Hovoria o nej, že má najkrajšie oči spomedzi všetkých československých herečiek. Ladislav Chudík hovorieval, že má na očiach smutný závoj. Ním však zakrýva životný príbeh, ktorý by stál za román.
Šarmantná herečka oslávila 3. júna 65 rokov a hoci sa narodila v Trnave, je sčasti východniarka. Jej mama totiž pochádzala z Nižnej Myšle, no ako 13-ročná odišla študovať na konzervatórium do Bratislavy, kde sa zoznámila so svojím manželom, Soniným otcom.
Vojna ju obrala o sestričky
Skôr než prišla Soňa na svet, odohral sa v ich rodine neuveriteľný príbeh. Ak by sme to videli na filmovom plátne, možno by sme to považovali za výplod fantázie scenáristov. Veď taká krutá tragédia hádam ani nie je možná. Valentovci mali židovské korene, a tak sa aj ich rodina ocitla počas druhej svetovej vojny v ohrození. „Rodičia v prvom rade veľmi chceli, aby sa zachránili ich dcéry, štvorročná Emka a deväťročná Vierka, preto ich dali do evanjelického internátu, kde sa ukrývalo viac židovských detí. Istému manželskému páru dali hrsť šperkov, aby sa o deti postarali. Neviem, kto to bol, ale niekto ich udal," opísala herečka so zlomeným hlasom v relácii Českej televízie 13. komnata. Dievčatká odviezli do Osvienčimu a tam zahynuli. Paradoxne rodičia, ktorí sa ukrývali v hrobke pod evanjelickým kostolom, sa zachránili...
Dar z nebies
Krutú ranu zle znášala najmä mama, klavírna virtuózka. Keď sa jej rok po vojne ako štyridsaťročnej narodila Soňa, považovala ju za dar z nebies. No ani tak si nikdy neprestala vyčítať, že od seba odlúčila prvé dve dcéry. „Ale v takých vyhrotených situáciách to bolo bežné riešenie. Ja som vždy dúfala, že sestričky niekde žijú, ale to je už pasé..." dodáva so slzami v očiach Soňa, ktorú rodinná tragédia navždy poznamenala. A ako hovoria jej kolegovia, ovplyvnila dokonca aj jej herectvo.
Od drobnej baletky k hviezde národného divadla
Soňa mala už od malička umelecké vlohy a rodičia ich podporovali. Otec bol uznávaný vinár a zbohatol poctivou prácou. Mal najväčšiu pivnicu na západnom Slovensku. Potom však prišiel komunistický prevrat a vzali mu úplne všetko. „Nezlomilo ho to, lebo sa tešil zo mňa. Moji rodičia by sa vzdali aj toho posledného, len aby som mala vzdelanie. A ja dobre viem, že na majetok sa človek nemôže spoliehať," konštatuje.
Ako dievčatko chodila na balet, hrala na klavír, spievala, absolvovala aj súkromné hodiny cudzích jazykov, takže sa dohovorí po anglicky, nemecky i maďarsky. A počas gymnázia jej zachutilo aj herectvo.
„Nevedela som, či budem baletka, alebo herečka, ale odmalička mi bolo jasné, že budem stáť na javisku," spomínala v televíznom rozhovore.
Napokon všetko prevýšil herecký talent, ktorý bol taký výrazný, že ju chceli angažovať do trnavského divadla už po maturite. Jej matka však trvala na tom, že musí najskôr vyštudovať. Po skončení VŠMU, kde ju učili tí najlepší, ročníkovým vedúcim bol napríklad Ladislav Chudík, dostala angažmán v Slovenskom národnom divadle. A zostala mu verná dodnes. Už 42 rokov.
Debutovala ako čarodejnica
Soňa Valentová dosiaľ stvárnila vyše 200 divadelných a viac než 400 televíznych úloh. Do filmového sveta vstúpila najskôr hlasom. Nahovorila Magdu Vášáryovú vo filme Vtáčkovia, siroty a blázni. V roku 1969 vznikol Sonin debut Kladivo na čarodejnice. Ohromne silný film Otakara Vávru zviditeľnil Soňu aj v inom ako hereckom význame slova. Na tie časy pristúpila na nevídanú vec a vyzliekla sa pred kamerou. „Vtedy to nebolo bežné. Ja som to prekonzultovala ako mladomanželka s mojím manželom. On to ako režisér chápal, povedal, že to tam patrí, že je to taká silná scéna, že si to človek ani neuvedomí," spomína si na chúlostivú scénu.
Život s režisérom...
Režisér Pavol Haspra bol od nej o 17 rokov starší a hoci manželstvo s temperamentným umelcom nebolo vždy prechádzkou v ružovej záhrade, boli spolu 38 rokov a dodnes na neho spomína s nesmiernou láskou.
