Jeho otec vypovedal ako svedok v procese s Eichmannom. Dobitý juhoslovanskými četníkmi sa cez Taliansko dostal do Izraela, kde ako vojak slúžil aj počas Jomkipurskej vojny. Po páde železnej opony zakúsil podnikateľský chlebíček v Maďarsku a v Komárne, kde manažoval futsalový klub. Juraj Guttman dnes žije a pracuje v Prešove.
PREŠOV. „Z otcovej strany sa z koncentráku z dvanástich detí vrátil iba otec a jeho sestra. Mama bola v tábore smrti Osvienčim Birkenau a pri návrate domov mala 38 kíl. Nikdy sa už nepozbierala. Viac som sa dozvedel, keď som mal asi desať rokov a bol som v Izraeli, keď otec ako svedok vystúpil v procese s Eichmannom. Bolo to pre mňa exotické prostredie, ako z rozprávok o Aladinovi," zaspomínal si Juraj Guttman na detstvo a svoju prvú skúsenosť s Blízkym východom.
Usvedčiť ho mali fotografie
Vpád spojeneckých vojsk v roku 1968 ho zastihol na priemyslovke v Pardubiciach.
„V meste ešte devätnásť dní fungoval slobodný rozhlas, a to práve z internátu. Komín s anténou bol vyvložkovaný azbestom, ktorý bránil zachyteniu signálu. Za kompromitujúce fotky z mojej kontrarevolučnej činnosti by ma boli súdili. Preto som sa v tábore pre židovskú mládež v Juhoslávii rozhodol emigrovať. Keďže izraelské veľvyslanectvo v Juhoslávii nebolo, židovská obec v Belehrade vybavila po fiktívnom odcudzení jednorazové papiere z belgickej ambasády. Mal som pochádzať z Izraela a prísť do Maďarska na študentské stretnutie. Zároveň som chcel v Novom Sade navštíviť miesta, kde údajne vyrastala moja mama."
Režim ho zadarmo nepustil
Keď bolo lietadlo pripravené na odlet zo Splitu do Ríma, dvaja muži v kožených kabátoch vytiahli podozrivého pasažiera na poslednú chvíľu von. „V nejakej pivnici ma niekoľko hodín mlátili, no držal som sa svojho príbehu. Zlomili mi obe ruky i nohy a niekoľko rebier. Potom ma vyhodili na ulicu. Úrady rozhodli, že v priebehu 72 hodín mám zmiznúť. Bez sprievodu, no aspoň ošetreného ma nalodili. Z Ancony ma ľudia zo židovskej obce odviezli do Ríma. Liečil som sa tam ešte asi mesiac. Dvadsiateho septembra 1969 som dorazil do Izraela."
Naučil sa žiť s vojnou
Juraj sa začal učiť jazyk, pol roka pracoval v prístave ako dokár. Potom narukoval. Dva dni pred skončením základnej vojenskej služby vypukla Jomkipurská vojna. Bola to piata arabsko-izraelská vojna, ktorá sa začala 6. októbra 1973.
„Vtedy som sa dosť ťažko zranil. Môj bratranec z tretieho kolena stratil v bojoch ruku, nohu a oslepol. Bol v siedmich tankoch, ktoré dostali zásah. Aj on pomohol zmeniť ustráchaného židovského chlapca v podkolienkach na muža, ktorý chce urobiť maximum pre to, aby sa jeho nový domov stal bezpečným. Hrozba vojny existuje v Izraeli neustále a ľudia sa s tým museli naučiť žiť. Izrael však už dnes má viac-menej štandardné vzťahy s Egyptom a s Jordánskom, s ktorými má podpísanú mierovú zmluvu."
Podnikateľská kariéra
Po páde železnej opony zakúsil podnikateľský chlebíček v Maďarsku a v Komárne. Počas kariéry narazil na Bugára i Duckého. S tým prvým sa pozná z Komárna, druhý svojho času stopol jeden z jeho veľkých podnikateľských plánov.
Guttman po operačnom zákroku v roku 1993 prišiel na prvé podnikateľské skusy do Maďarska, kde sa stal spoločníkom vo firme. „V roku 1995, po presťahovaní do rodičovského domu v Komárne, som sa pokúšal podnikať so zvyškom peňazí na Slovensku. Vtedy sa tu však dalo iba kšeftovať, nie vyrábať, ako som chcel ja," povedal o ťažkých 90. rokoch. „Bol som aj generálnym sponzorom futsalového klubu v Komárne. Sponzoroval som ho asi rok a bol som aj jeho manažérom. Dnes pracujem ako projektový manažér pre prešovskú firmu, ktorá spravuje nebytové priestory mesta Prešov. Okrem toho ako osobný koníček učím hebrejský jazyk," priznal netypickú záľubu.
Pri potulkách svetom by sa pre zmenu ešte rád pozrel do Austrálie či Tasmánie. „Na to sú však potrebné 'veľké' peniaze," pripomenul, že je to zatiaľ iba sen.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
