Obec Tichý Potok leží vo východnej časti Levočských vrchov, v hornej časti doliny Torysy v nadmorskej výške okolo 520 m.
Do roku 1948 mala názov Štelbach. Prvá písomná správa o Štelbachu je v súpise dedín Šarišskej stolice z roku 1427, zdanených daňou kráľovi. Stručný zápis uvádza, že dedina patrila šľachticom z Brezovice a sedliaci boli zdanení od 8 port. V písomnostiach z 15. – 16. storočia vyskytuje sa pravidelne pod názvom Stelbach, ojedinele Stilbach. Pôvodným názvom bol nemecký Stielbach vo význame Tichý Potok. Z pôvodného nemeckého názvu zakrátko vznikol slovenský názov Štelbach, ktorý si osvojili aj zemepáni. Koncom 16. storočia bol Štelbach stredne veľkou dedinou. Okrem osadenstva fary mal len poddanské obyvateľstvo, zväčša rusínskeho pôvodu. V Štelbachu postavili murovaný gotický kostol v polovici, resp. v druhej polovici 14. storočia, ktorý je dominantou obce dodnes.
Chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky je umiestnený na vyvýšenom mieste v obci, ktoré kedysi slúžilo ako cintorín. Je situovaný východným smerom. Pôvodne gotický chrám bol v roku 1696 prestavaný. Roku 1822 bola postavená murovaná veža. V roku 1861 bol chrám rozšírený smerom na východ, pretože bol príliš malý. Vytvorilo sa aj nové presbytérium. Chrám bol zväčšený asi o polovicu. V tomto roku bol zmenený aj chrámový sviatok. Do roku 1861 bol chrám zasvätený Zoslaniu sv. Ducha a od tohto roku bol zasvätený Zosnutiu Presvätej Bohorodičky.
Menšie opravy chrámu boli v rokoch 1925, keď chrám bol obnovený a v roku 1938 bol vymaľovaný. Po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 bola v chráme vymenená podlaha a na severnej strane pristavaná sakristia. V roku 1991 bol chrám obnovený a v roku 1996 bol zreštaurovaný ikonostas a oltár s baldachýnom.
Z gotického obdobia sa zachovala časť obvodového muriva lode a na južnej strane intaktný gotický lomený portál so skosením a dvoma oblými prútmi v kamennom ostení. Jednoloďová stavba s oblým uzáverom presbytéria a prestavanou vežou má rovný strop. Veža má klasicistickú úpravu s lizenami a je zastrešená barokovou baňou. Fasády po rozšírení v roku 1861 sú hladké s okennými otvormi s polkruhovým ukončením.
Vo svätyni na južnej a severnej strane sú okná s farebnou vitrážou, na ktorých sú postavy dvoch svätcov označených v maďarskom jazyku „szt. Lászlo a szt. István“. V strede svätyne je situovaný oltár s baldachýnom a na severnej strane od oltára je umiestnený drevený žertveník na prípravu obetných darov.
Na severnej strane svätyne je sakristia, ktorá bola postavená v roku 1968.
Ikonostas oddeľuje svätyňu od lode chrámu. V západnej časti lode je situovaná empora z drevenej konštrukcie.
Na západnej strane chrámu je priestor podvežia s otvorom v strope pre vstup do veže a na západnom múre vstup z exteriéru, ktorý sa nevyužíva. Hlavný vstup je z južnej strany do predsiene a vstupným kamenným portálom do lode, ktorý sa zachoval z pôvodného gotického chrámu.
Kostol pre svoje pamiatkové hodnoty bude navrhnutý na zápis za národnú kultúrnu pamiatku. Na území Prešovského kraja sa stále nachádzajú historické objekty s pamiatkovými hodnotami.
Autor: Emília Grešová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
