Nebolo ich málo, o čom svedčia takmer sedemstostranové dejiny Trebišova.

V tomto roku uplynie 517 rokov odvtedy, ako sa v Trebišove konalo významné zhromaždenie k spoločnému vojenskému a politickému postupu na oslabenie moci Jána Jiskru a bratríkov na východnom Slovensku. (Trebišov sa stal centrom vojenských príprav proti bratríkom.) Na tomto zhromaždení sa zišla šľachta troch žúp - Zemplínskej, Abovskej a Šarišskej a zástupcovia východoslovenských kráľovských miest .

O čom rokovali na kongregácii

Šľachta Zemplínskej župy sa v Trebišove zhromažďovala na kongregáciách od štrnásteho storočia a riešila na nich daňové, vojenské a poddanské záležitosti. Spory šľachty, najmä majetkové, ktorých bolo vždy dosť, riešili tiež na tamojších kongregáciách, v rámci ktorej zasadala sedria. Prvá trebišovská kongregácia zasadala v roku 1347, lebo vtedy sa šľachta rozhodla rozšíriť počet miest na jej zhromaždenia, ktoré sa konali dovtedy v Zemplíne (obci) a Sarospataku. Zasadala aj v Sečovciach.

Centrum vojenských príprav

Perín, ktorého šľachtici boli vlastníkmi Trebišovského hradu a panstva, zohral významnú úlohu rozvoja i stagnácie Trebišova. Perínski šľachtici boli priamo zainteresovaní na organizovaní vojenských akcií proti bratríkom, veď pri Sečovciach mali svoj tábor. Tento tábor bol pre celé okolie pohromou, pretože bratríci nežili iba zo žoldu, ale aj z toho, čo ulúpili u poddaných v okolí tábora.

Trebišov sa stal centrom vojenských príprav proti bratríkom, ktorých viedol kapitán Ján Talafus (v roku 1459) a mal opevnený tábor pri Hanušovciach. V tom čase nariadil dvorský sudca Ladislav z Pavloviec šľachte Užskej župy, aby sústredila zemianske vojsko v Trebišove, odkiaľ by toto tiahlo proti bratríkom. Bolo to 20. októbra pred 552 rokmi.

Bojovali za uhorskú korunu

I napriek tomu, že Trebišovčania neboli vojaci, ale roľníci, želiari, v malom počte remeselníci, stal sa Trebišov miestom ďalšieho sústredenia vojska. Vojska, ktoré sa zúčastnilo na boji o záchranu uhorskej koruny (1491) pre kráľa Vladislava Jagelovského pred jeho bratom, poľským kráľom Jánom Albertom, ktorý si chcel zbraňami zadovážiť uhorský trón. Vtrhol s vojskom cez Šariš popri Toryse na východné Slovensko. Ďalšia časť jeho vojska obliehala Bardejov. Na pomoc Bardejovčanom zhromaždil v Trebišove šľachtic Imrich z Perína dvesto jazdcov.

Prechádzal z rúk do rúk

Trebišovský hrad prechádzal z jedných rúk do druhých. Od kráľa Ľudovíta I., ktorý ho daroval manželke (pred rokom 1373), ho zdedila dcéra, potom bol kráľovským majetkom vo vlastníctve kráľa Žigmunda, a ten ho za verné a vojenské služby daroval Petrovi z Perína. O tom, ako sa perínski, vlastne už trebišovskí hradní páni správali, jestvujú písomné záznamy.

Bolo známe, že Štefan bol veľmi skúpy a chamtivý. Nebol jediným šľachticom, ktorý sa neštítil krádeží. Aby získal peniaze, nevyhýbal sa ani prepadávaniu obchodných karaván po krajinských cestách. On, ako majiteľ viacerých panstiev, bol povinný podľa kráľovského dekrétu sa o cesty starať, chrániť ich, starať sa o ich bezpečnosť a poskytovať ochranu proti zbojníkom, ktorí prepadávali obchodné karavány. Za lúpeže trestali šľachticov v tej dobe konfiškáciou majetku v prospech panovníka. Tá postihla aj perínskeho lúpežného pána Štefana v prospech kráľa Mateja, ktorý dal príkaz stropkovskému kapitánovi, aby hrad Trebišov vojensky dobyl a obsadil, čo sa aj stalo (1483).

