Dlho čakala aj 42-ročná Mária. Jedného dňa ju manžel po hádke ubodal nožom. Jej telo našiel syn. Muž bol už aj v minulosti odsúdený za trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, preto policajti predpokladali, že skutok spáchal on. Hľadali ho celú noc. Napokon ho našli obeseného.
Sabinin príbeh
Násilie v párových vzťahoch je dnes trestný čin, ale vždy to tak nebolo. Sabíne policajti nepomohli, keď ich najviac potrebovala.
Keď ju manžel zbil tak, že musela ísť do nemocnice a neskôr išla podať trestné oznámenie na manžela, vysmiali ju. Dokonca aj naznačovali, že je opitá a dali jej fúkať do drägra, hoci ona sa triasla pod vplyvom prežitého šoku.
„Mám na nich ťažké srdce, lebo tak moja agónia trvala ešte veľa rokov. Som rada, že dnes to už tak nie je. Veľakrát som odišla a vrátila sa. Vždy ma presvedčil. Nakoniec mi pomohli ženy, s ktorými som chodila cvičiť. Pochopili, odkiaľ pramení môj strach a modriny. Našli mi advokátku, jedna z priateliek je kaderníčka, a tá mi urobila účes, kozmetička ma nalíčila, ďalšia poradila, čo si mám na rozvodové konanie obliecť, len aby mi dodali odvahu. Mojím anjelom bola mama. Zdôrazňovala mi, že aj lekár nechce rany vyrezať, ale keď má zachrániť život, tak musí,“ zaspomínala si Sabína Olejárová.
Bol to však až druhý pokus. Raz svoju žiadosť stiahla na naliehanie sudkyne, ktorá situáciu v rodine nepovažovala za takú vážnu. V tom čase ju manžel ešte len ponižoval. Až neskôr ju začal aj biť.
Sabína: Syn sa za mňa hanbil
Prežívala veľmi ťažko, keď zistila, že manžel tak ovplyvnil syna, že sa za mamu hanbil. Doma počúval často, že je neschopná, že nič nevie, ani nikdy dobre neurobí, že je hlúpa, škaredá, proste nikto. Pomaly sa s tým začal stotožňovať a hanbiť sa za mamu, ktorú videl otcovými očami.
„Utekal mi z autobusu, zo školy, nechcel byť pri mne, a to veľmi bolelo. Prvý návrh na rozvod som stiahla kvôli nemu aj vtedy šesťročnej dcére. Akosi som stále verila, že sa to zmení, ale nestalo sa. Naopak, začal ma biť. Ráno, bez toho, aby sa ku mne ozval, mi vrazil takú ranu, že som skoro ohluchla a ja som nechápala prečo. Také útoky sa opakovali hocikedy a nečakane. Nikdy sme s deťmi nevedeli, čo sa stane, keď príde domov,“ dodáva Sabína.
V tom čase z nej bol už len uzlík nervov, hoci sa to snažila pred ľuďmi tajiť. Chybu hľadala v sebe, lebo jej manžel navonok pôsobil príjemne a úctivo a ona sa bála, že by jej nikto neuveril to, čo sa v skutočnosti dialo za dverami ich bytu.
„Jedného dňa som prišla domov a skriňa s jeho vecami bola prázdna. Prekvapenie vystriedala radosť. Ujúkala som ako malé dieťa. Zrazu som mala pocit, že po 25 hrozných rokoch môžem dýchať, že som slobodná. Odvtedy sa teším na každý nový deň,“ popísala svoje pocity.
Po rozvode deti chodievali za otcom. Žili skromne, ale otec mal peniaze, a to ich lákalo. Roky plynuli, deti dospeli a začali lepšie chápať, čo sa v ich rodine stalo.
„Keď sa druhýkrát oženil, nepustil ich do bytu, alebo čakali pred dverami, vtedy sa začal meniť ich vzťah k nemu, “ dodala Sabína.
Postavila sa na vlastné nohy a teraz žije pokojne, ale prežité roky v nej predsa zanechali stopy. Keď občas stretne bývalého manžela, roztrasie sa. Aj po rokoch sa ho bojí.
Deti zažívajúce násilie môžu ešte celé dni a týždne po traumatickej udalosti reagovať neprimeranými emocionálnymi prejavmi ako je strach, úzkosť, nízke sebavedomie, pocity viny, ale aj pocity hanby, ako to bolo v prípade Sabíninho syna.
