Maximálna rýchlosť, ktorú toto zviera dokáže vyvinúť, je 96,5 km/h. Viac než pol hodiny však vydrží bežať rýchlosťou 64 km/h. Vyvíjal sa v Severnej Amerike, kde je jedným z najstarších cicavcov vôbec. Z toho dôvodu nemá na ostatných svetadieloch žiadnych príbuzných. Ako jediný z čeľade vidlorohovitých predstavuje prechod medzi jeleňovitými a turovitými zvieratami. Známe sú jeho štyri poddruhy - americký, arizonský, kalifornský a sonorský.
Vytrvalec zdolá 6-kilometrovú vzdialenosť rýchlosťou 56 km/h, 2 km rýchlosťou 65 km/h a prebehnúť kilometer sa mu darí rýchlosťou až 88 km/h. Podobne rýchlo dokážu bežať i africké gazely, napríklad antilopa skákavá, ale tie by sa na dlhých tratich rýchlo prehriali. Už niekoľkodenné mláďatá dokážu bežať rýchlejšie ako kôň. Špecialitou vidlorohov sú vysoké výskoky na mieste, ktorými varujú ostatných pred nebezpečenstvom. Puma ich môže uloviť iba výnimočne. Jej pohyb totiž zbadajú na 6 km ďaleko. Majú vynikajúci nielen zrak, ale aj čuch. Pachové signály ostatných vidlorohov cíti na vzdialenosť 2 km.
Vidloroh dorastá do hmotnosti 70 kg. Vstrebáva 3-krát viac kyslíka, ako by malo zodpovedať jeho váhe. Má nezvyčajne jemné pľúca a veľké srdce, ktoré ho zásobuje väčším množstvom krvi. Tá je neobyčajne bohatá na hemoglobín, teda červené krvné farbivo, viažuce kyslík, preto ho jeho svaly dostanú v kratšom čase ďalej ako iné živočíchy.
Veľký zvedavec
Rohaté zviera je známe aj tým, že je jedným z najzvedavejších tvorov sveta. Je ochotný prejsť veľkú vzdialenosť len preto, aby skontroloval pohybujúce sa predmety, na ktoré sa sústredí natoľko, že si nevšíma prípadné nebezpečenstvo. Lovci, vediac o tejto vlastnosti, to zneužívali. Až na dostrel ho prilákali napríklad rozvešanými vlajočkami.
Je to jediný cicavec, ktorý každoročne zhadzuje pravé rohy. Má vlastnosti antilop a jeleňov. Najnezvyčajnejšie sa to prejavuje na jeho rohoch. Samce a väčšina samíc ich má krátke, majú kostený základ pokrytý vonkajšou keratínovou vrstvou ako u turov. Každý rok, keď vyvedú mladé, rohy zhadzujú ako jelene parohy.
Vidlorohy boli na pokraji vyhynutia. Na prériách západu Severnej Ameriky ich kedysi žilo niekoľko miliónov. Vo svojej domovine nemali títo vynikajúci šprintéri prirodzeného nepriateľa. Stal sa ním až človek. Farmári a lovci ich začali vo veľkom strieľať pre veľmi kvalitnú kožu a chutné mäso. Ich stavy rapídne poklesli. Odkedy sú pod ochranou, ich počet sa odhaduje na trištvrte milióna jedincov.
Nepriateľ býva v Afrike
Zoológovia však myslia do budúcnosti, ako stáda kopytníkov udržať geneticky stabilné a kvalitné. Pumy ani vlci nestačia účinne likvidovať najslabšie jedince, pretože aj tie sú na ne príliš rýchle. Posledný prirodzený nepriateľ vidlorohov - predok gepardov - vymizol v tejto časti sveta pred 15-tisíc rokmi. Prežívanie slabších jedincov je pritom pre každú populáciu zvierat zhubné. Dokázala to aj epidémia, likvidujúca pred rokmi severoamerické jelence bielochvosté potom, čo farmári vystrieľali ich predátorov kojoty a vlky. Skupinu amerických zoológov napadlo riešenie - vysadiť v USA opäť gepardy. Presun by pomohol jedným i druhým. Usilujú sa aj o návrat ďalších veľkých cicavcov, ako sú ťavy, kone Przewalského, levy či nosorožce. Má to však háčik. Prérie nie sú také rozmanité ako savany, chýba tam hmyz, schopný rozkladať trus veľkých cicavcov atď.
Na jedálničku vidlorohov ako prežúvavcov je najmä tráva, kríky, ale v prípade nedostatku obživy spásajú aj kaktusy. Veľmi dobre znášajú smäd. Vidlorohy sa združujú v stádach, ktoré si pre bezpečnosť stavajú stráže. Pred dravcami sa okrem rýchleho behu bránia mláďatá aj tak, že sa schúlia do klbka a tvária sa ako mŕtve. Vďaka sfarbeniu srsti splývajú s kameňmi. Orly nepohybujúce sa predmety neregistrujú. Matka ešte pritom odpútava aj pozornosť predátora predstieraným útekom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
