Nie nad Zákonníkom práce, ani nad dlhovou brzdou či vytvorením tzv. fiškálnej rady (čo by sme privítali aplauzom), ale nad sobotným dvojrozhovorom, ktorý viedol denník SME práve s predsedom Smeru a Ivetou Radičovou. Kým Mikloš produkciu rovno označil za „novinársku biedu“, Fico zamával nad hlavou „dvojakým metrom“. Ten sa údajne prejavil „tragikomickým prístupom redakcie k rozhovoru s Radičovou“.
Vibrujú na spoločnej vlne až na neuverenie... Kým Fico neskrýva pohoršenie, že novinári „sa nespýtajú na jedinú kauzu jej (Radičovej, P.S.) vlády“, Mikloša „najviac na celom rozhovore zarazil úvod, keď hneď v prvej otázke kladú novinári do pomeru kauzy nástenkového tendra (...) a kauzu budovy pre daniarov“. No toto??? Chcelo by sa veriť, že hovoria každý o inom článku. Nie. Ide o to isté a konsenzus, ktorý dosiahli, oceňuje ich dvoch stonásobne väčšmi než dielo, ktoré, hm, by autor nenavrhol na Pulitzerovu cenu...
No. Dalo by sa teraz ísť do detailu. Napr., že práve tou otázkou nástenka vs. „daniari“ redaktori ponúkli Ficovi ohromnú príležitosť, aby vysvetlil, prečo „kauzy Radičovej“ nie sú menšie ako tie jeho. A Miklošovi by sa dala vytýkať účelovosť celého útoku, pretože novinárske otázky nie sú priestorom, na ktorom je možné „hravo vyvrátiť všetky jeho (akože Ficove, P.S.) tvrdenia“, napr. o kurzovej strate... Mimo iného, tlačené vydanie, pán minister, nie je nafukovacie.
Podstatné je však čosi iné. Vojny politikov s médiami sú v demokracii nielen prirodzené, ale čiastočne aj známkou, že zdravo funguje. Z voleja by bolo možné menovať príklady veľkých konfliktov odkiaľkoľvek. Vždy, resp. v drvivej väčšine, však ide o reálne udalosti, škandály, odhalenia niečoho (Kubiceho správa napr. v Česku), z čoho potom povstávajú podozrenia zo zaujatosti a obviňovania. (Mediokracia!!. Alebo „camaraderie“, ako teraz v Británii.) Na Slovensku sa ale politici zaoberajú samotnou mediálnou prevádzkou, „neudalosťami“, vesmírnym šumom. Teda, ktorý novinár ako položil otázku, čo povedal na kurzovú stratu, eventuálne kde zvyknú byť „prekrútené titulky“ (Sulík), alebo aký priestor venoval denník XY ruskému premiérovi a aký návšteve slovenského vo Francúzsku (Fico dávnejšie.) A mnoho iného, a podobne, a podobne.
Nikto tu netvrdí, že slovenská žurnalistika hrá Premier League. Avšak v situácii, keď napr. práve rokuje v Bruseli o ďalšej pôžičke Grécku (s dosahom pol miliardy na SR), je minister financií, ktorého najväčšou starosťou ten istý deň je riešiť „nepripravenosť novinárov“ klásť akési otázky, čistý ufón. O tom druhom, Ficovi, škoda vety. Z depresie, že po 4 rokoch koalície s Mečiarom a Slotom jeho Smer „nemusia“ liberálne noviny, a radšej majú Radičovú (čo je úplne normálne), nevylezie nikdy. Vôbec najvtipnejšie je, že obidvaja pritom „nikdy nečítajú noviny“. Jeden aj druhý sú pritom po krk zodpovední, že slovenská politika, v zmysle širšieho establishmentu (teda aj novinári), sa zaoberá nezmyslami, osobami a ich vzťahmi. Absolútne špičkové je, že z profesionality politikov, ktorí na rozdiel od redaktorov rozhodujú o životoch ľudí, lezú na človeka mrákoty.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
