Podstatou je fakt, že Grécko dnes nie je v akejsi kríze likvidity, čiže dočasnej nespôsobilosti platiť dlhy, ale v totálnej platobnej neschopnosti. Všetky tzv. zásadné spory, ktoré sa vedú okolo podielu súkromných investorov na stratách, alebo o nutnosti schválenia ďalších úspor v Aténach, predstierajú situáciu, akoby Grécko v bankrote nebolo. A teda preklopením nesplácaných úverov na dlhšiu splatnosť sa dokázalo samo oddlžiť a v nejakej novej lehote vrátiť na trhy. To je však blud. „Pravdepodobnosť defaultu je taká vysoká, že takmer musíte povedať, že niet cesty von“ (Alan Greenspan, napríklad).
Podľa všetkých definícií, ktoré existujú, a podľa všetkých príčetných ekonómov je Grécko v bankrote už dávno. A ten nevyhlasuje a nepriznáva len preto, lebo pod legendou „pôžičky“ je dotované z verejných zdrojov. Takže súkromní investori hore-dole (ich účasť by mohla byť v najoptimistickejších scenároch tak jedna tretina), a takisto hore-dole ďalšie grécke úspory (28 miliárd sa vyžaduje), kľúčové je toto: Pokiaľ EÚ a MMF odklepnú ďalší „záchranný balík“ na roky 2012-2013, ktorý už nadväzuje na euroval (teda zachytáva aj SR), tak na plecia európskych daňových poplatníkov uvalia ďalšiu záťaž zhruba v objeme 90 až 145 miliárd eur.
A to de facto bez šance, že tie peniaze niekedy ešte uvidia. To je pointa, ktorej rubom je, že „pustiť Grécko do nekontrolovaného defaultu by zrejme bolo pre svetovú ekonomiku značne horšie, než kolaps Lehman Brothers“ (Wall Street Journal). Iste, „matku všetkých finančných kríz“ (profesor Eichengreen) nikto nepotrebuje. Avšak, avšak: Keby Grécku dovolili vyhlásiť bankrot v máji 2010 (zrod „grékovalu“), straty investorov by boli nepomerne nižšie ako po prípadnom bankrote dnes. A presne tak, ak sa neumožní Grékom default teraz, náklady všetkých veriteľov, súkromných i štátnych, budú o rok len vyššie a presahy na európsku (svetovú) ekonomiku len horšie. A o dva roky ešte strašnejšie a ešte hroznejšie, a tak ďalej.
Toto je šlabikár, ktorý priamo navádza k otázke, že aké asi môže byť pokračovanie v júni 2013 v prípade, že Gréci namiesto plánovaného „návratu na trhy“ budú pýtať ďalšie miliardy. (Je tu niekto, kto sa domnieva, že so štátnym dlhom 170 percent HDP vyplatia pätinu daňových príjmov iba na úroky???). Prognóza je iba jedna: Európska dlhová únia. Je možné, že i ďalšiu dávku pre Atény budú ešte volať „pôžičkou“, avšak na konci cesty nevidieť nič pravdepodobnejšieho, než inštitucionalizáciu princípu „jeden za všetkých, všetci za jedného“. Do obrazu totiž patrí veta, ktorú niet priestor analyzovať, len vziať ako fakt: Ani Portugalsko a Írsko nemajú bez ďalších zmäkčení a „preklopení“ vyhliadku splatiť svoje záväzky. A na rade je Španielsko...
Je vysoko nepravdepodobné, že tí politici, ktorí práve teraz unikajú pred menej katastrofickým scenárom, nebudú o dva roky brániť zubami-nechtami ešte katastrofickejšiemu. Iste, eurozóna sa im môže rozpadnúť pod rukami. To je alternatíva, avšak tu tiež platí, že čím neskôr, tým s horšími dôsledkami. Preto hovoríme, že blufujú a kamuflujú, keď bájkami o dobrovoľných „haircutoch“ investorov a reformách v Grécku navodzujú zdanie, že to je podstatné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
