Vravelo sa o ňom ako o čudákovi - no do poslednej bodky mal premyslené nielen projekty legendárneho kaštieľa, ale aj detaily svojho pohrebu. Ten sa konal pred 103 rokmi, ibaže ľudia toť nedávno stŕpli, že muž menom Ján XVI. František gróf Pálffy z Bojníc signalizuje z krypty nepokoj tajomnými slzami.
Kliatba kastelánových dukátov
V dejinách bojnickej zámockej lokality išlo o peniaze už od prvej písomnej zmienky z roku 1113 v listine zoborského opátstva. Majitelia sa striedali – Poznanovci, Gilethovci, Leustachovci, Norffyovci a ďalší. V roku 1489 dostal Bojnice do daru od otca, kráľa Mateja Korvína, jeho syn Ján Korvín. Venoval sa svojej mladej žienke a správu majetku zveril kastelánovi Petrovi Pókymu (niektoré pramene ho uvádzajú ako Pakyho). Ten mladému Korvinovi aj sebe naháňal peniažky, kde sa len dalo. Už v ich dobe boli známe liečivé účinky bojnických termálnych prameňov a Póky to využil. Vyberal kúpeľné poplatky tak dôsledne, že ani úbohému a úpenlivo prosiacemu žobrákovi nedovolil využiť dary prírody na zohriatie chorých údov a ublížil mu. Starec sa revanšoval kliatbami – Pókyho peniaze sa podľa známej povesti zmenili na kamenné okruhliaky a lakomý kastelán skončil za zradu Korvína na popravisku v Budíne.
Gróf láskavý i prísny
Najviac bojnických informácií - údajov, fám, klebiet i legiend víri okolo Jána XVI. Františka grófa Pálffyho. Narodil sa ako prvé dieťa 19. augusta 1820 bohémskemu grófovi Františkovi V. Alojzovi Pálffymu a jeho o tri desaťročia mladšej manželke Natálii, rodenej Erdödyovej. Jeho mladšia sestra Gabriela sa vydala za známeho člena andrássyovskej famílie Emanuela - známeho ako gróf Manó, ktorý sa pričinil i o veľký ekonomický rozvoj Gemera. Jej brat dal po otcovej smrti rozvrátené rodinné financie do poriadku a bdel nad tým, aby ich už žiaden hazard neohrozil. Mnohí ho za to obvinili z lakomstva - bojnický gróf však napríklad vo funkcii prešporského župana dokázal svoju šľachetnosť, keď neváhal z vlastného vrecka podporiť chorých počas cholerovej epidémie či úbožiakov, ktorých postihla povodeň.
Môže byť diskutabilné, či svoj obdiv k francúzskym zámkom na rieke Loire musel tak draho prejaviť prestavbou chýrneho bojnického zámku, kam neváhal sám projektovať rôzne atrakcie. Hovorí sa, že všetko spôsobilo jeho márne dvorenie istej pôvabnej komtese de Jeanville. Jej apík nádejného zaťa z exotického horného Uhorska ubezpečil, že dcérinu ruku dostane, keď sa jeho sídlo bude aspoň zďaleka podobať na komteskin domov. Pálffy investoval, prerábal, a keď bol ako-tak spokojný dozvedel sa, že jeho láska od brehov Loiry sa už dávno vydala...
Záhadné slzy
Gróf mohol už len smutne hľadieť na chýrny zlatý strop - a starnúť. Zlé jazyky však hovoria, že údajne zarytý starý mládenec mal aj iné známosti, ktoré neostali bez stôp na jeho zdraví. Vo zveľaďovaní bojnického zámku však pokračoval prakticky až do svojej smrti a medzi jeho jedinečnosti zaradil aj kryptu a neobyčajný sarkofág. Zdalo sa, že i keď pozostalí nesplnili všetky ustanovenia testamentu čudáckeho grófa, v krypte gróf nájde konečne pokoj. Ibaže, bolo to údajne ľahkomyseľné počínanie dedičov, ktoré spôsobilo, že šľachtic z chýrneho rodu sa "rozplakal". Záhadnými "slzami", ktoré v minulých rokoch vzrušovali Slovensko a vytvorili slušný potok dohadov, hypotéz a nových povestí. Špeciálne skúmania a analýzy ukázali, že aj obsah sarkofágu podlieha času a rozkladu.
A tým k zámockej studni, v ktorej nikdy nebola voda, a k povestnej starej lipe v parku, ktorú vraj vlastnoručne zasadil v roku 1301 kráľ Matej Korvín, pribudla zo sarkofágu v zámku Bojnice nová slzavá pálffyovská legenda.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
