Je to vraj daň za jej povolanie. Aj to bol dôvod, prečo pred pár rokmi zvažovala, že od herectva odíde. Láska ku kumštu však napokon zvíťazila. Našťastie. Ťažko si dnes totiž českú kinematografiu predstaviť bez Tatiany Vilhelmovej.
Čo robí mama dvoch detí a vyťažená herečka, keď sa ocitne sama v cudzom meste?
- S predstavením Zhasněte lampiony sme boli na cestách viac ako týždeň, z toho iba dva dni som bola sama, inak mi robili spoločnosť synovia. Hneď ako odišli, vrhla som sa na učenie textov, pri ktorom som zaspala...
Nuž, spánkový deficit...
- Samozrejme, že ho mám, ale v živote sa ešte toľko naspím! Starší syn sa už v noci vôbec nebudí, takže rátam, že aj u mladšieho to potrvá maximálne rok a budeme mať nočné budenie sa za sebou. Vôbec mi to však neprekáža. Zrejme je to tým, že som sa naprogramovala. Každé obdobie v živote človeka i dieťaťa niečo obnáša a ja si to vychutnávam so všetkým, čo k tomu patrí.
Súčasným trendom je porodiť prvé dieťa po tridsiatke. Vám sa syn František narodila ako 27-ročnej. Zvažovali ste dlho, či dať prednosť tehotenstvu, alebo práci a spoločenskému životu?
- Vôbec! Veľmi som si dieťatko priala a nezdalo sa mi, že by som naň bola primladá. Práve naopak, mohla som ho mať aspoň o 3 roky skôr. Nie je to, samozrejme, pravidlo, ale mám pocit, že mladšie mamičky to zvládajú fyzicky aj psychicky lepšie. Telo sa dáva ľahšie dokopy, žena je menej úzkostná a hlavne má ešte celý život pred sebou. Keď máte v štyridsaťpäťke dospelé dieťa, môžete to ešte rozbaliť a užívať si svoj život.
Prvé tehotenstvo ste asi prežívali vo veľkom nadšení...
- Bola som okúzlená, hrdá na seba, že sa mi to podarilo. Človek je totiž taký zblbnutý médiami, že má pocit, že otehotnieť je hotová alchýmia. Bolo to naozaj krásne obdobie, aj po Františkovom narodení. Užívala som si dojčenie, bola som nadšená každým jeho pokrokom. Keď sa narodil Cyril, bolo to všetko omnoho viac za pochodu. Aj druhé tehotenstvo bolo krásne i jeho pokroky úžasné, ale už sa na to človek díva z iného uhla.
Ozaj, aké dieťa ste boli vy?
- Keď niekto vraví, že som musela byť čert, moja mamička ho hneď vyvedie z omylu. Mnohí boli šokovaní, keď sa dozvedeli, že som bola tiché dieťa, ktoré sa pokojne hralo vo svojej izbičke, písalo si básničky... Chodila som na množstvo krúžkov - na balet, na dramatický... Navyše som bola nepredstaviteľná poctivka a bifľoška. Dostať horšiu známku bola pre mňa hotová katastrofa. Keď dnes niekomu poviem, že som bola vždy vyznamenaná, nechcú mi veriť. Ale ja som bola naozaj vzorné dieťa. Až neskôr sa to zvrhlo na revolúciu.
Prečo si o vás ľudia myslia, že ste boli v detstve čert?
- Lebo teraz som čert... Mám svoju hlavu, robím si veci po svojom a neraz ľudia vravievajú, že musím byť robot, lebo nie je normálne, koľko mám energie.
Pamätáte si na to, kedy došlo k zlomu a z malej introvertky sa stala revolucionárka?
- V puberte. Začala som točiť filmy, trošku inak žiť, objavila som kluby, muziku, že existujú kamaráti, s ktorými sa dá stretávať, začala som hrať divadlo... Okolie človeka ovplyvní. Ale bolo to fajn, pretože som zároveň našla samu seba.
Mamička neoľutovala, že vám umeleckú cestu radšej nezatrhla?
- Myslím, že nie. Chodila som domov síce neskoro, ale vždy vedela, kde a s kým som. Mama nás s bratom vychovávala sama, takže mala množstvo práce a málo času na to, aby sedela a lavírovala nad mojím životom. Navyše poznala mojich kamarátov a verila mi.
