Keďže autor má obavu, že interval je priúzky, za zásadnú aj pre Slovensko považuje glosu Alexandra Tomského o Česku: „Aj zlá, dokonca blbá vláda veľmi zlej pravice je lepšia než vláda ľavice“.
No. Vynikajúcou výpožičkou, za ktorú vďaka, je vybavený základný rámec, hodnotiaca perspektíva. Niežeby všeobecná platnosť „Tomského vety“ stála mimo akúkoľvek pochybnosť, na miestne pomery ale sedí a neznesie polemiku. Argument, ktorý nikto nesmie brať osobne, leží mimo iných aj v starej poučke, že na zlé časy je pravica, ktorá dá veci na poriadok, aby v dobrých potom mohla ľavica rozdávať. Na Slovensku sa akurát stalo to nešťastie, že to, čo sa považuje za ľavicu, rozdávalo aj vtedy, keď sa časy obrátili na horšie. Tým je daná aj subjektívna platnosť výroku, ktorú Fico a Počiatek už osobne vziať môžu. Nie je žiadny problém.
Rok nie je doba, ktorá je zásadná, ale rozmanité podoby sklamania veľmi znižujú šancu, že príde zvrat. Človek od vlády veľa nechce, teda takmer nič, ale mala by rozumieť aspoň kľúčovej výzve, ktorá pred ňou stojí. Namiesto toho, aby komunikovala obyvateľstvu plán, ako previesť krajinu cez kaskády dlhovej krízy a ďalšie spomalenie svetového hospodárstva, ktoré klope na dvere, však premiérka a strážca pokladu rozprávajú o „konci hasenia a zachraňovania verejných financií“, „zvyšovaní kvality života“ (a pod.). Rozlúštiť, či to sú komunikačné motúzy, alebo vážne zámery podľa toho, ako svet vidia, sa nedá spoza monitora, ale fakt je, že i keby to prvé bolo pravdou, i tak je zle, pretože čím vyššie očakávania, tým bolestnejšie pristátie na tvrdú podlahu. Mikloš spomaľuje rast zadlžovania, ale ho nezastavuje, čo je zle, pretože až začne posledné tango na finančných trhoch, Slovensko sa môže z večera na ráno ocitnúť medzi najohrozenejšími krajinami. Eurozóna je v plameňoch a Slovensko je jej periféria, ktorá – hoci s relatívne nízkym dlhom - si požičiava na základnú prevádzku.
Vláda sa zaoberá všetkým možným, početnými drobnosťami azda ani nie zle, ale chýba koordinácia a vedomie ozajstných priorít. Teda nie rétorika, že napr. „čierne stavby sú priorita“. No. Takých je sto. Hurá projekty ako „Singapur“ (a pod.) držia mediálny vnem činorodosti. Kardinálne kauzy ako prvý, druhý pilier či tzv. odvodová reforma (dokonale pomýlená), pritom krvácajú na neexistencii názorového lídra, autority, niečoho, čím bol Mikloš v druhej vláde Dzurindu. Dnes nie je ani svojím tieňom, Mikulčík-Nemikulčík... Veľký zápas proti korupcii zamrzol (mrzne) na zverejňovaní zmlúv, ktoré je, samozrejme, fajn. Avšak len zlomok roboty, čo sa dal urobiť a mohol stihnúť za dvanásť mesiacov. Aféry, najmä tá prokurátorská, či rezortné útoky proti infozákonu, a mnoho iného, už nemilosrdne vytyčujú mantinely snaženia zopár jednotlivcov, ktorí netušia, že vyhlásili vojnu nie škaredým jednotlivcom, ale mašine systému.
Samozrejme, každý môže by sklamaný iba po mieru vlastných očakávaní. Z tohto pohľadu autor patri medzi najšťastnejších voličov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