„Deti majú rôzne stratégie na prežívanie násilia v rodine a dostávajú sa do úloh, ktoré potom v rodine zastávajú. Okrem iného môžu byť dôverníkom násilného otca, odovzdávajú mu správy o maminom správaní a konaní, za čo sú často odmeňované, alebo majú isté privilégiá. Môžu sa stať tiež pomocníkom zneužívateľa, keď pomáhajú pri násilí voči matke. Takéto prípady nie sú časté, ale nie sú ojedinelé,“ hovorí psychologička Kristína Pončáková.
Upozorňuje však, že dopady násilia páchaného na ženách a na deťoch majú rôzne prejavy. Keď deti náhle zmenia správanie, napríklad sú agresívnejšie, neposlušnejšie, mal by to byť pre okolie signál, že sa niečo deje. Občas nastupuje izolovanosť, nižšia kvalita vzťahov, ale zriedkavé nie sú ani fyziologické zmeny, ako sú poruchy učenia, sluchu, reči a bolesti hlavy. „Deti si tiež často myslia, že sú zodpovedné za násilie a boja sa toho, že oni samé budú vystavené násiliu. Niekedy dieťa nemá dospelého človeka, ktorému by dôverovalo, preto o násilí nehovorí, dokonca ho aj poprie, keď sa ho priamo spýtame,“ dodáva psychologička.
Často vystupujú ako priami dôverníci matky, vykonávajú domáce práce, starajú sa o mladších súrodencov, len aby odľahčili situáciu, ktorú nemôžu pochopiť. Kristína Pončáková o násilí v párových vzťahoch hovorí, že je to naučené správanie pod vplyvom prostredia, určitej kultúry až cez osobnú skúsenosť. Ak sa dieťaťu vyrastajúcemu v takom prostredí neposkytne pomoc zo strany širšej rodiny, susedov, učiteľov či odborníkov, môže si takýto model správania preniesť aj do svojej rodiny.
- Ide o násilie, ku ktorému dochádza medzi partnermi žijúcimi v intímnom vzťahu. Postihuje ženy vo všetkých sociálnych skupinách, vekových kategóriách, s akýmkoľvek vzdelaním či príjmom.
- Môže mať formu psychologického zneužívania (nadávky, obviňovanie, zosmiešňovanie na verejnosti, odopieranie spánku, jedla a podobne). Fyzické násilie zahŕňa v sebe všetky formy od bitia a sácania, kopania, ťahania za vlasy, pálenia cigaretami, pichnutia ostrým predmetom až po ohrozovanie zbraňou a vraždu.
- Pri sexuálnom týraní muži nútia ženy k praktikám, ktoré odmietajú, alebo určujú spôsob a čas sexuálneho styku. l Nemenej časté je aj ekonomické násilie. Zahŕňa obmedzovanie prístupu k peniazom, neposkytovanie prostriedkov na chod domácnosti, zákaz chodiť do práce, zatajovanie príjmov a podobne.
- Pri sociálnom násilí ide predovšetkým o izoláciu. Tyran bráni žene, aby sa kontaktovala s rodinou, priateľmi, blokuje jej telefón, prenasleduje ju na pracovisku a podobne. Násilia sa najčastejšie dopúšťajú muži na ženách, ale známe sú už aj opačné prípady.
Najťažším krokom pre týrané ženy je opustiť tyrana. Často je dôvodom to, že nemajú kam ujsť. Východisko však existuje. Poskytuje ho aj Záujmové združenie žien MyMamy v Prešove, ktoré vie týraným ženám poskytnúť cenné rady a pomôcť im oslobodiť sa. Proces je dlhý a zložitý, ale rozhodne rozumnejší, ako sa stať obeťou navždy. Prevádzkujú aj chránené bývanie, hoci s obmedzenou kapacitou. Je jediné v Prešovskom kraji. Dočasne sa v ňom môže ubytovať len 11 ľudí, preto je kapacita plná neustále. Ženy sú zvyčajne v hroznom psychickom stave a poradkyne ich musia viesť krok za krokom, aby sa postavili na vlastné nohy. Často aj hospodáriť s peniazmi, aby vyšli aj s minimálnym príjmom a nelákali ich pôžičky, ktoré nebudú vedieť splácať. Niektoré ženy, ktoré žili v sociálnej aj ekonomickej izolácii totiž vôbec nevedia hospodáriť s peniazmi. Odrazu sa im zdá, že si konečne môžu dovoliť to, čo im partner odopieral a realita ich potom dostane do zložitej situácie. „Najviac sa ma dotkol problém matky štyroch detí, ktorá nás požiadala o pomoc tesne pred Veľkou nocou. Pani bola zúfalá a bála sa, že ostane s deťmi na stanici. Pomohli sme im nájsť bývanie mimo Prešova, poskytovali rady počas súdnych konaní, až kým sa im nepodarilo osamostatniť. V súčasnosti býva s deťmi vo svojom byte a sú spokojní. Teším sa s nimi,“ povedala o jednom zo šťastnejších príbehov predsedníčka združenia Apolónia Sejková.