Budete aj vy taká v pohode, keď začnú vaši chlapci vyrážať do ulíc?
- Asi mi nič iné neostane. Predsa ich nebudem do dospelosti vodiť za ručičku! Aj keď moja mama so mnou občas von chodila... No mám obavu, že chlapci sa v tomto smere na mňa vykašlú.
Povedali ste, že ste v puberte našli samu seba. Tak aká je skutočná Táňa?
- Som spoločenský človek s veľkou potrebou samoty. Neskôr som pochopila, že som veľký solitér (osamelý bežec, pozn. red.). A našla som sa v herectve, v divadle, v pracovitosti a v tom, že som schopná postarať sa sama o seba. Byť na niekom závislá totiž nie je nič pre mňa.
Ale muži istú mieru závislosti vnímajú ako základnú vlastnosť, ktorú spájajú so ženskosťou.
- Neberiem im to, ale z môjho pohľadu ten, kto je závislý, nemôže byť slobodný. A sloboda pre mňa znamená neuveriteľne veľa. Je pre mňa veľmi dôležité môcť hovoriť pravdu a byť skutočná.
Hovoriť pravdu a byť skutočná, to sú dve vlastnosti, ktoré veľmi často narážajú na nepochopenie i odpor u druhých ľudí.
- Ale práve tým, že sa cítite slobodná, ste dosť silná na to, aby ste to ustáli. Poviete si: "Zober to čert, čo si kto myslí. Ja som takto šťastná a hotovo!"
Vráťme sa na chvíľu k vašim filmovým začiatkom. Mali ste 16 ...
- ... a na konzervatóriu, ktoré som navštevovala, robili konkurz do filmu Indiánske leto. Vybrali ma.
Predpokladám, že ste to brali viac ako zábavu, než zlomový životný moment.
- Absolútne len ako zábavu! K všetkému som vlastne prišla ako slepé kura k zrnu. Bavilo ma to, chodila som do školy, vzorne som sa učila, aj som sa snažila a túžila hrať, ale ponuky prichádzali samy od seba.
Ako slepé kura k zrnu ste prichádzali len k veciam pracovným, alebo to tak máte aj v súkromí?
- Vedome som o tom nevedela, ale podvedome som si ich určite priťahovala. Platí to na pracovný i súkromný život.
Takže by ste mali byť šťastná.
- Aj som! Ak by som bola nešťastná, už by bolo všetko inak. Aby som to vysvetlila - ľudia veľmi často používajú slová šťastná, nešťastná. Ale mojím cieľom nie je byť šťastná. Mojím cieľom je cesta. Tá nemusí byť vždy veselá, ale musí byť naplnená. Ak cítim, že taká je, som spokojná a chvíľami dokonca aj šťastná. Lebo šťastie, to sú iba okamihy. A keď zacítim, že sa život iba tak "potĺka", okamžite rozmýšľam, ako ho zmeniť.
Nuda a pokojné vody asi nie sú nič pre vás.
- Nuda je pre mňa absolútne neznámy pojem! Prečo by som sa mala v živote nudiť? Ale to na druhej strane nevylučuje pokoj. Ten mám rada. Aj keď občas potrebujem i oheň - niekedy veľkú vatru, inokedy mi stačí pahreba.
Vnútorný pokoj nie je vlastnosť, ktorú by som vám tipovala ako vlastnú...
- Ono sa to strieda. Tak ako v prírode. Niekedy je zima, všetko zamrzne a spí, potom všetko rozkvitne a vystrieda to leto. Myslím, že také biorytmy má aj človek a zdá sa mi, že v pravidelnej špirále prebieha aj môj život.
Aké ročné obdobie máte teraz?
- Jar plynulo prechádzajúcu do leta, ktoré symbolizuje užívanie si, vitalitu, zábavu a aktivitu.
Mať ešte pred tridsiatkou na svojom konte viac ako 30 filmov, to by mohlo s človekom aspoň mierne zamávať a vybudovať v ňom pocit, že je - ak nie hviezda - tak aspoň úspešný a žiadaný.
