Hoci je vo svojej brandži obklopený množstvom nádherných žien, dlho odolával pevným zväzkom. Zmenilo sa to, až keď stretol Moniku Hilmerovú. Hoci partnerstvo jemnej a disciplinovanej herečky a nespútaného, napohľad arogantného tanečníka bolo pre mnohých šokom, pár potvrdil ono známe, že veci nie sú také, ako na prvý pohľad vyzerajú. Akí v skutočnosti sú, čo mu dnes robí najväčšiu radosť i ktoré ženy ho v živote najviac ovplyvnili, to všetko nám o sebe Jaro prezradil pred jednou z módnych prehliadok Lýdie Eckhardt. Úspešný choreograf bol totiž kedysi aj modelom...
Kedysi ste predvádzali pre Lýdiu Eckhardt, teraz ste sa v rámci osláv jej výročia vrátili na mólo opäť. Aký máte vzťah k móde?
- Nie som typ, ktorý to preháňa so sledovaním módnych trendov a s tým, že na seba oblečie len absolútne vychytávky. Pravdupovediac, vývoj módy takmer vôbec nesledujem. Spolieham sa na to, že to za mňa robia obchody, do ktorých rád chodím... Je síce fakt, že súčasťou mojej práce sú aj spoločenské akcie, na ktoré sa snažím obliecť trendovo, no poradenstvo nechávam na kamarátoch stylistoch. Inak som rád v teplákoch, najmä v situáciách, keď sa potrebujem cítiť pohodlne.
Patríte k mužom, ktorí dokážu sami kúpiť oblečenie pre svoju partnerku?
- Samozrejme! Monike nakupujem a musím sa priznať, že v 80% prípadoch trafím. Čo si na nej vážim, je fakt, že ak sa jej niečo nepáči, alebo nehodí, tak mi to na rovinu povie. Nevhodný kúsok buď niekomu predáme, alebo posunieme a ja už nabudúce viem, že toto v skrini mať nechce.
Tanec sa stal súčasťou vášho života pomerne neskoro...
- Od jedenástich rokov som robil džudo, bol som dokonca v slovenskej lige. V sedemnástich však do môjho života vpadol tanec, ktorý sa pomerne rýchlo stal mojím životom.
Ako vpadne 17-ročnému chalanovi do života tanec?
- Môže za to moja mama, ktorá ma po dvoch rokoch naháňania konečne dokopala do tanečnej školy. V tom čase som bol džudista - chalan, pre ktorého je najviac trénovať, vedieť sa biť - takže si viete predstaviť, čo som si myslel o chalanoch, ktorí sa venujú tancu. Na diskotékach som síce tancoval rád, ale zošnurovaný spoločenský tanec bol pre mňa absolútne neprijateľný. Mojím najčastejším argumentom na mamino naliehanie bolo - nech mi to všetci odpustia - že nie som homosexuál.
Prečo vás mama vôbec tlačila do tanca?
- Lebo je to jej vášeň a zastáva názor, že každý musí vedieť aspoň tie základné tance ako valčík, polka... Tak som sa nechal ukecať na základný kurz, ktorý sa končí venčekom a tam ma to tak chytilo, že som na venčeku vyhral súťaž o najlepšieho tanečníka a hneď si ma tam vybrali do Interklubu. Začínal som teda spoločenskými tancami.
To som vôbec nevedela...
- Veľmi ma to chytilo, no už na džude som mal dosť súťaženia a postupových tabuliek a to ma odradilo aj od spoločenského tanca - číselká, nie vždy objektívni rozhodcovia... Stále ma nútili chodiť na súťaže, aby som postupoval vo výkonnostných skupinách, a to ma veľmi nebavilo. V PKO som videl ešte starý Spin, ktorý viedol Edo Krajčír, takže keď som dostal ponuku robiť moderný, vtedy pouličný tanec, ani na chvíľu som nezaváhal.
Vyrastali ste ako pouličný chalan?
- Jasné. Asi ako každý, kto vyrastal na periférii Bratislavy.
Takže partie...
- Partie áno, ale aby som to objasnil – v tom čase fungovali dva druhy partií. Také, ktorej členovia sa len flákali a také, ktoré sa venovali športu. Ja som bol súčasťou tej druhej. My sme od rána do večera hrali hokej, futbal.. Netvrdím, že sme nikdy nič nevystrojili, ale naším hlavným záujmom bol šport.
Ozaj, čo kamaráti džudisti povedali na vašu novú vášeň - tanec?
- Do očí sa mi nikto nevysmieval. Čo vraveli za chrbtom, neviem...
Mám pocit, že na to, že ste boli ako tanečník vždy obklopený krásnymi dievčatami, ste mali aj dlhšie obdobia, keď ste boli bez partnerky...
