Miluje chutnú slivovičku, adrenalínové výzvy a na tomto svete toho ešte túži vyskúšať čo najviac. Chlapík z Valašska Pavel Zedníček nám okrem iného prezradil, či si mieni dať pírsing, prečo svojej polovičke Hanke (životná partnerka Hanka Kousalová, česká moderátorka, dramaturgička a scenáristka) v sporoch ustupuje a či sa niekedy v živote cítil ako hajzel.
S vaším menom sa neodmysliteľne spája knižka Kurňa, to je život. Ako by ste opísali ten váš?
- Stručne povedané, nesťažujem sa. Veď načo aj, že áno... Som spokojný so svojím životom. Všetko v pohode. Hlavne, že je človek zdravý, to je najdôležitejšie. A to ostatné? Všetko je báječné, mám okolo seba skvelú partiu ľudí, divadlo, doma všetko v pohode klape, rodičov mám ešte nažive, čo je nesmierne dôležité, aj keď majú 89 a 85 rokov. Sestra je zdravá, všetko funguje, takže pohoda.
Máte aj chvíľky, že si na život zanadávate?
- To zase furt. Ako každý. Vždy, keď mi niečo nejde... Alebo myslíte na niečo konkrétne?
Na nepriazeň osudu, že nie vždy všetko vychádza, ako človek chce.
- Tak ale mne sa to vlastne páči. Keby mi všetko vychádzalo, to by nebolo ono. Ja si zahorekujem, ale nakoniec sa to na dobré obráti. Keď pre to človek niečo robí, tak nakoniec všetko ide.
Používate aj iné nadávky, ako vaše zľudovené "kurňa"?
- Tak to viete, že by som vám im mohol dlho vymenúvať... To by sa však nemohlo publikovať.
Čiže v tomto rozhodne nie ste háklivý?
- Nie. Veď nakoniec, som z Valašska...
A práve preto máte rád aj slivovicu...
- No logicky. Veď to je liek všetkého živého.
Máte na ňu aj prísne nároky, aká musí konkrétne byť?
- Hlavne dobrá...
Nie každá vám chutí?
- Každá veru nie. Nesmie byť napríklad príliš silná. Musí mať maximálne tých 51, 53 percent, a to stačí. A musí vedieť pohladiť a zatepliť, aby sa mohli, ako sa vraví, 'šraubovať' žiarovky.
Niekedy ste si ju aj pálili?
- Dvadsať rokov som pravidelne jazdil na pálenice, sám som ju však nepálil. Keď som bol ešte mladý, dedo sa tomu venoval, takže sme každý rok chodievali zbierať slivky, potom to kvasilo a následne bola koštovačka. Strýcovia a dedkovia sedeli a koštovali a ja som ich rozvážal domov značne unavených.
Teraz máte zásoby odkiaľ?
- Vždy som pozvaný na nejakú ochutnávku slivovice, bez toho to už ani nejde. A celkovo je to jednoduché. Keď prídem na 'Valachy', stačí zavolať: 'Došla mi slivovica!' a hoci sa valasi furt sťažujú, že bol zase zlý rok, vždy sa nejaká železná zásoba nájde.
Humoru ste zasvätili celý svoj život. Dali by ste sa na túto najťažšiu profesiu aj po rokoch, keď presne viete, čo to všetko obnáša?
- Keby bol osud taký milosrdný, že by sa dal vrátiť čas, opäť by som do toho šiel. Je to krásny kšeft. Hoci som pôvodne obuvníkom. No predstava, že budem makať niekde vo fabrike alebo budem niekde pri troche šťastia vedúcim dielne, ma nijako neuspokojovala. Aj keď je to, samozrejme, záslužná činnosť. V divadle je to predsa len o inom. Máte pred sebou ľudí, môžete sa na nich dívať, vidíte, že sa smejú... A hoci prídu do divadla uťahaní z práce alebo ich trápi nejaký problém a vôbec sa im tam nechcelo, odrazu to z nich vďaka mne opadne. Všetky starosti aspoň na chvíľu hodia za hlavu a ja som strašne rád, že som ich pobavil. Vlastne ich istým spôsobom liečim.
Funguje to aj opačne, že keď máte starosti, tak vám divadlo pomáha?
- Určite človek na svoje starosti zabudne aspoň čiastočne. Často si uvedomím, že to, čo ma trápi, je vlastne strašná blbosť.
