Biť či nebiť? Takúto otázku si kladú takmer všetci ľudia, keď vstupujú do takmer najdôležitejšej úlohy v rodine. Vychovať zo svojho syna či dcéry plnohodnotného a samostatného človeka.
Pani Milina je matkou piatich detí. Každé miluje rovnako, no ako ich vychovať, aby z nich boli samostatné bytosti schopné čeliť nástrahám tohto sveta, sa učila postupne.
„Výchova detí je veľmi zodpovedná a náročná úloha, pretože sa už nedá vrátiť nič, čo sme urobili či neurobili pri formovaní našich ratolestí,“ tvrdí päťnásobná mamička.
Matka: Facka má svoje miesto
Je presvedčená, že rodičovská facka má, ak je používaná len ako doplňujúci výchovný prostriedok, svoje nezastupiteľné miesto vo výchove.
„Túto formu výchovy som určite neobľubovala, ale väčšinou mala dobrý účinok a pomohla. Keď dieťa robilo niečo zle a ja som ho viackrát upozorňovala a vysvetľovala, pomohlo nakoniec capnutie po zadku. Považovala som za dôležité aj po utíšení ešte rozobrať situáciu s dieťaťom, prečo to muselo byť. Deti veľmi rýchlo zistia, že to rodič myslí naozaj vážne a uvedomia si svoju chybu,“ skonštatovala päťnásobná mamička.
Capnutia po zadku majú svoje opodstatnenie v mladšom školskom veku. „V puberte platí viac slovné dohováranie a facku som použila, keď už slovná prestrelka zo strany pubertiaka zašla ďaleko za hranice únosnosti.“
Fyzický trest pomohol
Zo životnej skúsenosti teda hovorí, že výchovný prostriedok to je, aj keď dnešná doba propaguje niečo iné.
„Len dodnes som nespoznala náhradnú plnohodnotnú alternatívu, a to sa výchove venujem celoživotne. Naopak, myslím si, že správanie niektorých mladých ľudí evidentne poukazuje na absenciu tejto výchovnej pomôcky.“
Dieťa, ktoré je milované, určite neprijíma facku či capnutie ako prejav nenávisti zo strany rodiča. „Veľa ráz sa mi stalo, keď si aj dieťa priznalo, že ten fyzický trest si zaslúžilo a pomohol,“ dodala.
Dcéra: Keby ma nebili...
A ako výchovu vnímali jej deti? Najstarší syn má dnes 27 a najmladšia dcéra 18.
„Brat to mal ťažké, lebo bol prvý, a myslím, že naši rodičia brali výchovu veľmi zodpovedne. A ja, ako najstaršia dcéra, som bola veľmi kontrolovaná. Možno aj preto som dosť vyvádzala a občas od rodičov dostala,“ prezradila dcéra Veronika (25).
Tvrdí, že vždy si ju zaslúžila. „Keby ma naši nebili, tak naozaj neviem, čo by zo mňa vyrástlo,“ zasmiala sa.
Najmladšia nedostala výchovnú facku ani raz. „Nikdy ma rodičia nebili, a ani mi toho toľko nezakazovali ako starším súrodencom. No občas ma zamrzí, keď mám pocit, že sa moji rodičia o mňa až tak nezaujímajú,“ povedala najmladšia so súrodencov Paula (18).
Špeciálna pedagogička: Je to neprípustné
Fyzický trest je úplne neprípustný. Tvrdí to špeciálna pedagogička Agáta Šašalová: „Za telesný trest je považované akékoľvek potrestanie, pri ktorom je použitá fyzická sila s úmyslom spôsobiť bolesť alebo nepohodlie. Telesné tresty vo všeobecnosti zanechávajú klamlivý dojem, že výchovný problém je vyriešený. Trest u dieťaťa totiž podporí jednoduchú logiku - previnil som sa, potrestali ma a sme vyrovnaní. O svojom prečine už nemusí viac rozmýšľať a jeho svedomie sa nemusí namáhať. Podľa môjho názoru telesné tresty do výchovy určite nepatria. Dôležité je nájsť si k deťom cestu, spôsob, ako dosiahnuť naše ciele iným spôsobom.