Zoznámili sa, ako inak, v divadle. „Študent réžie, ktorý u neho asistoval, vedel, že Paľko má za sebou rozvod v prvom manželstve a prežíva krízu. Asi si myslel, že ho treba zoznámiť s nie celkom márnou slečnou. Ja som zasa túžila vidieť stále vypredané škandalózne predstavenie Kto sa bojí Virginie Wolfovej, ktoré vtedy režíroval na Malej scéne. Posadili ma vedľa miesta pre pána režiséra a mňa pochytila strašná tréma, no Haspra sa nedostavil. Nakoniec prišiel, záver predstavenia som takmer nevnímala a po jeho skončení sme sa zoznámili. Osudovo," spomína Soňa, no dodáva, že aspoň z jej strany to nebola láska na prvý pohľad. Najskôr obdivovala jeho profesionálne schopnosti, až neskôr sa do neho zaľúbila.
Ich život rozhodne nebol jednotvárny. Neraz ju podozrieval z nevery, bola hromozvodom, cez ktorý sa prelial manželov hnev pri režírovaní predstavenia či filmu. „Na to som si postupne zvykla. Ubezpečoval ma, aby som si to nevšímala, lebo to nemyslel zle."
Problémy jej spôsobovali aj závistlivé kolegyne, ktoré ju ohovárali, že má v divadle lepšie úlohy len kvôli Hasprovi. Že ju obsadzuje prednostne. „Zlé veci som nevnímala. Tak som sa sústredila na prácu, aby som podala najlepší výkon, že také blbosti som naozaj nevnímala. Keby som bola zlá herečka, tak by so mnou nepracoval. Nikto za mňa nehral, takže táto vec ma nikdy netrápila. Je však pravda, že keď manžel odišiel, mala som pocit, akoby som znovu musela dokazovať, že sa viem presadiť aj bez neho. A že ma obsadzoval preto, lebo mi dôveroval. No spokojní boli zrejme aj druhí, lebo naďalej spolupracujem s inými režisérmi," vysvetľuje.
Hviezdne chvíle v Cannes
Z nedostatku talentu Soňu Valentovú naozaj nemôže nikto obviniť. Je všestrannou herečkou, ktorá, ako sa hovorí, dokáže zahrať aj telefónny zoznam. „Neviem, ako by som toto zvládla, asi by som sa ho musela nabifľovať. Herec musí vedieť zahrať každý charakter i situáciu, lebo nič ľudské nám nie je cudzie."
Jej herecké majstrovstvo si zaslúži obdiv, získala zaň niekoľko prestížnych cien a vďaka Perinbabe si s ostatnými členmi delegácie užila aj veľkú slávu na filmovom festivale v Cannes. „Trvalo to len štyri dni, ale bolo to úžasné. Boli sme obskakovaní, hýčkaní, všade cvakali fotografi a my sme sa len usmievali, klaňali. Sláva pominula na ceste domov, keď neboli peniaze na poriadny vlak a natlačili nás do druhotriedneho rýchlika, kde sme ležali ako sardinky," usmieva sa pri spomienke.
Miluje dcéry, vnuka a utieka sa k Bohu
Na začiatku roku 2004 však musela odohrať najťažšiu rolu svojho života. Jej manželovi diagnostikovali akútnu leukémiu a nezostávalo mu veľa času. Soňa, ktorá vedela pravdu, ho však celý čas povzbudzovala, že to zvládne, že to nie je také zlé. A musela byť hodnoverná a nepriehľadná, aby ju skúsený režisér neprekukol. Keď zomrel v apríli 2004, táto rana ju zasiahla tak tvrdo, že sa z nej dodnes celkom nespamätala. Zostali jej dve opory - dcéry Natália a Katarína a viera v Boha.
Katka je na Slovensku i v Česku skvelou muzikálovou herečkou a speváčkou. Natália si to spočiatku tiež nasmerovala na hereckú dráhu, no napokon odišla do Španielska. Po rozchode s manželom sa vrátila do Bratislavy. Soni robí radosť zatiaľ jediný vnuk, 19-ročný Erik, ktorý skončil v Oviede strednú školu a začína študovať medicínu v Barcelone.
O svojej viere sa nehanbí hovoriť. Nie sú to však len prázdne reči. Soňa totiž svoje názory dokazuje aj svojím životom. „Keby som neverila v Boha, tak sa asi zbláznim. Som veľmi citlivý človek. Niektoré problémy a životné ťažkosti vie niekto ľahko hodiť za seba, ja k tomu potrebujem energiu toho Najvyššieho. Svet má však s náboženstvami zlú skúsenosť. Ja ľudí nedelím podľa viery. Človek je buď dobrý, alebo zlý. Boh je však len jeden a on nebude súdiť ľudí podľa toho, akú vieru kto vyznával, ale podľa skutkov."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
