Ako chlapec z Košíc, ktorý vyrastal v Zemplínskom Jastrabí, dnes aj poslanec NR SR, ste to dotiahli vzhľadom na vek vysoko. Obyčajný človek nevníma vašu kariéru ako bežnú. Ako sa to robí- taký vzostup?

- Vzostupy a pády sú prirodzené. Teraz som prišiel na magistrát a musím povedať, že toto nie je svet, v ktorom som žil. Nebol to môj sen, teraz hovorím otvorene. Veci, ktoré sú pre mňa jasné, sú pre týchto ľudí, niektorých kolegov, niečo, ako objavenie Ameriky. Som obviňovaný, že som tvrdý a šikanujem. Chcem len jedno, aby zamestnanci robili to, čo majú v zmluve a robili to na sto percent. Sú predsa platení z daní. Ak máme začať o ôsmej, to znamená o ôsmej, nie o päť minút neskôr. Toto pre mňa nepatrí do normálneho sveta.“

Čo je to normálny svet?

„Biznis život. Ja som sa nikdy nepovažoval za podnikateľa, ale za manažéra aj napriek tomu, že som tie veci vlastnil.“

Hovoríte „vlastnil“, ale známym ste sa stali ako šéf predstavenstva košickej teplárne, kde mal štát sto percent. Tá nepatrila vám, na rozdiel od pivovaru v Poprade. Je namieste otázka, ako sa mladý človek dostane k podobným príležitostiam?

„Pivovar som kúpil v rámci reštrukturalizácie. Banka hľadala niekoho, kto to prevezme. Nebolo to jednoduché. Minul som všetko. Ostalo mi pár korún. Pivovar a sladovňa boli zaujímavé hlavne ako lukratívny pozemok v centre mesta, ktorý teraz developujem. Tiež má význam pre región. Tak som to aj bral. Nie vždy je podmienka mať peniaze, ale schopnosť a sila presvedčiť , aby vám tí ľudia uverili a dali možnosť. Mne banka uverila. Boli sme najmladší majitelia pivovaru, áno. Nestačí sa len ukazovať v drahom aute, ale niečo v spoločnosti aj znamenať. Pivovar bol môj vstup do spoločnosti, mám fabriku, ktorá ani zďaleka nie je zisková ako obchod, ale stojí za mnou kamenný podnik so storočnou históriou a prežil.“

Ako dvadsaťštyriročný ste boli v roku 1997 riaditeľom HC Košice. Opäť náhoda?

- Nie. Chcel som odísť z VSŽ a ponúkli mi hokej, ktorý financovali. Viete, je jedno, čo robíte, ale treba to robiť ináč, ako sto ďalších. Aj za cenu, že ak vystrčíte hlavu, strelia vás rovno medzi oči. Čiže pre vedenie som mal pridanú hodnotu. Nebol som ani nikoho rodina. Tí ľudia vás nevezmú len tak. Dnes to vidím aj zo svojej pozície. Potrebujem len ľudí, ktorí vedia robiť. Keď som bol v hokeji, Košice skončili druhé za Slovanom a zároveň sa končilo financovanie klubu. Snažil som sa získať peniaze a naštval som kopu ľudí. Som rád, že som to prežil, pretože som nemal toľko skúseností a hokejové prostredie, hlavne ľudia okolo, bolo drsné. Vďaka tejto skúsenosti som začal pôsobiť v rôznych predstavenstvách (banícky, chemický, potravinársky priemysel).“

V kontexte s pôsobením v predstavenstvách vás médiá označujú za kariéristu. Vaše meno provokuje a vyvoláva emócie. Prečo?

- Manažér nemôže byť populista. Ja to vidím tak, že som všade urobil poriadok. Zastupoval som akcionárov, zbieral skúsenosti aj kapitál. Niekto má do štyridsiatky tri funkcie, ja som prešiel viacerými. Takže som mnohých aj provokoval. Nič som nedostal zadarmo. Išiel som krok za krokom. V TEKO som bol najdlhšie. Ani vo vlastnej firme som nerobil riaditeľa štyri roky. TEKO nepoznal nikto, kým som neprišiel.

Ako ste sa dostali do TEKO?

- Dostal som ponuku od ľudí, ktorí ma poznali a vedeli, čo robím a ako. Hľadali niekoho, kto zmení spôsob práce v teplárni.

Akí ľudia?

- Na Ministerstve hospodárstva a Fonde národného majetku. Tí, ktorí mali možnosť nominovať. Keď sa niekto tvári, že štátny podnik nie je politika, tak je to úplná hlúposť. Môžeme to neviem ako zakrývať, stále je to politická nominácia. Ja, aj všetci predo mnou, aj po mne, boli politickí nominanti. V konečnom dôsledku nech robíte v štátnom podniku čokoľvek, len vláda nesie zodpovednosť. Tam, kde má štát plný dosah, je to politika, aj musí byť. Vláda má programový cieľ a vy musíte v tých intenciách pracovať. Nemôžete ísť mimo, a tým pádom som do košickej teplárne nastúpil ako politický nominant. Nebol som členom Smeru, ako nominant nemusíte byť v strane.