V prvom rade musíme dieťa dobre poznať, aby sme vedeli čo ho dokáže motivovať, čo má na dieťa vplyv, a potom môžeme začať na dieťa pôsobiť. Najdôležitejšia je hlavne trpezlivosť. Dieťa je bezbranný tvor, ktorý sa nedokáže brániť. Naším prístupom sa snažíme z neho vychovať slušného človeka, tak musíme ísť príkladom. Telesný trest určite nie je účinným prostriedkom na dodržanie disciplíny u detí. Z môjho pohľadu – ako pohľadu učiteľky je to úplné neprípustné.“
Čo hovoria učitelia
Kedysi držali rodičia s učiteľom
Učiteľka Naďa Sovičová spomína na časy, keď bola ona sama žiačkou. „Spomínam si, že nás učiteľ bil za hocičo. Stačilo, že sme sa naháňali, hneď si nás postavil do radu a zbil zaradom. A keby som doma povedala, že ma učiteľ v škole zbil, tak by ma zbili ešte aj doma za to, že som v škole neposlúchala.“ Ako vraví, dnes je to mnohokrát úplne inak.
Maša Felčíková začala učiť na základnej škole v roku 1968. Priznala sa, že i ona dala na začiatku svojej kariéry výchovnú facku.
„Z môjho pohľadu to bolo oprávnene, ale neviem, či aj z pohľadu dotyčného žiaka. V súčasnosti by som si to už nedovolila,“ povedala učiteľka, ktorá je dnes už pár rokov na dôchodku.
Ako žiačka nedostala nikdy, no chlapci občas výchovnú dostali. „Ale vždy v prípade, keď si to naozaj zaslúžili. Raz si pamätám, že chlapci sa nechceli k niečomu priznať, tak ich nechal učiteľ po škole. Ale to bolo jedinýkrát, čo si pamätám. Na strednej nás už nikto nebil, nedovolil si. Ale možno sme len boli dobrými žiakmi. Výchovná padla v príhodnú chvíľu. Učiteľ však z toho nemal problém, kedysi to bolo totiž tak, že rodič držal s učiteľom,“ konštatovala M. Felčíková.
Anketa
Čo hovoria rodičia
Veronika Baranová (53), má dve dcéry a jedného syna: „Nikdy som deti nebila, pretože som používala iné výchovné metódy. K deťom som pristupovala s láskou, ktorá sa mi vždy vrátila. Deťom som radšej zakázala vychádzky, alebo ich nepustila s kamarátmi k ohníku. Prípadne som im zakázala pozeranie televízie.“
Anna Miženková (47), má jednu dcéru a jedného syna: „Mám dobré deti, nikdy nejako extra nevystrájali, tak som ich nikdy nemusela biť. Vždy vedeli, čo môžu a čo nemôžu. Stalo sa, že ma vytočili, ale všetko bolo v rámci normy.“
Marek Štefaňak (36), Prešov, má jednu dcéru: „Nikdy som svoju dcéru neudrel, aj keď som dôvod mal. Vždy som si zvolil nenásilnú cestu, keď som sa jej snažil vysvetliť, čo spravila zle. Má už päť rokov, takže tomu, čo hovorím, zväčša rozumie.“
Richard Varga (42), Prešov, má dcéru i syna: „Výchovná facka je na to, aby vychovávala, takže v najnutnejších prípadoch som za jej použitie, ale moje dve deti si užili každé iba jednu, takže môžem povedať, že som túto výchovnú metódu veľmi nevyužíval....“
Čo hovorí psychológ
Telesné tresty nie sú na mieste
Výchovná facka podľa psychologičky Renáty O’Tooleovej nemá žiadny účinok. „Výchovná facka je možno len prejavom, aby sa rodič upokojil a vybil si zlosť zo seba, ale dieťaťu určite nepomôže,“ zdôraznila psychologička.
Deti by však podľa nej bez trestu ostať nemali. „V žiadnom prípade by to nemali byť fyzické tresty, ale radšej nejaké zákazy. Vždy podľa toho, čo má dieťa rado. Netreba zakázať dieťaťu televízor, keď ho nechce pozerať. Ja mám tri deti a z mojej osobnej praxe funguje na moje deti to, keď im zakážem počítač.“
Autor: čor
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
