Napriek rôznym životným peripetiám, prehrám i úzkostiam sa totiž dokázala zastaviť, porozhliadať, nadýchnuť a nabrať odvahu realizovať svoje sny. O tom svojom indickom nedávno napísala knihu, ktorá nesie jej nepálske meno Fulmaya. Tá je úplne otvorenou spoveďou i cestopisom, ktorý pobaví, občas šokuje a možno niekoho naozaj inšpiruje. O knihe, ale najmä o nej samotnej sme sa s Dorotou rozprávali nedávno, keď sa v Košiciach predstavila so svojou kapelou. Kým sa totiž v Nepále živí organizovaním trekov a stará sa o deti v sirotinci, na Slovensku je stále herečkou a speváčkou.
Nedávno ste pokrstili svoju knižnú prvotinu Fulmaya. Hoci to mal byť cestopis, napokon je to kniha, v ktorej ste sa odhalili, trúfam si povedať, donaha.
- Môj pôvodný zámer bol napísať serióznu knihu. Chcela som to poskladať z mojich starých novinových článkov, no postupne som zistila, že by to bola nuda jak hovädo! Ak človek píše knihu zo života, nedá sa to skrátka odrbať - keď to má byť zaujímavé, musí tam byť všetko. Takže som si povedala: mám napísať úprimnú knihu? Tak potom karty na stôl a všetky cecky ven... Najťažšie bolo balansovať na hrane v tom, do akej miery do toho môžem zaťahovať druhých ľudí. Súčasťou mojej minulosti sú totiž vzťahy, a keďže som mediálne známy človek, nemá zmysel dávať im prezývky alebo iné mená. Aby som úplne nezasahovala do súkromia svojich bývalých, musela som pár vecí prehltnúť. Ale čo sa týka mňa, vysypala som smeti.
Bez problémov?
- Samozrejme, že som si to odplakala. Bola som z toho až prekvapená. Gro knihy som napísala za dva týždne v jednej indickej reštaurácii, kde som si prechádzala naozaj všeličím. Vrátila som sa do minulosti, do pre mňa rozhodujúcich okamihov a odsrala som si tam veci, ktoré som si dostatočne nevyžrala vtedy. Malo to však celkom dobrý terapeutický efekt.
Takže máte vo svojom živote upratané...
- Azda áno, aj keď človek nikdy nevie, či niečo nezamietol pod posteľ.
Tak na tie odrobinky vám môže poslúžiť druhá kniha...
- Tak to teda nie! Už nikdy nechcem písať knihu o sebe. Písať ma baví, ale už by som radšej popustila uzdu fantázii.
Vaša mama sa netajila tým, že ju vaša kniha šokovala.
- Ešte ju nedočítala, ale viem, že nesúhlasí s niektorými vecami - napríklad s nadávkami alebo s tým, keď riskujem svoje zdravie.
To ste v Nepále riskovali niekoľkokrát. Predpokladám, že mama sa o vašich výčinoch dozvedá, až keď je po nich.
- Ako kedy. Keď som mala týfus, povedala som jej to, pretože som sa naozaj bála, že zomriem a mala som pocit, že by mala vedieť, čo ma skolilo.
Čo robí mama v takých chvíľach?
- Hysáči. Aj keď je pravda, že môj život visel na vlásku už toľkokrát, že si začína zvykať. Je to ten prípad, že keď trikrát kričíte o raty, že sa topíte a nič, na štvrtýkrát vám už nikto nepripláva na pomoc. Voči informáciám o mojich chorobách už má teda istú imunitu. Ale ešte stále plače, keď odchádzam, aj keď prichádzam.
Chorľavá ste vraj od detstva.
- Áno. Myslím, že to spôsobil ťažký zápal pľúc, ktorý som prekonala ako polročná. Vtedy som po prvýkrát takmer umrela a hoci som to prežila, telo už nikdy nezosilnelo. Celý život som bojovala s laryngitídami, mala som šarlach, salmonelózu a väčšinu v najťažšej forme. Za svoj život som bola 18-krát hospitalizovaná, takže kým ma niečo neohrozuje na živote, tak sa z toho už len smejem. Choroby sú totiž súčasťou môjho života.