Prečo ste išli do politiky?

- Dostal som ponuku kandidovať do župy. Keby som to neurobil, nemal by som právo kritizovať tých, ktorí podľa mňa robili zlé rozhodnutia. Ja som sa tam netlačil.

O osem mesiacov ste už sedeli v NR SR. Tam ste sa tiež netlačili?

- V novembri 2010 som mal kandidovať na primátora Košíc. Funkcia poslanca bola súčasťou politického postupu. Nikdy som nerozmýšľal, že budem poslancom a nikoho som o to neprosil, na rozdiel od mnohých iných. Po voľbách vznikla nová situácia a na primátora kandidoval Rišo Raši. Poslancom som už zostal.

Keď ste ako šéf TEKO predali emisie, cena bola pre štát údajne nevýhodná. Následne ste ako štátna firma spolufinancovali (10 000 eur) ples košického hotela Doubletree, ktorý sčasti patrí Júliusovi Rezešovi...

- Reči, že som lacno predal emisie, sú nezmyselné. Predal som ich za cenu, ktorá bola vyššia než dlhodobé ceny na burze. Peniaze sme použili na investície do teplárne. Až keď som odišiel z TEKO, ukázalo sa, že som to robil dobre. A takých akcií, ako bol ples v Hiltone, keby som mal, urobím aj sto. TEKO na nich zarobilo 90 000 eur, hotel si za vlastné peniaze postavil za 100 tis. eur výmeníčku. Bol a je to veľký partner. A keď vás takýto klient osloví, či neprispejete na ples? No, milerád. Choval som sa trhovo.

Tesne pred nástupom do TEKO ste kúpili košický Fiat. Pred vami sa tam vystriedalo niekoľko známych podnikateľov...

- Poviem to tak-boli tam ľudia, ktorí boli v Košiciach známi a išlo to do krachu. Prevzali sme to pochopiteľne z dôvodu, aby sa mi peniaze zúročili. Robím aj charitu, ale toto bol iný prípad. Na druhej strane ak v Košiciach pôsobím, musím tu niečo vlastniť. To vám dáva vážnosť, zamestnávať ľudí, dávať im živobytie. Môžem mať auto, dom, ale čo? Ráno vstanem a pôjdem na kávu? Mať kamennú firmu je postavenie ekonomické aj spoločenské, preto som to kúpil. Firme sa musíte venovať dennodenne. Tým chcem povedať, že všetko, čo mám, som si musel odmakať. Nie je to tak, že som získal štátnu zákazku a za mesiac som bol niekde inde.

Ale ľudia vás tak vnímajú, že ste často inde. Momentálne je to viceprimátorské kreslo. Primátor Raši je za dobrého a vy za nekompromisného. Je to účelová politická taktika?

- Nie. Každý sme iný. Myslím, že sa dopĺňame. Ja som ráznejší typ. Robíme to pre ľudí. Prišiel som zo súkromnej sféry. Mňa tu budú zamestnanci zbytočne skúšať. Prešiel som si tým všetkým, čo vyžadujem od nich. Príkazy som prijímal, nielen vydával. Moja úloha je premyslieť, kam sa chceme dostať. Oni to musia rozpracovať. Pokiaľ to budem robiť ja, tak ich nepotrebujem. Ľuďom vytvorím dobré pracovné podmienky, aké nemali nikdy, ale aj pracovný tlak, aký nemali nikdy. Zodpovedám sa obyvateľom mesta. Oni majú právo hodnotiť. Chcem niečo, čo na Slovensku nefunguje, ale bude.“

Hovoríte ako kapitalista.

- Možno ako kapitalista v koži sociálneho demokrata. Rozumný kompromis.

To nie je schizofrénia?

- Ak ľudí zatlačíte na podlahu. neurobia nič. Musíme im dať aj dobré pracovné podmienky, prostredie, nielen plat. Zbytočne budem žiadať referenta, aby prišiel s myšlienkou, na to je vedúci oddelenia. Vedúci nie je zber, ale výber. To očakávam aj tu na magistráte od ľudí, aby to pochopili. Prečo som si tu zobral ľudí z TEKO, za čo ma kritizujú? Nemám čas tu niekoho dva roky vychovávať. Ich poznám. Presne viem, čo dokážu. Pomenili sme šéfov mestských podnikov, pretože potrebujem ľudí, ktorí vedia a chcú robiť. Som dostatočne poučený, neriadim prvú fabriku.

Magistrát je fabrika?

„Áno. Len s jedným rozdielom: nevyrába, ale slúži obyvateľom mesta.“

Autor: Tamara Makarová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.