Má kráľovský pôvod, nádhernú pečať hôrnej krásy, odvahu od divých brál, dumavú nostalgiu nížin. Zo svojich brehov načúva na vyše 350 kilometrov dlhej ceste k splynutiu s Dunajom pri Komárne šepot o príbehoch. Váh - vznešená slovenská rieka všetko toto nesie. A neodnesie. A ani plynúci čas.
Rieka Váh sa rodí na sútoku Čierneho a Bieleho Váhu pri liptovskej obci Kráľova Lehota. Miestami je stále krásny a bystrý ako za starých čias, inde Váh zazubadlili betónové tesáky priehrad a siete i hanebne brudných kanálov.
Benedikt a zbojníci
Mrzké boli aj zámery považských zbojníkov, ktorí na Skalke pri Trenčíne pripravili o život Benedikta - žiaka známeho svätého Svorada. Dvaja pustovníci žili skromne, a keď Svorad zomrel, Benedikt v dôstojnej samote pokračoval v zbožnom pustovníckom rozjímaní. Považskí banditi zrejme predpokladali, že veriaci Benedikta zahrnuli bohatstvom – a napadli ho. Žiadne poklady však nenašli, a tak poviazaného svätého muža zhodili z brál Skalky do Váhu. Ľudia, ktorí si ho vážili, dlho márne hľadali jeho telo - až kým im takmer rok po nešťastí nepomohol orol. Vytrvalo sedával na jednom mieste – ako keby na stráži. Vartoval, lebo práve v jeho blízkosti našli ľudia vo vodách rieky Benediktovo zázračne neporušené telo a postarali sa mu o dôstojný pohreb. Svätec sa dodnes teší zaslúženej úcte.
Besná macocha a Margitka
"Mne cestička zaťatá, kým ona nevydatá," objasňuje v známej balade Margita a Besná podstatu "sporu" dvoch považských žien básnik Ján Botto. Príbeh je o mrchavej macoche a jej krásnej pastorkyni Margite. Vdova závidela zverenkyni krásu a množstvo nápadníkov a verš jasne vysvetľuje malé šance besnej tetky na vydaj, kým Margitka nebude pod čepcom. Chúďa - obeť zlej babizne však skončilo vo Váhu. Macocha Margitu nahovorila, aby sa vybrala na návštevu k tete v Turci a dôverčivá deva sa so spevom vydala na cestu. Macocha ju však sledovala a zákerne sotila do vĺn pri Strečne už nebezpečnej rieky. Nápadníci prichádzali ďalej a babizňa všetkých posielala preč s vysvetlením, že dievča je dávno vydaté.
Pravda vyšla najavo a ľudia potom obe nešťastnice nachádzali i vo Váhu. Margitu ako 20 metrov vysoké bralo a macochu ako Besnú - oveľa nižšiu, len trojmetrovú skalu s mimoriadne zlou povesťou. Lebo kým väčšie bralo Margita bývalo k starým pltníkom, ak preukázali pri plavbe okolo odvahu a zručnosť, vľúdne a mohli sa plaviť ďalej, Besná zákerne stavala do cesty i smrtiace prekážky.
V legendách žijú Margita i Besná aj dnes – ibaže v roku 1937 pri rozširovaní železničnej trate v Strečnianskej úžine obe povestné skaly značne okresali. Vážski pltníci však aj dnes oboznamujú počas plavieb svojich pasažierov i s týmto príbehom, lebo dávnu plavebnú tradíciu v roku 1993 obnovili. Dnes je pre stovky turistov príťažlivou atrakciou.
Smutný Janko a panna z vĺn
Pltníci pridávajú aj ďalší baladický príbeh, ktorý nám zanechal skvelý básnický búrlivák Janko Kráľ. Jeho známe dielo Zakliata Panna vo Váhu a divný Janko obohacuje aj našu literatúru o nesmrteľný príbeh z európskych povodí. Rozpráva o mládencovi, ktorý sa rozhodne vyslobodiť z vĺn rieky zakliatu nevinnú devu s nádejou, že potom mu splní všetky želania. Z balady sa dozvedáme, že tyranský apík bil Janka doslova ako koňa a chúďa chlapča nachádzalo azyl iba pri Váhu, kde sa žalovalo súcitným vlnkám. Keď Janko dospel, rozhodol sa, že zakliatu pannu z povesti vyslobodí. Ibaže príbeh mal potom namiesto jednej hneď dve obete.
Treťou je dnes samotný Váh. Už na horných tokoch do jeho priezračných vôd vlievame hnusné špiny. Kedysi utešené romantické vážske brehy lemujú hŕby smetí. A krásna rieka zase len čaká. Na nové odkliatie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
