Hrdinami tejto legendy sú dcéra arpádovského kráľa Bela II. Slepého Alžbeta a pán hradu Svätoboj. Ako tu v živote býva, dvaja mladí ľudia sa zamilovali a kráľ ich láske žičil. Mohli zaznieť svadobné zvony a príbeh by skončil rozprávkovým ubezpečením "...a žili šťastne, až kým nepomreli". Lenže tmavý oblak menom Kund, ktorý osudovo zastrel belasé nebo, rozhojdal namiesto svadobného vyzváňania umieračik.
Občianskym povolaním bol pán Kund zo šarišského regiónu lúpežným rytierom - historické pramene sú však na údaje o ňom dosť skúpe. Povesti mu však pripisujú veľkú bezočivosť a agresivitu - veď si trúfol na samotného kráľa. Aj tomuto kriminálnikovi sa Alžbetka zapáčila a smelo požiadal kráľa o jej ruku. Vysvetlenie, že slečna Arpádová je už zasnúbená so Svätobojom bytom hrad Šariš, Kund ignoroval.
Kund kráľa neoslepil
To, čo sa podľa povestí dialo po odmietnutí neželaného nápadníka, nie je celkom pravdivé. Povesť totiž hovorí, že Kund nerytiersky kráľa i s dcérou zajal. Keď sa panovník odmietol stať svokrom lúpežného rytiera, ten ho vraj dal od zlosti zbaviť zraku. Tu sa legenda mýli - arpádovec Belo prišiel o zrak už v útlom detstve vedno so svojím otcom Almošom. Oboch dal v roku 1115 kruto zbaviť zraku Almošov brat Koloman, zvaný Učený, ktorý chcel získať trón pre svojho syna Štefana. Ten však nemal mužského potomka a na trón napokon predsa len zasadol Belo II. Povesť ďalej vraví, že Alžbeta bola jedinou dcérou Bela II., lenže i to je omyl. Slepý kráľ bol ženatý s Helenou, dcérou srbského šľachtica Uroša a mali spolu šesť detí - štyroch synov Gejzu (neskoršieho kráľa Gejzu II.), Ladislava, Štefana, Almoša a dve dcéry - Žofiu a Gertrúdu. Posledne menovanú uvádzajú niektoré pramene pod týmto krstným menom, hoci iné ju zviditeľňujú i ako Alžbetu.
Snúbenci v priepasti?
Ale romantická legenda vie svoje - hovorí, že s podporou kráľa sa Svätoboj a Alžbeta rozhodli agresívnemu Kundovi neustúpiť, a keďže sa ukrutníkovi útočiacemu na hrad nechceli dostať do rúk živí, držiac sa za ruky vedno skočili z hradných múrov do priepasti. Alžbetku šťastnou náhodou zachytili konáre vegetácie za garderóbu - jej milý sa však zabil. Jeho verná dáma mu podľa povestí ostala verná a po smrti ju pochovali k nešťastníkovi pod múrmi hradu Šariš. Príbeh i v súčasnosti v rôznych podaniach a interpretáciách ožíva. A napokon, prečo nie? Veď láska dojíma i turistov.
V krásnej šarišskej krajine je hradný kopec s mohutným areálom s rozlohou takmer päť hektárov neprehliadnuteľný. A celé generácie pri pohľade naň snívajú, čo sa tu odohrávalo.
Hrad Šariš bol dejiskom vari aj väčších drám ako príbehu Alžbetky, Svätoboja, slepého kráľa a hnusáckeho Kunda.
Archeologické skúmanie dokladá, že lokalita mala obyvateľov už pred päťtisíc rokmi, žili tu ľudia v dobe kamennej i bronzovej. Poznáme aj meno jedného z prvých hradných pánov z roku 1254 - volal sa Michal. Hrad patril mnohým slávnym šľachtickým rodom - Sováryovcom, Perényiovcom, Zápoľským, Thurzovcom, Rákoczyovcom i ďalším. Všetci mu čo-to pridali do vienka. Siene, veže, pevné múry - i skazu. Takú, aká hrad postihla v roku 1660, keď explodoval sklad pušného prachu. A hrad sa z tejto katastrofy nespamätal. V roku 1687 ho vraj radšej ako neopraviteľný podpálili.
A predsa žije
Lenže takú pevnosť čas ani nikto iný len tak nezničí. A súčasníci sa starajú, aby ešte dlho dominoval. K dobrovoľníkom, ktorí roky hrad obetavo zachraňovali, sa v júni 2011 pridala i skupina chlapov z radov nezamestnaných. Za pár týždňov už slušne zvládli umenie ratovať historické murivo. A máme tu nový pekný príbeh o slávnom starom hrade, ktorý nás určite prežije.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