Falšovanie peňazí

O storočie neskoršie, keď boli vlastníkmi trebišovského hradu opäť perínski páni, jeden z nich - Peter - hľadal spôsob, ako sa dostať ľahko k peniazom. Možnosť zorganizovať lúpežníkov na prepadávanie obchodníkov vylúčil, aby neprišiel o panstvo. Za jednoduchšie považoval peňazokazectvo. Využil vojenské a politické súperenie medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. tak, že na Trebišovskom hrade dal raziť falošné strieborné mince, napodobňujúce zlaté denáre. Ich rozširovanie sa neutajilo a po tomto ďalšom pokuse okrádania vydal kráľ zákaz razenia a rozširovania falošných denárov pod trestom sťatia hlavy a konfiškácie majetku.

Pôvod mien a názvov

Zaujímavé sú aj mená a názvy z okolia Trebišova a v celom Zemplíne. Napríklad Veľký Ruskov: pochádza pravdepodobne od názvu Ruzka. Uhorskí králi v 11. storočí usadzovali na tamojších úsekoch krajinských ciest, ktoré viedli k slanskému Dargovskému priesmyku, ruských strážcov.

K najstarším slovenským obciam patria Plechotice spred 14. storočia, tiež obec Egreš, patriaca zemanom z Cejkova, takisto Čeľovce, ktoré boli známe v listinách z roku 1220, zachovaných v súdnom registri. Opisuje sa v ňom krádež koňa a zlodej Pweter z Trhovišťa.

Aj správa o Nižnom Žipove je zo súdnych spisov varadínskeho registra (terajšia Oradea v Rumunsku) z 13. storočia. Vo Varadíne stála pred súdnou stolicou žena zo Sarospataku, obvinená z bosoráctva Jánom z Nižného Žipova. Obec má pôvod v mene Ižip, ktoré súvisí s talianskym názvom Isep. Slovensko malo čulé obchodné styky so severným Talianskom.

Väčšina názvov obcí je slovanského pôvodu, alebo slovenská. Ako príklad môžeme spomenúť Kožuchov. O zemanovi Pankrácovi z Kožuchova, ktorý bol pravdepodobne rytierom v Omodejovskom vojsku, je zmienka v súvislosti s obvinením z porušenia vernosti voči kráľovi, za čo ho postihla konfiškácia celého majetku.

Z týchto niekoľkých drobností z histórie Trebišova a jeho okolia je jasné, že v minulosti bolo v týchto miestach rušno a nikomu by ani nenapadlo, že tam, kde teraz žije, sa možno odohrávali boje, spory o uhorské kráľovstvo a tobôž už nie, že v Trebišove zasadali kongregácie.

Kedy brali zemepáni

Na začiatku sme spomenuli, že na trebišovských kongregáciách sa riešili okrem iného dane i poddanské záležitosti. Je zaujímavé, čo a koľko odvádzali na poplatkoch a naturáliách poddaní zemepánom v Trebišove a okolí. Vráťme sa do 16. a 17. storočia: Poplatky určovali zemepáni podľa toho, čo pestovali roľníci na ich poliach. Peňažné aj naturálne dávky odvádzali zemepánom v apríli na Juraja, v septembri na Michala, potom na Vianoce. V okolí Sečoviec a Trebišova mali obyvatelia povinnosť kupovať aj zemepanské víno, zvyčajne čapované richtármi. V Zemplínskom Hradišti mali poddaní povinnosť kupovať pivo iba v zemepánskej krčme, kde ho čapovali dvaja richtári.

Niekde platili za používanie pastvísk naturáliami. Ak pásli svine v panských lesoch na žaluďoch, v jeseni museli dať pánovi po päť hlávok kapusty. Tam, kde boli rybníky, sedliaci odovzdávali pánovi ročne jeden okov rýb za to, že im dovolil loviť. Kde boli vinice, tam platili daň vo forme práce. Na Veľkú noc odovzdávali pánovi všetci obyvatelia, aj želiari, vajcia, chleby a za každú obec jedno jahňa. Takýmito dômyselnými predpismi mali zemepáni zabezpečené zásobovanie potravinami.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.