Jiří Kodet sa najpamätnejším stal zrejme vďaka filmu Pelíšky vo veku úctyhodných 62 rokov.
Jeho komediálne umenie nespočívalo v priamočiarych rečiach či kúskoch, ale vo filozofovaní a slovných obratoch, ktoré vedel krásne podať a v závere vypointovať intelektuálnym spôsobom, pričom ich skrytý zámer človek pochopil až po opakovaných zhliadnutiach. Aj keď nesršal humorom s takou intenzitou ako Donutil či Burian, jeho miesto medzi najlepšími českými komikmi je neodškriepiteľné.
Nedostal ani diplom
Mladý Jirka sa nemohol nestať umelcom. Jeho matkou bola herečka Jiřina Steimarová a otcom sochár Jan Kodet. Bohémske prostredie a výchova mali na jeho charakter obrovský vplyv. No treba povedať, že mal aj šťastie. Jeho nevlastný otec Jaroslav Juhan emigroval, kvôli čomu Steimarovú a Jiřího postihli menšie perzekúcie. Matku vyhodili z divadla, syn nemohol dokončiť gymnázium. Po dlhšom čase sa predsa len na DAMU dostal, no diplom aj tak nezískal. Nepodarilo sa mu urobiť zápočet z ruštiny. Na druhej strane, Kodet k majstrovskému herectvu žiadny papier nepotreboval.
„Dávám bolševikovi rok..."
Filmová kariéra noblesného herca takmer verne kopíruje socialistické obdobie. Niektorým hercom táto éra priniesla vrcholné filmové chvíle, no Kodetov prípad bol opačný. Jeho talent vynikol až po páde železnej opony, vo chvíľach, ked sa ocitol pred bránami dôchodkového veku.
„Já si ten život sním syrovej," tak znela jeho celoživotná filozofia. A skutočne, život sa s ním nemaznal. Zrejme ten boj mu dodával obrovskú silu a chuť vyrovnávať sa s problémami, zdravotnými a súkromnými. Jeho kus práce pre divadlo a vplyv na ďalších hercov je nespochybniteľný.
„Pán Kodet bol skvelý herec, ktorý dokázal urobiť z divadelného predstavenia neopakovateľný zážitok. Bol vzorom nielen pre mňa, ale i pre mnohých mladých hercov. Pochopiť úlohu je ťažké, no on to dokázal bravúrne," priznal herec Tomáš Kiš.
Verný sukničkár
Najväčšiu oporu pre herca predstavovali ženy, ktoré fascinoval najmä džentlmensky vyberanými spôsobmi. Možno i preto ich bolo v jeho živote viacero. Do stavu manželského prvýkrát vstúpil s Renátou Cihelkovou, s ktorou mal dcéru Karolínu. S druhou ženou Soňou Murgašovou vychoval umelcov Barboru a Jána.
„Otec ma veľmi ovplyvnil. Vždy som bola šťastná, keď ma vzal do divadla. Chcela som aj točiť filmy, no to mi zakázal. Nechcel, aby zo mňa bola malá hviezda. Teraz ako matka však viem, že deťom sa v túžbach a snoch nemá brániť," prezradila dcéra Barbora, známa herečka a moderátorka.
Soňa, pôvodom z Bratislavy, sa najprv svadby veľmi bála. Vedela, aký je Jiří sukničkár. Napriek tomu si ho v roku 1969 vzala a vydržali spolu až do hercovej smrti v roku 2005. Po celý život mu bola svedomitou oporou. A Jiří sa držal statočne. Údajne jej nebol nikdy neverný.
Bohém a aristokrat
Ľudia, či už kritici alebo diváci, majú na Kodeta zhodný názor. „Išlo o bohéma, ktorý si život vedel vychutnať. Navyše bol aj aristokrat, jeho reči mali ozdobný a kvetnatý charakter. No vďaka výnimočnej povahe mu bohužiaľ neboli cudzie ani samotárske sklony," tvrdia jeho priatelia od filmu a divadla. „Pripomínal skôr anglického šľachtica, než českého herca. Nielen výzorom, ale i vlastnosťami, ktoré mu môže závidieť väčšina mužov," tvrdí o ňom početná základňa fanúšikov.
Napriek chválam mal aj negatívne črty. Okrem spomínaného samotárstva mal sklony k výbušným prejavom, čo pramenilo z jeho takmer až cholerickej povahy. To všetko však zúročil v obdivuhodných divadelných a filmových úlohách.
Aký naozaj bol?