- Popravde, skôr som to verejne neprezentoval. Ale kamaráti sa zo mňa smiali, že Elán pesničku „Neviem byť sám", zložil o mne...
Natrvalo ste sa zaviazali až pomerne neskoro.
- Priniesol to tak život. Človek nepochybne potrebuje šťastie, aby stretol toho pravého, alebo tú pravú, pri ktorom má zrazu pocit, že s ním naozaj chce ostať po celý život.
Čo mala Monika navyše oproti iným ženám?
- Existuje slovné spojenie dobrý človek. A Monika ho stelesňuje. Ona je v mojich očiach anjel.
V čom vás najviac zmenila?
- Monika je nesmierne pokojný človek, ktorý upokojil aj mňa. Kedysi som vedel byť najmä na tréningoch veľmi nervózny a tvrdý. Dnes som mäkký. Bojím sa, že až priveľmi.
Bolo pre vaše okolie veľkým šokom, keď ste začali s Monikou tvoriť pár?
- Pre najbližších, ktorí nás dobre poznajú, vôbec nie. Samozrejme, neraz sme počuli: „Ježiši, Monika s tebou!?" Ale to sme vôbec nemali potrebu komentovať, pretože to vraveli iba ľudia, čo nás poznali veľmi povrchne.
V čom sa tí, ktorí vás poznajú len povrchne, mýlia najviac?
- Mnohí si myslia, že som namyslený a arogantný. Priznávam, pred 20 rokmi som mal chvíľky, keď som bol o sebe presvedčený, aký som super. Keď sa nám s tancom začalo dariť, neobišli ani mňa záchvevy
15-minútovej slávy, presvedčenia, že niet lepšej skupiny a lepšieho tanečníka, ako som ja. Našťastie to trvalo iba chvíľu. Mám totiž okolo seba dobrých priateľov, ktorí ma rýchle dostali späť na zem. Myslím, že to bolo asi prvé a posledné obdobie, keď som bol arogantný.
Koho by ste označili za najdôležitejšie ženy vášho života?
- Bez zaváhania mamu, Moniku a Zaru.
Čo si najviac vážite na mame?
- Okrem iného aj fakt, že mi dala úžasný vzor do života. Mama je s mojím otcom už viac ako štyri desaťročia. Vychovali spolu dve deti a z ich vzťahu stále cítiť vzájomnú lásku. To je pre mňa niečo úžasné!
Ako zmenilo váš život narodenie dcéry Zarky?
- Značne som sa upokojil, som omnoho tolerantnejší. A uvedomujem si, že rodičovstvo je neuveriteľný zázrak, ktorý by som doprial zažiť každému. Keď som dnes ráno odchádzal do Košíc, vybozkával som si Zarku a sotvačo som zavrel dvere, už mi chýbala. Mal som sto chutí zvrtnúť sa na opätku, vrátiť sa domov a byť s ňou. Veľmi si čas s ňou užívam.
Podľa toho, čo hovoríte, sa z vás stal normálny domased.
- Ak to mám porovnať s obdobím, kým som nemal rodinu, tak to na 100% platí. Občas si vyjdem s priateľmi, z času na čas sa nám podarí ísť niekam s Monikou. Ale je to podstatne menej ako kedysi.
Máte predstavu, čo by ste chceli, aby vyrástlo z vašej dcéry?
- Vôbec nie. Snažíme sa ju dobre vychovať a u Moniky o tom, že dá našej dcére dobrú výchovu, vôbec nepochybujem. Ale ostatnému necháme voľný priebeh. Dostane voľnosť a vo všetkom, čo ju bude baviť, ju budeme podporovať. Tak som bol vychovávaný aj ja - prešiel som minimálne „150" športmi...
Prečo ste to tak striedali?
- Ani neviem. Najprv som chcel hrať za Inter futbal. Ale keď som zistil, že dva mesiace robíme iba techniku, posilňujeme a na ihrisko sme takmer ani nevyšli, bol som z toho besný a sklamaný. Tak som šiel na tenis, potom na hádzanú, gymnastiku...
Takže „zošnurované" a disciplínu si vyžadujúce veci asi nie sú nič pre vás.
- Asi nie... Preto som zakotvil pri modernom tanci...
... a disciplinovanej Monike?
- Veľa ľudí si o Monike myslí, že je zošnurovaná a utiahnutá, ale ona je v skutočnosti veľmi veselý človek. Má neuveriteľný zmysel pre humor. Pravdou však je, že mnoho ľudí má o nej celkom inú predstavu.
Ste šťastný?
- Toto je bezpochyby najšťastnejšie obdobie môjho života. Mám prácu, ktorá ma uspokojuje, milujúcu ženu, zdravé dieťa. Okrem toho som po Zarkinom narodení zistil, že nič nemôže byť v živote viac ako detská láska. Som naozaj neskonalo šťastný!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
