V čom sme úplne rozdielni, to je nákupná filozofia. Ja si radšej kupujem handry za pár drobných. Neverím predajcom ani nos medzi ušami, nieto ešte to, že čo je drahšie, je aj kvalitnejšie. Môj drahý? Presne naopak. Naivne verí, že keď vysolí ťažké prachy za drahé značkové oblečenie, vydrží mu až do truhly.
Všade chodíme spolu, ale kupovať si oblečenie, to ho púšťam samého. Lakomé srdce by mi trhalo, keby som videla tie cenovky. Výsledok? Posúďte sami.
Strašne mu bolo treba šušťáky. Nešportuje, sedí len v robote alebo doma pred telkou, ale zrazu to bola otázka života a smrti, lebo sa chystal nejaký firemný turnaj. Vrátil sa z obchodu so značkovými gaťami vysmiaty jak lečo. Na druhý deň vyrazil na turnaj vyštafírovaný jak z katalógu. Večer sa vrátil ako zbitý pes. Tie šušťáky nemali podšívku, čo si všimol, až keď sa mu po pár krokoch začala protivná umelina lepiť na spotené nohy. Keď sa rozkročil, šušťáky mu v rozkroku praskli. Tak som mu ich zašila. Urobil dva kroky a praskli zas. Odvtedy hnijú v skrini. Teľo peňež, teľo peňež!
Bol pár dní v Anglicku. Objavil super športový obchod s nenormálnymi zľavami. Kúpil si zo desať tričiek. Aj po tej zľave sa mi síce oči pretáčali nad ich cenou, ale ok. Po mesiaci som si všimla, že polovica z nich visí v skrini nedotknutá. Prečo? Boli v nich umelé vlákna, ktoré on neznáša. To si ale v obchode, samozrejme, v tom nákupnom ošiali nevšimol. Spočítané a podtrhnuté - tie, ktoré fakt nosí, ho vlastne stáli ako bez zľavy.
Pred dovolenkou sa rozhodol pre nové botasky. Do oka mu padli, ako inak, najdrahšie. Hrdo si ich obul hneď na druhý deň. Už cestou na letisko sa mi niečo nepozdávalo. Čo, na to som prišla, až keď sme vystúpili z lietadla. Boli na nich také umelohmotné pásiky. Polovica z nich cestou odpadla.
Alebo košeľa. Mali sme ísť na ples. Predavačka mu ponúkla jednu z najdrahších - ale vraj sa oplatí, lebo je nekrčivá. Tak za toto som neľutovala peniaze ani ja. Niet na svete roboty, ktorú by som neznášala viac, ako je žehlenie. Hodila som košeľu do práčky a... Po vysušení ostala košeľa, samozrejme, dokonale pokrčená. Tak čo už, zapla som žehličku. A vtedy som pochopila. Tá košeľa nebola nekrčivá, ale zato bola nevyžehliteľná. Trápila som sa s ňou hodinu, žehlila som ju aj cez mokrú vreckovku, nič nepomohlo. Vyzerala ako vytiahnutá krave z pysku.
Najdrahší kúsok šatníka môjho drahého má v našej skrini osobitné postavenie. Vlnený sveter si tróni na celej jednej poličke úplne sám. Dôvod je úplne prozaický. Stál toľko, že ani to nechcite vedieť. Po prvom opraní v práčke (nedala som vlnený program) sa začali diať nevídané veci. Z ľahulinkého luxusného pulóvra sa súkali tony chuchvalcov. Boli všade. Na ostatnej bielizni, čo som vytiahla z práčky. Na sedačke, ak si na ňu v tom pulóvri sadol. Na mojom tričku, ak som sa o neho nechtiac obtrela. Nič nepomohlo, žiadny odžmolkovávač... A tak si tróni v skrini sám, nič vedľa neho ani naň položiť nemôžem. Drahý ho nenosí, veď ani nemôže, a vyhodiť mi ho je ľúto, keď stál taký majland.
PS: Myslíte si, že sa poučil? Kdeže! Aj mňa ťahá od všetkých Číňanov smerom k butikom s renomovanými značkami. No budem sa s ním hádať? Idem sa oháknuť aj ja.
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
