Volá sa „Sulikos, Mikloseu a spol.“ a jeho prevratný význam je v tom, že po roku a pol dlhovej krízy sa našiel na Slovensku prvý politik, ktorý sa prepracoval k meritu veci. Rozvláčne, ale k meritu. Sláva.

Námietka by mohla znieť, že načo robiť reklamu KDH, keď kľúčový odkaz, ktorý Procházka formuluje, omieľa autor tohto textu – v rôznych obmenách - na tomto mieste už rok. Teda, že „účasť na eurovale 1 nie je primárne ani právnou, ani ekonomickou otázkou, ale otázkou zahranično-politickou a strategickou (...)“.

Presne tak. Avšak, avšak. Fakt, že skutočne nadradený je geopoliticko-bezpečnostno-strategický rozmer otázky (v tom sa zhodujeme), o ktorú sa prú Sulikos a Mikloseu, ešte vôbec nemusí znamenať, že je pravdou aj toto: „Cena za pokus o záchranu Grécka je v dôsledku pravdepodobných dopadov jeho neriadeného bankrotu cenou za (...) sociálny zmier, stabilitu hraníc, udržateľnosť demokratickej formy vlády a mier ako taký, najmä v južnej a východnej Európe“ (Procházka). A teda, že zároveň platí, že „cenou za rezignáciu je rozpad eurozóny resp. jej nahradenie klubom, do ktorého nás nikto pozývať nebude“ (zase Procházka, naposledy). .

Nie. Odkiaľ to viete? Jedna vec je prekročiť jednoduchého Sulíka (ale aj Mikloša) a porozumieť, že najvyššou kotvou rozhodnutí, ktoré prijímame v dlhovej kauze, musia byť udržanie slobody, demokratického usporiadania, prosperity, spojeneckých zväzkov súčasnosti, čo sú rozmery, ktoré hrali už pri odmietnutej gréckej „pôžičke“, ale teraz už bubnujú na strechu... Druhá vec, celkom iná, je automaticky stotožniť nadradené hľadiská geostrategické a, hm, až existenciálne, s tým, čo robia dnes ECB, MMF, Merkelová, Sarkozy a tutti quanti diletanti. Rozumiete; nutnosť prijať obmedzenú schopnosť SR odtrhnúť sa od krokov euroelít je niečo iné než ich obhajoba a viera v správnosť toho, čo robia (vyvádzajú).

V rámci tvrdenia, že geopolitické dôsledky rozpadu eurozóny sú nepredvídateľné, stále existuje možnosť, že nemusia byť katastrofické... Môžu byť, Slovensko by tomuto scenáru malo unikať (popri nešťastnom Estónsku) čo najrazantnejšie. Čo ale vieme o európskej federácii, ktorá bude založená konfliktom severu proti juhu, a to bez známky demokratickej legitimity? Nerozkladá západný civilizačný priestor, ktorý Procházka správne označuje za existenčný pre SR, samotná explózia dlhov a hrnutie balvanu pred sebou možno viac, ako tvrdý pád na hubu, ale azda, azda, ešte včas? Inak povedané, ak sa podarí grécky (a portugalský, a írsky a ďalšie) dlh ustajniť ako „federálny“, neskončí to o desať rokov násobne horším Armagedonom, než aký by sprevetral finančný sektor a vrecká poplatníkov po bankrotoch teraz?

To je otázka za sto miliárd.. A je ich more. Ten posledný dôvod, prečo Slovensko nesmie sólovať v dlhovej kauze, je, že spôsob, akým Merkelová a spol. diktujú tempo, garantuje slobodu, bezpečnosť, stabilitu hraníc“ (Procházka), prosperitu (aj) Slovenska. Nie. Akurát v scenári, že sa odtrhneme a vydáme po vlastných, je pravdepodobnosť mäkkého pristátia ešte nižšia.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.