Vtipní muži sú vo všeobecnosti magnetom na ženy. Aj vy zvyknete baliť ženy na svoj humor?
- To by som si asi pripadal hlúpo, keby som ich balil na humor. Čo ja viem. Ale vlastne vôbec netuším, na čo som ich balil... Nikdy som to nerobil na základe žiadnej poučky či stratégie. Skrátka to nejako išlo.
Tak ste im aspoň hrali do uška na klarinete, keďže je to vaše hobby?
- .. ani to nie.
Takže neprezradíte?
- Nemám žiadny trik, naozaj. Aspoň o ňom neviem.
Ženy s akým humorom máte rád? Je vaša Hanka vtipná?
- Ako kedy. Má rada trošku iný druh humoru ako ja. Ja klaunoviny a ona Zdeňka Svěráka... Málinko sa jej skrátka páčia iné veci. Ale chlap predsa nemá byť podobný žene, takže je to v poriadku. Každý musí byť vo vzťahu originál.
Nedávno na vás nabonzovala, že ste konzervatívny typ. Keď ste si vraj teraz prerábali bývanie, tak ste jej nechceli dovoliť realizovať žiadne odvážnejšie nápady. Ste viac pri zemi aj v živote?
- Ja a konzervatívny? To povedala? No ono to je tak, že vy ženy si myslíte, že musí byť vždy po vašom. Že keď poviete, že niečo chcete tak a tak, tak to tak aj musí byť. A keď som oponoval, čo keby sme to skúsili trošku inak a nepúšťali sa hneď do radikálnych riešení, tak už som zrazu konzervatívny. Hneď je oheň na streche. Z divadla som našťastie zvyknutý, že sa vždy chcem nakoniec dohodnúť, že skrátka konštruktívny dialóg musí byť. Aj kompromisy sa musia urobiť, občas však žiaľ, má druhá strana o veci iné predstavy... Musel som sa teda naučiť povedať, to je dobré, urobme to po tvojom....
Takže ste sa tak trošku kvôli domácemu pokoju podriadili?
- No nie je to podriadenie. Robím to vedome, aby bol pokoj...
Aj väčšina vašich rolí je vyslovene pozitívnych a nekonfliktných, no v prípade jedného aktuálneho seriálu ste si zahrali takého...
- ... hajzla.
Áno. A vraj keď ste odchádzali z domu, stále ste si opakovali, som hajzel, som hajzel, aby ste sa do toho vcítili. Cítili ste sa však niekedy takto aj v reálnom živote?
- Aby som niekomu inému ublížil, to dúfam, že sa mi to nestalo. O ničom takom aspoň neviem.
A čo naopak? Ste na druhej strane niekedy až úplný ľudomil? Venujete sa napríklad charite?
- Ale áno, keď môžem, tak pomôžem. Vždy, keď ma zavolajú. A kolegyňa Jana Paulová má rozbehnutý projekt s indickými detičkami, tak teraz máme jedného chlapčeka, ktorému posielame peniažky, aby mohol chodiť do školy a mal, čo potrebuje. Ako sa len volá...
Vy neviete, ako sa volá váš adoptívny syn?
- No musím si spomenúť. Hari Hatrapatka, asi. Také pekné meno má a ja som ho zabudol. Takže máme takého štvorročného chlapčeka, ktorý prišiel o mamičku. Tých detí je tam však dokopy asi šesťdesiat a za naše peniaze sa tam postavila škola, záhradka...
Žijete naozaj naplno. Ste napríklad aj známy milovník adrenalínových úletov. Nemáte z ničoho strach?
- Mám. Zo všetkého. Aj z týchto adrenalínových vecí. Myslím si, že hrdinov sú plné cintoríny. Netvrdím, že sa nebojím, vždy tam nejaké riziko je, nemyslím však na to a snažím sa to prekonať. Aby som než to tu všetko skončí, vyskúšal a videl čo najviac...
Čo máte najbližšie vo výhľade?
- No už som vyskúšal asi všetko. Skočil som padákom, bol som hlboko pod vodou, lietal som v akrobatickom lietadle...
A čo tak bungee jumping?
- To nie. To by ma nebavilo.
Tak si ešte dajte pírsing.
- A kam? Tak to v živote nie. Som síce bláznivý, no toto mi nehrozí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