Počet prípadov mierne klesá
V Prešovskom kraji len za 5 mesiacov tohto roku polícia riešila 25 prípadov týrania blízkej a zverenej osoby. Podľa hovorcu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove Daniela Džobaníka nešlo len o týranie žien, ale aj detí, starších ľudí a dokonca aj mužov. Z uvedeného počtu 17 prípadov objasnili. „Tri ďalšie boli objasnené dodatočne, to znamená, že sa stali v minulosti,“ uviedol Ďzobaník. Vlani riešila polícia 43 prípadov a rok predtým 57. V roku 2007 ich bolo dokonca 63, z čoho vyplýva, že odkedy je týranie trestným činom a polícia koná, počet rodín v ohrození sa mierne znižuje. Otázkou je, koľko z nich ostáva utajených.
- Volajte políciu na č. 158 alebo 112.
- Pred príchodom polície neupratujte stopy dosvedčujúce napadnutie.
- S políciou sa snažte hovoriť bez prítomnosti partnera.
- Navštívte lekára a nechajte si vypracovať podrobnú lekársku správu.
- Pokiaľ partnera polícia nezaistila, z bezpečnostného dôvodu odíďte k príbuzným či známym. Ak je to možné, neodchádzajte bez detí, mohlo by byť ťažké získať ich späť.
Pri dlhodobom násilí vyhľadajte pomoc
- Zverte sa niekomu, komu na vás aj na deťoch záleží.
- Všímajte si signály, ktoré spúšťajú útok agresora.
- Pokúste sa dohovoriť so susedmi, priateľmi na nejakom signále v prípade ohrozenia, aby privolali pomoc.
- Naplánujte si únikovú cestu z domu, premyslite si, kam by ste mohli v prípade nebezpečenstva odísť.
- Prvý krok je ťažký, ale násilie samo od seba neprestane.
- Právnička Helena Schneiderová často zastupuje týrané ženy pri rozvode. „Muži nepripúšťajú, že svoje manželky či deti týrajú, sem–tam priznajú nejakú facku, ale, samozrejme, vždy si to ženy zaslúžia, lebo provokujú. A čo sa týka alkoholu, zväčša sa priznajú k jeho užívaniu, no tvrdia, že to majú pod kontrolou a že ho nepožívajú v takej miere, ako uvádzajú ženy,“ popisuje skúsenosti zo súdnych konaní.
- Aj teraz rieši jeden prípad. „Manžel, psychický chorý a alkoholik, síce s rozvodom súhlasí, no aby manželke ublížil ešte viac, navrhuje nariadiť dieťaťu ústavnú starostlivosť. A tak matka musí súdu dokazovať, že je dobrou matkou, že sa o dieťa riadne stará a že má všetky predpoklady na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti. Paradoxom je, že aj s dieťaťom býva v podnájme a tyran v jej byte, za ktorý ona platí, lebo tyran nemá žiadny príjem okrem invalidného dôchodku. No mestský úrad mu pobyt, kým nebudú rozvedení, nezruší, aj keď je na liste vlastníctva zapísaná klientka, ako výlučná vlastníčka bytu,“ hovorí o paradoxoch.
- O inom prípade zase poznamenáva, že ako odškodné za zlomeniny daroval manžel ako výlučný vlastník bytu tento byt manželke. Keď ho opustila, lebo jeho fyzické útoky neprestali, s darom si to rozmyslel a podal žalobu o zrušenie darovacej zmluvy a o určenie, že byt patrí do bezpodielového spoluvlastníctva, keďže rozvedení ešte nie sú. Takých prípadov rieši počas roka veľa, ale všetky majú čosi spoločné. Podľa nej ženy otáľajú s riešením problému veľmi dlho. Majú na to náboženské, ekonomické dôvody, alebo sa jednoducho hanbia za to, ako žijú. Problémy sa nabaľujú a ich riešenie je potom oveľa komplikovanejšie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
