Párkrát sa potkla, párkrát si siahla až na dno a nevyhla sa ani myšlienkam na to, že od muziky odíde. Dnes však nahráva svoj druhý sólový album, na ktorom s ňou spolupracuje hviezdny Chris Eigner z Depeche Mode. Stala sa z nej zrelá žena s vlastným názorom, vlastnou cestou a pohoda, ktorú vďaka tomu nadobudla, z nej doslova sála.
Tento rok je, ak by sme ho brali z hľadiska čísel, u teba veľmi zaujímavý. Na jar si oslávila okrúhlu tridsiatku a rovnaký počet rokov - 15 - si bola na hudobnej scéne i mimo nej...
- Úprimne sa priznám, že som si to sama ani neuvedomila. Upozornili ma na to ľudia. Čo k tomu dodať? Prvých 15 rokov to bola najmä tvrdá škola. Počas nej som sa učila nielen fungovať v biznise, ale aj získavať vnútornú silu, ktorú umelec potrebuje, aby mohol ísť ďalej. Veľmi by som si priala, aby sa môj život aj ďalších 15 rokov niesol v znamení muziky.
V čom boli doterajšie roky pre teba najnáročnejšie?
- V tom - dokázať sa postaviť na vlastné nohy. Spočiatku som nemohla byť úplne sama sebou. V kapelách som sa nesmierne veľa naučila, získala cenné skúsenosti, ale bola to iba škola na to, aby som dokázala ísť vlastnou cestou.
Do muzikantského sveta si vpadla v podstate ako dieťa,...
- ...ktoré nielenže netušilo, do čoho sa vrhlo, ale ho to ani vôbec nezaujímalo. Mojou motiváciou bolo totiž jediné - vypadnúť zo školy. Nechcelo sa mi tam chodiť. Keď sme sa s IMT Smile vybrali na turné s Olympicom a Prúdmi, mala som 176 vymeškaných hodín. To ma tešilo najviac. Vtedy ešte o pocite zodpovednosti voči publiku nemohlo byť ani reči. Vedela som, že to na mne nestojí, tak som si to iba užívala.
Ako to vnímali spolužiačky? Mala si veget, určite ti mnohé závideli Ivana, koncertovali ste s legendárnymi kapelami...
- Ak si niekto myslí, že som bola za hviezdu, je na omyle. Po niekoľkých týždňoch som prišla do školy, vytrhnutá zo sociálnej reality, sadla som si do poslednej lavice a bola dutá ako bambus. Chodila som do triedy, kde bola polovica čistých jednotkárok. Ony boli hviezdy, nie ja! Hneď mi tam spadol kohútik. A hoci mi učitelia veľmi fandili, dali mi pocítiť, že dobrý deň si zo školy robiť nebudem. Musela som si sadnúť na zadok a učiť sa.
Kedy ti došlo, že muzika nie je iba zábava a možnosť, ako zdrhnúť zo školy?
- Keď som zistila, že by som chcela, aby to niekam smerovalo, keď som pocítila, že sa ľuďom páčim. Vtedy mi odrazu došlo, že energiu, ktorú dostávam, musím aj vrátiť a že mám asi naozaj od Boha nejaký talent, s ktorým musím pracovať. Aj keď to občas nesmierne bolí, aj keď si musím odopierať veci a neraz mám pocit, že to nie je fér.
Je to všetko, čo si dosiahla, splnenie tvojho sna?
- Myslím, že som o niečom takom ani nesnívala. Koľkokrát som chcela od muziky odísť! Chcela som cestovať po svete ako moje kamarátky a spolužiačky. Kým ony spoznávali nové krajiny, ja som sedela zavretá v štúdiu a šlo mi to na nervy.
Povedala si: „...aj keď to občas nesmierne bolí..." Čo bolelo najviac?
- Bolí, keď ťa ľudia sklamú. V mnohých veciach ostaneš sama, pretože keď sa ti darí, ľudia sa veľmi rýchlo vyselektujú, a nie je veľa takých, ktorí ťa podporia a nepodrazia. Bolestná je neraz aj tvorba samotná. Vyžaduje si neuveriteľne veľa fyzickej sily. Preto som v čase, keď tvorím, rada sama. Aby som svoje tvorbou preexponované stavy a nálady neprenášala na nikoho iného.
Byť emocionálne preexponovaný v čase tvorby je normálne. Dokážeš dotvoriť, zaklapnúť klavír a dostať sa do normálu?
