Zatiaľ sme vlastne predstavili len jednu (Marie Curie-Sklodowsku) a dnes druhú. Obe sa preslávili objavmi v oblasti rádioaktivity, ktoré napokon viedli k mierovému - a bohužiaľ aj vojenskému - využívaniu jadrovej energie. V dnešnej časti predstavujeme fyzičku Lise Meitnerovú.
Narodila sa 17. novembra 1878 vo Viedni, a to ako tretie z ôsmich detí v rodine Philippa Meitnera, ktorý bol jedným z prvých židovských právnikov v Rakúsku. V dôsledku chyby sa v ďalších dokumentoch uvádzal ako deň jej narodenia 7. november. A ten potom Meitnerová, ktorá si svoje krstné meno Elise skrátila na Lise, používala v ďalšom živote.
Nemohla navštevovať gymnázium
Navštevovala meštiansku školu, pretože vo vtedajšom Rakúsku-Uhorsku nemohli dievčatá študovať na gymnáziu. Po jej ukončení sa samoštúdiom pripravovala na maturitu, ktorú externe zložila vo veku 22 rokov na akademickom gymnáziu vo Viedni. To ju oprávňovalo začať študovať fyziku, matematiku a filozofiu na viedenskej univerzite, na ktorej bol jej najvýznamnejším učiteľom známy fyzik Ludwig Boltzmann.
Promovala ako druhá fyzička
Už v prvých rokoch štúdia sa zaoberala otázkami rádioaktivity. V roku 1906 promovala na spomenutej univerzite ako vôbec druhá žena v odbore fyzika. Po promócii sa uchádzala o prácu v skupine Marie Curie, ale bezúspešne. Prvý rok po promócii preto pracovala v Ústave teoretickej fyziky vo Viedni.
Vďaka morálnej i finančnej podpore otca odišla na ďalšie štúdiá do Berlína, kde chcela navštevovať najmä prednášky uznávaného fyzika Maxa Plancka. Ten jej to dovolil, čo bolo od neho neobvyklé gesto, pretože dovtedy to nedovolil žiadnym ženám. Už po roku sa však Meitnerová stala Planckovou asistentkou.
Spoločné objavy s Hahnom
V Berlíne sa stretla s mladým chemikom Ottom Hahnom, s ktorým potom 30 rokov spolupracovala. Spolu objavili niekoľko nových izotopov. V roku 1912 sa Hahn s Meitnerovou presťahovali do novozaloženého Ústavu cisára Wilhelma (Kaiser-Wiulhelm-Institut), kde pracovala ako "hosť" bez platu.
Až v roku 1913, keď už mala 35 rokov, dostala (po ponuke na miesto docentky v Prahe) v tomto ústave stále a platené miesto. Počas prvej svetovej vojny pracovala ako sestrička pri obsluhe röntgenového prístroja. Od roku 1917 už opäť pracovala s Hahnom, s ktorým objavili izotop prvku protaktínium.
Docentka, neskôr profesorka, potom útek pre nacistami
V roku 1922 sa habilitovala a získala tak miesto docentky, v roku 1926 sa stala mimoriadnou profesorkou experimentálnej jadrovej fyziky na berlínskej univerzite. V roku 1933 bolo Meitnerovej odobraté povolenie vyučovať (kvôli jej židovskému pôvodu, aj keď konvertovala na protestantizmus), ale na neštátnom Ústave cisára Wilhelma mohla ďalej pracovať.
V roku 1938, keď hitlerovské Nemecko anektovalo Rakúsko, sa Meitnerová stala nemeckou občiankou a ako židovka bola mimoriadne ohrozenou. Hahn preto pripravil plán jej úteku, ktorý sa podaril: cez Holandsko a Dánsko sa dostala do Švédska, kde začala pracovať v Nobelovom ústave. Hahn, ktorý pokračoval v experimentoch, spočívajúcich v bombardovaní uránu neutrónmi, ostal naďalej s Meitnerovou v písomnom styku.
Hahn jej úlohu pri vysvetlení štiepenia jadra znižoval
Experimenty jednoznačne ukázali, že dochádza k rozpadu (štiepeniu) jadier uránu. Meitnerová spolu so svojím synovcom Ottom Frischom správne vysvetlila jav štiepenia a tiež ukázala, že pri tom sa uvoľňuje značná energia. Keď sa ukázalo, že takéto štiepenie môže byť zdrojom obrovskej energie, Albert Einstein napísal známy list prezidentovi USA, v ktorom ho varoval pred možnou výrobou jadrovej zbrane nemeckými vedcami.
V roku 1944 dostal Hahn za svoj objav štiepenia Nobelovu cenu za fyziku, pričom skutočnosť, že cenu nedostala aj Meitnerová, považujú odborníci za jednu z najväčších chýb komisie na udeľovanie Nobelových cien (Hahn totiž zámerne znižoval jej úlohu pri vysvetľovaní javu štiepenia). Meitnerová sa v roku 1949 stala švédskou občiankou a v roku 1960 sa presťahovala do Cambridge, kde 27. októbra 1968, teda krátko pred svojimi 90. narodeninami, zomrela.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
