Napríklad také cestovanie. Minule som ho sama pustila do Blavy. Tá hrôza, čo som prežívala! Predstavovala som si, ako sa tam zúfalo motá stratený v sieti uličiek... Ale on? Kdeže... S prehľadom presurfoval celú Blavu autobusmi a električkami MHD. Presne vedel, kde nastúpiť, kde prestúpiť, ako, za koľko a kde si zadovážiť lístok. Ja som išla do Blavy sama na druhý deň. Pol mesta som prešla pešo, rozkopané štvorprúdovky som zdolávala dobreže nie už aj zlaňovaním, iné rozkopávky som vyriešila asi šesťkilometrovými okľukami. Každý Blavák, ktorého som sa zúfalo pýtala, ma zákerne poslal presne opačným smerom, ako som potrebovala. Do Blavy už nikdy viac!
Poviete si, klasický párik. Ona dočista pomotaná, on praktický sveták. Lenže to ste môjho drahého nezažili cestovať po svojom rodnom meste! V drvivej väčšine prípadov sa z bodu A do bodu B premiestňujeme spoločne. A to aj po dlhých rokoch spoločného života :-) Minule som ho však nechala po dlhých rokoch ísť do práce samého. A navyše električkou. Sodoma, Gomora! Prišiel nervovo zrútený, ale s nošou čerstvých zážitkov.
Vyštartoval z domu. Stánok zavretý. Kde si teraz kúpi lístok? Spomenul si, že v taký čas ich kupujem ja cez esemesky. Lenže - on esemesky posielať nevie! (Tu sa už pomaly dostávame k jeho IT zručnostiam.) A tak jednu zastávku prešiel pešo. Objavil automat na lístky. Hodil centy. Nič. Zase. Zase nič. Do tretice mu už napadlo prečítať si návod nalepený na automate. Super! Vypľulo mu lístok. Električka práve odišla. Počkal si na ďalšiu. Prišla. Stojí pred dverami, tie sa neotvárajú. Veľký gombík na otvorenie dverí mu nič nehovorí. Za socíku ešte neboli. V poslednej sekunde vbieha do vedľajších. Osadenstvo električky sa zabáva. Drahý mieri k označovaču lístkov. Kuká tu na lístok, tu na stroj. Čo kde šturiť, víri mu hlavou... Čas beží. Čo keď príde revízor? Chytá sa ho panika. Zadýchaný sa otáča k najbližšiemu cestujúcemu. „Neštiknete mi lístok, prosím?“ hlesne s výdychom. To sa už smejú aj najväčší pesimisti...
Čo sa týka počítačov, môj drahý sa naučí vždy presne len to, čo k virtuálnemu životu v PC svete nevyhnutne potrebuje. Aj služobnú mejlovú schránku objavil až po troch rokoch. A tu zrazu - šok! V robote nám oznámili, že okrem iného budeme už robiť aj grafické práce. Koniec sveta! Oblial ma pot. Čo si ten neborák počne?
Ja som to zvádla asi za dva dni. Hovorím si, môjmu drahému to potrvá možno dva roky. Rozhodla som sa, že ho začnem nenápadne pozorovať, aby som mu včas pomohla pri prípadnom kolapse. Kukám naňho, on nič. Je v klídku. Len opálená lesklá plešina mu trčí spoza počítača. Občas si zavolá grafika, dačo spolu riešia... Ale žiadne zúrivé kriky, žiadne stony zúfalstva. Idem okolo nástenky. Visia tam strany ako maľované. „To kto zalomil?“ opáčim. „No kto? Ja!“ odvetí lakonicky. Hééj, určite, poznáme to. Určite mu to celé urobili grafici...
A tak sa postavím zaňho, reku, trošku pošmírujem... Neverím vlastným očiam. Tam, kde ja urobím desať klikov, on urobí päť. Ide mu to nielenže rýchlejšie, ale ešte aj lepšie ako mne! Áno, jemu. Tomu, čo v 21. storočí nevie esemeskovať a je schopný nezvládnuť štyri zastávky električkou číslo 6.
Už ničomu nerozumiem.
Autor: KLAUDIA J. MOJŠOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