Keď bola mama za vami v Nepále, vyskúšala ájurvédsku medicínu. Bola spokojná?
- Na rok jej to pomohlo, vôbec ju neseklo. Ale ona je nedisciplinovaný pacient - keď som sa jej pýtala, či berie lieky a cvičí, tak odpoveď bola, že lieky sa jej minuli a cvičiť nestíha. Ale ja jej nemôžem nič vyčítať, pretože som rovnako nedisciplinovaná.
Vaša mama sa vás v súvislosti s vašimi dobrodružstvami a životom v Indii neraz pýta: "Bolo ti toto treba?"
- A ja odpovedám: "Áno, bolo." Aj keď minimálne raz denne si ju kladiem aj ja sama. Vtedy však vypnem momentálne pocity a uvedomím si, ako sa môj život vyvíjal a že všetko, čo sa mi stalo, bolo potrebné na to, aby som sa naučila, čo som sa naučiť mala.
Čo vás život naučil?
- Vnímať veci omnoho jednoduchšie. Kedysi som bola veľmi komplikovaná, za všetkým som chcela vidieť niečo zložité. Ak bolo niečo jednoduché, odmietla som to. Dnes čím je vec jednoduchšia, tým viac za tým idem a tým väčšiu radosť mi to robí. Nedávno som si uvedomila, že mi päť krokov po lese urobí toľko radosti, až sa neviem ovládať. Akoby sa mi úplne "preštelovali" gombíky.
Pomohlo to vašej psychike?
- Určite je to aj antidepresívami, že mi je lepšie, ale áno, cítim sa najlepšie, ako som sa kedy cítila.
Na svojej prvej ceste po Indii, na ktorú ste sa vybrali s vtedy ešte manželom Whiskym, ste si nechali urobiť horoskop. Ten vám predpovedal rozpad manželstva a množstvo iných šokujúcich vecí...
- A všetky do jedného sa splnili. Pritom, keď som si ho prečítala, zdal sa mi taký absurdný, že som ho hodila pod posteľ a zabudla naň. Až keď sa tie veci začali plniť, vytiahla som ho a s hrôzou som zistila, že aj toto tam bolo, aj toto. Tak som si vždy už len pozrela, čo bude zajtra, a čakala som. A ono sa to naozaj stalo...
Teraz to rozprávate ako veselú story, bolo to však jedno z vašich najturbulentnejších období - rozchádzali ste sa s manželom, o ktorom ste boli presvedčená, že po jeho boku strávite celý život. Vtedy vám do smiechu asi nebolo.
- Nebolo až do momentu, keď mi to už pripadalo také hrozné a také absurdné, že som sa už iba smiala. Keď už všetci naokolo plakali, ja som mala o 10 kíl menej, všade okolo mňa India, zrazu som mala pocit, že veď to ani nie je dôvod na plač. Veď to je vlastne sranda...
Zdalo sa vám to smiešne?
- Bol to veľmi absurdný humor.
Dávali ste si odvtedy robiť horoskop?
- Bola som za tou babou minulý rok, ale skončila tak brutálne na ketamíne, že keď som sa jej pozrela do očí, okamžite som svoj zámer nechať si urobiť horoskop zrušila a rozhodla som sa, že to už nikdy viac neurobím.
Kedy ste sa najviac báli o svoj život?
- V štrnástich som mala pocity, že zomriem. Nemohla som zaspať, pretože som sa bála, že sa ráno nezobudím. Vybudovala som si tým celkom slušnú nespavosť. A párkrát v Indii. Napríklad, keď som mala týfus.
Keď za vami bola mama v Nepále, netajila sa tým, že jej tam prekážal smrad a nedostatočná hygiena. Vy ste si na to zvykli?
- Áno, toaletný papier už nepoužívam. Dá sa na to v pohode zvyknúť. Napokon, v každej krajine sú veci, na ktoré sa teším a na ktoré nie. Vždy sa však sústredím na tie pozitívne.
Keď ste začali cestovať po svete, bolo viac miest, kde sa vám nesmierne páčilo a kde ste uvažovali, že zložíte svoj "stan". Napokon vyhral Nepál. Prečo?