- Keď som v tom ponorená, tak nie. Ale už tým dokážem neobťažovať okolie. Kedysi som svoje stavy, v ktorých som o sebe pochybovala, videla všetko čierne, prenášala na okolie. Teraz sa snažím prijať samu seba. Toto je časť mojej osobnosti, musím si to sama vyžrať, aby som sa mohla zobudiť do rána, keď mi to, nad čím som sa trápila, príde ako nezmysel.
Ako dlho v tebe zrelo odhodlanie osamostatniť sa, vydať sa na sólovú dráhu?
- Nechcem už o tom veľmi rozprávať, poviem to len takto - ak by som bola šťastná a spokojná, nikam by som neodchádzala...
Takže, keď si povedala, že by si chcela mať kozmetický salón, bol to len výkrik zúfalstva?
- Skôr by som to nazvala túžbou odfiltrovať ten pretlak, ktorý som v sebe cítila. Mala som pocit, že na chvíľu musím nechať muziku a venovať sa niečomu inému. Namiesto salónu som však založila ďalšiu kapelu. (Smiech.) Ale táto myšlienka ma stále neopustila. Akurát na to zatiaľ nebol vhodný čas, pretože muzika ma teraz úplne pohltila.
Prečo práve kozmetický salón?
- Neviem. Vždy ma to lákalo. Samozrejme, nepracovala by som tam, iba ho vlastnila. Táto oblasť ma fascinuje.
Nechávaš sa aj ty občas rozmaznávať?
- Ako kedy. Niekedy mám problém obsedieť v kresle u kaderníčky 15 minút. Ale wellnes a spa mám veľmi rada.
Chodievaš ešte na detoxikačné dovolenky?
- Bola som už trikrát - dvakrát v Thajsku a raz na Bali.
Čím ťa to zlákalo?
- Raz som v časopise čítala článok, v ktorom to jedna žena nesmierne vychvaľovala. Neverila som, že je to celkom tak, ako sa o tom v článku píše, ale zo stresov som mala dosť veľké problémy so žalúdkom, tak som si povedala, že za pokus to stojí. Skontaktovala som sa teda s tou paňou a dala mi tipy. Zdá sa mi, že to robia aj v niektorých kúpeľných mestách na Slovensku, ale ja som si povedala, že musím zmeniť prostredie. Tam je to naozaj tak, že ráno vstaneš, cvičíš jogu, šťavičkuješ, čítaš knihy, si v teple, pokoji a venuješ sa iba sama sebe.
Hlad ťa naozaj vôbec neprevalcoval?
- Mala som to veľmi ťažké, pretože so mnou na dovolenku šla kamarátka, ktorá však nešla na detox, takže ja som bola na šťavách, vode a vývaroch a ona predo mnou jedla všetko, čo jej prišlo pod ruky. Vtedy som odpozorovala všetky jej žuvacie svaly...
Predpokladám, keďže si si tú dovolenku ešte dvakrát zopakovala, že si s výsledkami kúry bola spokojná...
- Veľmi. Upravilo sa mi trávenie, podarilo sa mi schudnúť, pretože som nabehla na trošku inú životosprávu. A zaujímavé pre mňa bolo zistenie, že mám omnoho viac energie. Nemala som ani najmenší problém vstať o šiestej a ísť 2 hodiny cvičiť jógu. To kamarátka nezvládala a ja som pritom bola za normálu tiež neuveriteľný sedmospáč! Navyše som sa cítila čistejšia, ľahšia, aj očné bielka som mala belšie...
Zmenila si životný štýl aj po návrate domov?
- Áno. Predtým som bola nočný vták, pracovala som v noci. Teraz radšej skôr vstanem, idem si zabehať, zaplávať. Snažím sa žiť zdravšie, pretože keď sa človek od 15 rokov vyváža v aute, po čase zistí, že sa po dlhšej ceste nevie otočiť na posteli. Potom sa pridali problémy s kolenami, takže som si povedala, že sa telu treba začať venovať.
Na novom albume, ktorý má vyjsť na jeseň, spolupracuješ s Chrisom Eignerom z Depeche Mode...
- Je to ako splnený sen z detskej izby! S touto myšlienkou som sa pohrávala už dávnejšie a poslala som mu aj nejaké svoje skladby. Je to trápne, že nejaké dievča zo Slovenska mu pošle pesničky, ale chcela som to skúsiť. Tie prvé odmietol, takže som album Zodiak nahrávala s anglickým producentom Headom. Ten spolupracoval aj s PJ Harvey, ktorá mala veľmi podobnú cestu ako ja - tiež odišla z kapely a vydala sa na sólovú dráhu. Takže Head presne vedel, čo prežívam. Aj preto bol veľmi tolerantný k tomu, že v štúdiu moju neistotu cítiť aj napriek tomu, že som doň šla najpripravenejšia vo svojom živote. Navyše mi dokázal dodať silu. Vravel mi, že PJ prežívala presne to isté. Lebo, povedzme si pravdu, keď odíde chlap, je hrdina, ak odíde žena, je to "prúser".