Len nedávno sa o Kodetovi objavila na trhu Sonina kniha. Odhaľuje mnohé, pre verejnosť neznáme detaily. Veľa času trávil na záhrade, ako inak - v pyžame. „Keď bol doma, nebavilo ho prezliekanie a väčšinu dní strávil v pyžame. Bola to reakcia na to, že sa musel v divadle neustále prezliekať," píše vzorná manželka.
Kto by vedel opísať jeho charakter lepšie, než príbuzní? „O otcovi sa hovorilo, že je tvrdohlavý, svojrázny, cholerický, nabitý energiou, no rovnako aj melancholický. To všetko bola pravda. No navyše mal niečo, čo som po ňom zdedila. Talent, citovosť, poctivosť, vzťah k hudbe, divadlu, tradíciám, lásku k zvieratám a prírode," tvrdí Barbora.
Gurmán, milovník vážnej hudby, hrdý patriot, ľudomil. Áno, tým všetkým bol Kodet. No na druhej strane ho dokázala vyviesť z miery obyčajná maličkosť, až taký bol vznetlivý, márnomyseľný a prchký. „Doma sme sa hádali do krvi. Tiež som bola neústupná, za žiadnu cenu som sa nechcela podriaďovať," píše Soňa.
Kodet, poznačený rozpadnutými manželstvami rodičov i svojím prvým, si chcel Soňu držať večne pri sebe. „Ak som len na hodinu odišla z domu, už bol malér, tak rád ma videl," smeje sa a pokračuje: „Jirka bol tradicionalista a veľmi poriadkumilovný človek, všetko muselo byť na svojom mieste. On pre rodinu doslova žil."
Pelíšky
Kodet sa v roku 1997 predstavil skvelou úlohou vo filme Knoflikáři, za ktorú získal Českého leva za najlepší mužský výkon vo vedľajšej úlohe. Tá bola len akýmsi predskokanom roly cholerika Krausa, veľkého bojovníka za demokraciu v časoch predaugustových, za ktorú si herec odniesol krištáľového leva za najlepší výkon v hlavnej úlohe.
Je viac než isté, že Kodet skutočne stvárnil aj náročnejšie či lepšie úlohy, no kvôli tejto si ho budú pamätať diváci naveky. Môžeme špekulovať, ktorá scéna je najlepšia, no určite je možné vybrať aspoň tri. Rozčúlený do nepríčetnosti pri obede, vysvetľujúc význam slova „nok", úder učiteľa Sašu bakuľou v škole a záverečná lahôdka „Duraky, duraky", keď kričí a hromží sovietskym tankom a lietadlám. „K scéne v škole sa viaže taká historka, že pôvodne ani nemala vzniknúť, no Kodet ju presadil. Potom Duška udrel takým spôsobom, že tomu chudákovi sa urobila na chrbte modrina," smejú sa tvorcovia filmu.
Smrť vyslobodením
Veľa vecí sa zmenilo, keď vážne ochorel. Už skôr ho síce prenasledovali mnohé zdravotné problémy, no v rokoch 2000-2005 sa jeho stav zhoršil natoľko, že účinkoval len v dvoch filmoch, Musíme si pomáhat a Sentiment. Postihla ho mozgová príhoda, trápila endoprotéza. Posledné dni strávil na lôžku, pretože už nedokázal ovládať vlastné telo.
„Navštívil som ho pár dní pred smrťou. Neskôr som usúdil, že tá sa mu stala vyslobodením," skonštatoval Miroslav Donutil.
Smútok neskrýval ani český prezident Václav Klaus. „Sledoval som jeho stav posledné mesiace a týždne a veril som, že sa z toho dostane. Jeho odchod považujem za veľkú stratu nielen pre kultúru, ale i pre mňa," uviedol skormútený prezident, ktorý bol jeho priateľom.
Jiří Kodet dobojoval 24. júna 2005. Pohrebu sa zúčastnili aj herci z Národného divadla, politici, fanúšikovia a mnohí ďalší. Česká filmová tvorba je o jednu legendu chudobnejšia už plných šesť rokov. Keďže Kodet bol stelesnením starej školy, je ťažké povedať, či niekto niekedy zapláta dieru, ktorá po ňom zostala. Nielen po profesionálnej, ale i ľudskej stránke. Už dnes sa dá povedať, že zainteresovaná verejnosť trpko pociťuje absenciu jeho atypickej charizmy.
Jiří Kodet. Gurmán, milovník vážnej hudby, hrdý patriot, ľudomil. Foto: čtk
Autor: dnk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