- Boli miesta, kde som mala pocit, že by som tam vedela byť šťastná, ale rozum hovoril nie, alebo naopak, rozum kázal a city odmietali. V Nepále sa však stretli obidve roviny - akoby zapadlo puzzle. Navyše sa tam stalo niekoľko nevysvetliteľných vecí - napr. som sa úplne spontánne naučila po nepálsky. To sa len tak nestáva. Ľudia ma úplne spontánne prijali, našla som deti, ktorým sa venujem v detskom domove. Stalo sa toľko vecí, ktoré by som musela ignorovať.
V Nepále organizujete treky, zamestnávate aj niekoľko domácich. Ako vás vnímajú ako šéfku?
- Majú ma radi, ale boja sa ma.
Žena šéfka, to musí byť pre nich neuveriteľný kultúrny šok.
- Oni ma v hĺbke svojej duše ani neberú vážne. Boja sa, aby neprišli o zamestnanie, ale aj tak cítiť, že kdesi hlboko v nich je, že: - ty baba mi budeš rozprávať? Ale mne to nevadí. Sú to generáciami potvrdzované tradície. V tom vyrastali a žijú, takže to chápem.
Stali ste sa za ten čas, čo tam žijete, inšpiráciou pre nejakú miestnu ženu?
- Nie, ale píšu mi slovenské ženy, že som inšpiráciou pre ne. Že ma obdivujú pre môj pohľad na život, že som sa dokázala zastaviť, rozkukať a vybrať sa úplne inou cestou, akou som šla dovtedy.
Je niekto, kto v živote inšpiroval vás?
- Inšpirovali ma skôr nejaké fragmenty, situácie, ale konkrétneho človeka, ktorý by bol mojím vzorom, nemám.
Máte vôbec nejaké životné plány?
- Mám sny a reálne sny. To sú také méty, pre ktoré sa z času na čas rozhodnem a splním si ich.
Aké sny si plánujete splniť najbližšie?
- Expedíciu do Horného Dolpa, kde som sa zatiaľ nedostala, pretože je to nebezpečné a drahé a mala som problém zohnať ľudí, ktorí by šli so mnou. Teraz som sa však rozhodla, že tam v septembri s Johnym a Kumarom pôjdem a vyzerá to tak, že sa pridá aj Paľo Barabáš, čo by bolo super. Na to však potrebujeme peniaze.
Niektorí ľudia tvrdia, že ak sa pre niečo rozhodnú, vyšlú pomyselnú energiu a ono sa im to naozaj splní. Funguje to tak aj u vás?
- Nechcem sa rúhať a znieť neskromne, že ja som tu pánom všetkého, ale faktom je, že mi zatiaľ všetko vychádza.
Máte dieťa v kategórii snov alebo reálnych snov?
- Momentálne v snoch, pretože sa stále ešte liečim na zlatého stafylokoka, ktorý momentálne v Amerike zabíja viac ako AIDS. Beriem lieky aj vakcíny a idealistické vízie sú také, že sa vyliečim do roka, reálne vravia o 3 - 5 rokoch a negativistické, že nikdy. Ale nad tým najhorším variantom zatiaľ vôbec nepremýšľam.
Najnovšie ste ma pobavili, keď som sa dozvedela, že ste si kúpili zeleného trabanta.
- Chcela som lacný skúter, aby som sa mohla, kým som na Slovensku, rýchlejšie presúvať. Ale chcela som niečo lacné. Tak som sa pozrela na internet a tam som našla tento trabant. Keď som ho zbadala, povedala som si, že toto chcem a do 2 hodín som to všetko mala vybavené.
Vraj si ho aj sama opravujete. Vy sa rozumiete autám?
- Doteraz som im nerozumela, ale toto ma baví, takže sa už vyznám. (Smiech) K trabantu som totiž dostala aj 2 knižky, kde je návod a postup pri oprave. Minule ma navyše oslovili z Trabantklubu, tak som šla na ich zraz a chlapi sa mi tam na to pozerali. Tak som si aj ja obliekla montérky a spolu sme čistili karburátor. Pomaly sa teda zaúčam a robí mi to veľkú radosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