Ako to, že sa ti Chris napokon ozval?
- Mala som nový materiál, tak som mu ho poslala. A, čuduj sa svete, páčil sa mu a povedal, že to bude robiť!
Aký si mala pocit, keď si sa to dozvedela?
- Rozplakala som sa od šťastia, pretože sa mi zdalo, že je to zázrak. Dnes viem, že je to výsledok cesty. Že ak by neboli tie veci predtým, nebolo by ani to, čo je teraz. Človek naozaj musí byť sebaistejší, vedieť, čo chce, mať lepšie pesničky a byť lepší spevák. Inak sa nedá kontrovať takej osobnosti, rozprávať jej o svojich predstavách. Tak či tak som mala spočiatku stiahnutý zadok z toho, ako bude reagovať na to, čo jemu, hviezde, hovorí nejaké dievčatko.
A ako reagoval?
- Pozitívom je, že máme rovnaké cítenie a veľakrát ma prekvapí tým, že robí presne to, čo som vždy od producenta očakávala. Že prídem s nápadom, on ho otočí o 180 stupňov, dá tomu úplne iný rozmer a ja som tým napokon nadšená. Alebo ak na dobrú vec prídem ja, bez problémov mi to odklepne.
Vravela si, že ak odíde z kapely chlap, je hrdina, u ženy je to presne naopak. Majú to ženy speváčky ťažšie?
- Myslím, že áno. Je omnoho náročnejšie vybudovať si rešpekt. Ak zreve chlap, je to celkom iné, ako keď zreve žena. Tá si musí nájsť iný spôsob, ako komunikovať a presadiť sa. Navyše sú tu stále ľudia, ktorí majú pocit, že s tebou môžu manipulovať a skúšajú to rôznymi spôsobmi.
Čo musí mať žena, aby sa dokázala presadiť?
- Recept na to neexistuje. Človek musí mať vnútornú buzolu, ktorá mu ukazuje smer. Musí sa riadiť vlastnými pocitmi a ísť si za svojím. To je jediná možná cesta.
Aj mu v tej ceste stojí veľa ľudí?
- Samozrejme. A treba rátať s tým, že sa na tej ceste ocitne aj úplne sám.
Dá sa na to zvyknúť?
- Neviem. Chvalabohu sú okolo mňa stále ľudia, ktorí si ma vážia, ktorých si vážim ja a ktorí pri mne stoja. Takže, našťastie, nemôžem povedať, že by som ostala úplne sama, aj keď som ten pocit neraz mala.
Tak dlho si bola obklopená chlapmi, že by si teoreticky mala byť na nich expertom.
- Niekedy mi je to až ľúto, pretože sa mi tým rozplynuli všetky ilúzie. Ale česť výnimkám - sú aj chlapi, ktorí sú milí, ústretoví a správajú sa ako gentlemani.
Preferuješ gentlemanov?
- Áno, myslím, že každý muž by mal byť gentleman.
A čo by mal ešte podľa teba mať správny muž?
- Vlastný názor, správať sa k žene ako k žene a nevybíjať si na nej svoju súťaživosť.
Veľa žien vníma tridsiatku ako istý životný zlom.
- Ja som omnoho horšie prežívala 25-ku. Vtedy som mala pocit, že už som stará, že mi ťahá na 30... Dnes by som už menej mať nechcela. Mám totiž pocit, že žijem v omnoho menšom kŕči, omnoho viac chápem samu seba a celkom inak dokážem riešiť veci.
Na čo sa v novej desaťročnici najviac tešíš?
- Na všetko, čo príde. Teším sa na to, že azda budem mať rodinu, deti... Aj keď hlavné je, aby bolo zdravie. Znie to síce, akoby rozprávala stará baba, ale je to tak. Nič iné nám v ceste nestojí.
Spomínaš deti. Ako často si konfrontovaná otázkou, kedy si založíš rodinu?
- Zo strany rodičov takmer vôbec. Berú to tak, že čo má prísť, príde. U nás je to síce ešte stále tak, že žena po tridsiatke by už mala o deťoch minimálne vážne uvažovať, ale podľa mňa nemá zmysel vytvárať si umelé tlaky.
Takže prirodzené v podobe biologických hodín nemáš?
- Sem-tam mi už zatikali, ale zatiaľ nie je čo riešiť. Pre mňa je prvoradý kvalitný partnerský vzťah. Nájsť muža, s ktorým sa dá žiť dlhšie ako 2 mesiace.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