- Myslím, že tento pocit je skôr vlastný ľuďom, ktorí v šoubiznise vyletia vysoko z noci na ráno. Ja som postupovala krôčik po krôčiku a prirodzene s tým šiel aj pocit záväzku. Ľudia majú totiž stále väčšie očakávania a vy nechcete sklamať seba ani ich. Neraz som sa sama seba pýtala, či som toto už nehrala, či v tom dokážem nájsť niečo nové, niekam to posunúť. A veľkou očistou i prevenciou pred pocitom, že je človek úžasný, sú deti. Keď prídete domov, možno by ste aj lietali meter nad zemou z toho, ako sa vám dnes niečo podarilo. Ale ich to vôbec nezaujíma. Oni chcú svoju mamu, ktorá ich poláska, pohrá sa s nimi, postará sa o nich. A mňa s nimi tento obyčajný život neuveriteľne baví.
Nikdy ste netúžili vykašľať sa na herectvo?
- Túžila - okolo dvadsiatky, keď som si uvedomovala, že ma to baví, ale bránila som sa úplne sa do toho ponoriť.
Z čoho ste mali strach?
- Herectvo je náročné na psychiku, energiu aj na to, že o vás druhí ľudia veľa vedia. Človek tomuto povolaniu skladá daň v podobe ukradnutého súkromia. Aj keď som si to ako mladá neuvedomovala. Práve naopak, brala som to tak, že ak budem herečka, chcem byť známa.
Ako dnes prijímate túto daň?
- Človek to musí brať trošku ako hru.
Dá sa to brať ako hra aj v čase, keď si človek dá vygoogliť vaše meno, pretože si chce prečítať váš životopis, a hoci prelistuje 3 strany, k ničomu sa nedopracuje, pretože ho zavalia iba články o tom, že ste si našli mladšieho priateľa, že ste s ním boli na dovolenke, dostali ste od neho prsteň, špekulácie, či sa budete alebo nebudete rozvádzať, ako to zvláda váš manžel...
- Je pravda, že som teraz, žiaľ, žila svoj život online. Nie je azda človeka v Čechách, ktorý by o mojom súkromí nevedel. Samozrejme, že sa na to nedá zvyknúť, ale dá sa to nesledovať. Mojou výhodou je, že nepracujem s internetom. Je to pre mňa strata času. A keď ma náhodou prepadne chvíľkový masochizmus, zapnem si ho a zavalia ma tieto informácie, okamžite to vypínam. Inak by som zošalela.
Píšete teraz básne?
- Nie. Nemám na to čas. Ale na staré kolená sa chcem k tomu vrátiť.
Vraveli ste totiž, že zásadne nepíšete v pokojnom období. Teraz by ste teda mali mať veľmi poetické a na básne plodné obdobie.
- Ja však píšem, iba keď som nešťastná, a teraz som šťastná! Myslím, že aj najkrajšie básne veľkých básnikov vznikli buď v čase, keď boli nešťastní, alebo naopak, v absolútnej eufórii. No mne to príde ako strata času, keď sa už nejaká eufória dostaví, zavrieť sa s ňou v izbe a písať...
Čo teda robíte, keď ste v eufórii?
- Pracujem, žijem, radujem a veselím sa...
Čo vám robí najväčšiu radosť?
- V práci to, keď skúšame a na niečo prídem, doma s deťmi, keď svieti slniečko, vidím, aký šikovný je už môj mladší syn, alebo večer, keď som sama doma, dám si pohár vína, čumím do blba a je mi super. Alebo sama nie som...
Profil:
Tatiana Vilhelmová (* 13. 7. 1978 v Prahe)
s herectvom začala v školskom dramatickom krúžku
študovala konzervatórium, ktoré pre množstvo pracovných povinností nedokončila
už ako študentka konzervatória hosťovala v Národnom divadle
v roku 1995 debutovala vo filme Indiánské léto (réžia Saša Gedeon). Hrala v množstve generačných filmov ako Šeptej (1996), Návrat idiota (1999), Samotáři (2000)
v prvých rokoch nového tisícročia stvárnila niekoľko výrazných charakterových rolí (Divoké včely, Štěstí), neskôr sa objavila vo filme Vratné láhve a v komédiách Medvídek alebo Chyťte doktora
v roku 2006 za rolu vo filme Štěstí získala Českého leva za najlepší ženský herecký výkon
stále je vydatá za filmového produkčního Pavla Čecháka, s ktorým má dvoch synov - Františka (5) a Cyrila (3), od minulej zimy však randí s hercom a hudobníkom Vojtom Dykom (26)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
