mesto v Amerike, aspoň tak mi to vravel učiteľ, kde si aj ženy vybojovali to, že môžu chodiť hore bez...
Vyskúšala si?
- Nie...
A videla si?
- Ani to nie. Ale vidieť sa tam dá naozaj všeličo. Hlavne počas Halloweenu... Celý New York je tri dni v maskách od výmyslu sveta. Bola to asi najväčšia sranda, akú som tam zažila.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
